„Slovák si predstaví feministku oblečenú v rajtkách, čižmách a s bičíkom v ruke. Bez štipky humoru,“ priznáva herec Boris Farkaš. Jeho manželka Katarína pracuje v občianskom združení Aliancia žien Slovenska a napriek tomu, že feministkou je, od takéhoto obrazu ženy má ďaleko. „Dnes je takmer každá žena, ktorá sa o niečo snaží, označená za feministku. Je však veľa žien, ktoré sa smejú z feminizmu, a keď povedia nejaký smelší názor týkajúci sa dajme tomu nižšej mzdy za rovnakú prácu alebo násilia na ženách, nezabudnú dodať: ale nemysli si, že som feministka,“ hovorí Boris Farkaš. Prečo sú ženy aj muži na termín feminizmus takí citliví?
Na Slovensku má tento pojem skôr pejoratívny nádych, aj keď Jana Cviková zo záujmového združenia a feministického časopisu Aspekt poukazuje na vzrastajúci pozitívny postoj k nemu. „V sociologickom výskume Zory Bútorovej sa ukazuje, že akceptovanie feminizmu stúpa. Žeby s pluralizáciou spoločnosti a zvyšovaním občianskeho sebavedomia?“
Stále však platí, že ľudia si s týmto pojmom spájajú veľké nič, alebo skreslené definície sprevádzané negatívnymi emóciami. A tak sa feminizmus prezentuje napríklad aj ako snaha žien stať sa mužmi. A môžeme pokračovať ďalej – feministky sú ženy, ktorých muž je prirodzeným vykorisťovateľom, a preto s ním netreba mať nijaké zľutovanie… sú to škaredé, frigidné a agresívne mužatky… feminizmus je výmysel Američaniek, ktoré nevedia, čo majú robiť od dobroty… prípadne, je to choroba šialených žien, ktoré chcú, aby boli všetci ľudia rovnakí.
„Na taký ´negatívny postoj´ môžem len reagovať otázkou, či jeho nositeľ/nositeľka majú niečo proti volebnému právu alebo vzdelaniu žien. Pretože aj tieto veci sú výsledkom feminizmu. Asi je však pohodlnejšie neuvedomovať si, že tieto práva nie sú samozrejmosťou a niekto sa za ne musel zasadzovať aj pre tých, ktorí ich dnes jednoducho užívajú a jačia, že nie sú feministky, hoci sa ich na to nikto nepýta,“ pokračuje Cviková a jej manžel, Vladimír Formánek dopĺňa svoje skúsenosti: „Pojem spájaný iba s predstavou kastrácie bude u nás ťažko vnímaný pozitívne.“
„Okolo feminizmu je mnoho legiend a stereotypov, napríklad, že príslušníčka tohto hnutia je škaredá žena, ktorú nechce nijaký muž,“ hovorí Juraj Mesík, konzultant vo Svetovej banke vo Washingtone. Tú svoju feministku s vyhranenými názormi si zobral pred tromi rokmi. Vtedy mal 41 rokov, a rozvod za sebou. Rovnako ako jeho druhá manželka Oľga Pietruchová, predsedníčka občianskeho združenia Možnosť voľby. Nedá sa preto povedať, že by nevedeli, do čoho idú. „Žiť s plnoprávnou ženou je omnoho zaujímavejšie, ako žiť so submisívnou osobou, s ktorou si nemám čo povedať. Feminizmus je o rovnoprávnosti mužov a žien. To je jeho podstata a všetky ostatné aspekty sú menej významné, aj keď viac vypichnuté do popredia. Spoluexistencia rovnoprávnych ľudí je omnoho zaujímavejšia, ale samozrejme je aj náročnejšia, pretože predpokladá ochotu akceptovať a zaujímať sa o názory toho druhého. Žijem v prostredí, kde to nie je problém. Moje okolie by skôr prekvapilo, keby som žil so ženou, ktorá je ochotná existovať v nejakom tradičnom patriarchálnom vzťahu,“ hovorí známy ekológ.
Experiment s dieťaťom
Aké kvality teda vyžaduje od muža spolužitie s feministkou? „Nijaké mimoriadne. Možno dostatočné sebavedomie a sebaúctu na to, aby mohol prijať rolu partnera v tom zmysle, ako o nej hovoríme. Tieto vlastnosti potrebuje na to, aby prijal rovnoprávny partnersky model za vlastný aj vnútorne, srdcom a aby sa vedel ubrániť s hrdosťou tým priateľom a známym, ktorí vyznávajú hierarchický vzťah, kde muž je hore, žena dole, muž dominantný, žena submisívna, ako to poznáme z historického patriarchálneho modelu,“ vysvetľuje psychologička Jolana Kusá.
„Život s feministkou je rovnako náročný ako s hercom. Ale aj rušňovodič vám povie, že život práve s tou jeho ženou je náročný. Rozdielnosť niektorých názorov môže byť nielen príčinou sváru, ale aj pokroku vo vzťahu. Na čom sa vieme posekať? Ja vravím na maličkostiach, manželka, že na podstatných veciach. A vidíte, v tom je ten rozdiel. Inak myslíme a trošku inak cítime, veď to je prirodzené, sme dve rozdielne osobnosti,“ hovorí Boris Farkaš.
Juraj Mesík a Oľga Pietruchová do manželstva vstupovali so štyrmi potomkami. Ona mala dve dcéry, on dvoch synov. „Keď sme sa spoznali, obidvaja sme mali deti v pubertálnom veku. To už je obdobie, keď sú charaktery detí sformované a keď nemá vyznám do ich výchovy hovoriť. Uvidíme, k čomu povedie experiment s naším spoločným dieťaťom, ktoré čakáme. Je správne, keď muž v mladšom veku dieťaťa viac rešpektuje názor ženy. Predsa len biológia existuje a ženy sú omnoho lepšie predurčené k výchove malých detí a intuitívne dokážu odhadnúť, čo je a čo nie je správne. Myslím, že v prvých rokoch bude Oľgin názor prevažovať a dúfam, že ten môj bude neskôr nadobúdať vyrovnanú hodnotu,“ tvrdí Mesík.
To, čo ho na manželke priťahuje, ho paradoxne aj irituje. „Najväčšie trecie plochy vznikajú pri názoroch na výchovu detí z predchádzajúcich manželstiev. Občas to zaiskrí aj na hlúpostiach. Som environmentalista, žijem asketickým spôsobom v zmysle materiálnej spotreby. Oľga je márnotratná žena. Má množstvo kozmetiky, topánok, no skrátka Sex and the City. Podobne ako hlavná hrdinka tohto seriálu je posadnutá nakupovaním topánok. Aj mne ich kupuje. Mne, ktorý som bol zvyknutý vystačiť s párom letných a zimných topánok,“ smeje sa Mesík.
Kto nosí zásteru?
Je panovačná, nosí nohavice, nevarí, neperie, neupratuje, neznáša chlapov a všetko berie vážne. Aká je skutočnosť? „Či robím ženské práce? Jasné! Musím, inak by som dostal bitku,“ smeje sa Vladimír Formánek, špecialista IT spoločnosti. A vyvracia ďalší mýtus, že feministky sú ženy bez štipky humoru. „Nie je to pravda. Prekáža mi skôr, že Jana chce spasiť celý svet.“
Oľga Pietruchová hovorí, že v ich domácnosti robí každý to, v čom je lepší. „Napríklad ja som viac technicky zameraná. Auto je moja zodpovednosť. Manžel má rád fyzické práce, ako rúbanie dreva a pri jeho kuchárskom umení je prirodzené, že sa počas varenia obmedzuje len na umývanie riadu. Skrátka je to zmes typicky a netypicky rozdelených úloh, podľa času a možností.“ Priznáva aj istý stupeň rivality. „Možno by som to nenazvala rivalitou, skôr sa dokážeme vzájomne vyhecovať k činnostiam a výkonom, do ktorých by sme sami nešli. Pri výstupe na päťtisícovku Mount Kenya som si napríklad po celý čas hovorila, že predsa nie som horšia ako Juraj, a keď tam vylezie on, zvládnem to aj ja.“
Ani u Farkašovcov nie je rozdelenie domácich prác nalinajkované. „Vždy som presadzoval názor, že fungovanie domácnosti netkvie v presnom rozdelení úloh. Ide o to, aby ľudia, ktorí spolu žijú, mali radi aký-taký poriadok a aby vykonávali domáce práce vtedy, keď majú čas. Určite nerobím toľko domácich prác ako moja manželka, ale keď odcestuje na dva aj tri týždne preč, tak sa postarám,“ hovorí Boris Farkaš.
Podľa Jolany Kusej by rola ženy v dnešnej rodine mala byť podobná ako mužova. „To, že prevažná väčšina našich žien doma varí, perie, upratuje a organizuje od škôlok, škôl, prázdnin, narodenín (vrátane vlastných) absolútne všetko, je enormne zaťažujúce. Ubližuje to aj deťom, pretože nedostávajú to, čo im môžu poskytnúť dvaja spolupracujúci manželia a rodičia.“
Strach z neznámeho
Pre časť mužov je ťažké vyrovnať sa so skutočnosťou, že žena je rovnoprávna, samostatná bytosť, ktorá má nárok na svoj názor, na jeho presadzovanie, je to partner na diskusiu, a nie niekto, koho postavíme pred hotovú vec. Pre mužov, ktorí vyrastali v rodine, kde partneri boli rovnocenní, je to samozrejmosťou. „Moja mama si brala otca ako rozvedená. Koncom 50. rokov bol rozvod na Slovensku, navyše vo vidieckom prostredí, niečo neslýchané. Svedčilo to o tom, že nebola ochotná prijímať tradičné stereotypy a vedela sa vzoprieť proti prevládajúcemu názoru. Pre mňa bola veľkým zdrojom rešpektu voči ženám aj moja teta, mamina sestra. V čase, keď som bol dieťa, bola mladou lekárkou. Odmalička som ju videl ako niekoho, kto permanentne študuje, pracuje na sebe, učí sa jazyky, je nezávislý, vzdelaný, ambiciózny… vlastne, ambiciózna, všetko s A. V takom prostredí si muž nemôže vytvoriť predstavu, že ženy sú podriadené mužom,“ hovorí Juraj Mesík.
„Moji rodičia boli rovnocenní partneri – týkalo sa to tak názorov, ako aj bežného fungovania rodiny a domácnosti. Nikdy sme nemali so sestrou pocit, že by bol otec niečo viac. A svoje partnerstvá som vždy bral fifty-fifty,“ pridáva sa Boris Farkaš.
Musí so životným postojom feministky súhlasiť partner a deti? Jolana Kusá hovorí o dvoch možnostiach: „Buď si ju s tými postojmi zobral, takže by mal vedieť s nimi žiť, alebo sa tým smerom žena vyvinula a je aj na nej, aby pre hodnoty, ktoré vyznáva, získavala manžela a deti. Ak nejde o extrémistické postoje, nemal by byť problém, pretože feministický životný postoj žiada iba rovnosť šancí a spravodlivosť a je pre rodinu rastový. Aj pre deti je vhodnejším modelom do života ako tradičný patriarchálny model. Ide o to, aby sa nepopierala odlišnosť pohlaví, ale aby sa nezdôrazňovali aj vo výchove prežité rodové stereotypy, ktoré sú už známe ako škodlivé – napríklad chlapci neplačú a dievčatá sa nevedia za seba postaviť. Nie sme rovnakí, ale rovnocenní.“
====== Feminizmus ======
Podľa Slovníka cudzích slov má slovo feminizmus tri významy:
1. teória o rovnakých právach žien s mužmi; organizované hnutie za takéto práva,
2. žen. ráz; záľuba stvárňovať ženské postavy v umení,
3. psych. správanie charakteristické pre ženské pohlavie.