Deti nežijú v skleníku a zapchať im uši, keď niekto na ulici či v škole hovorí škaredo, sa jednoducho nedá. Potom len opakujú, čo začujú. Začína sa to možno v ríši zvierat, neskôr sa pridávajú pojmy z oblasti psychiatrie a napokon výrazy z biológie. A vôbec to nemusí byť od vás z domu. Lenže pozor – nemyslíme tým klasickú výhovorku, že dieťa pochytilo neslušné slová v škôlke alebo na ulici! Mnohí rodičia sú presvedčení, že od nich dieťa žiadne neslušné slovo počuť nemôže, a sami netušia, ako hlboko sa mýlia.
„Dieťa si všíma rodičov vždy a všade, aj keď napríklad vykĺznu otcovi z úst nejaké výrazy, keď sedí za volantom, okamžite ich zaregistruje,“ hovorí Ivona Rankovová z pedagogicko-psychologickej poradne. To isté platí pri rozhovoroch medzi dospelými navzájom – darmo budete s dieťaťom hovoriť slušne, keď pri stretnutí s kolegami alebo so starou partiou kamarátov prepnete automaticky na úplne iný slovník. Nemusia to byť pritom žiadne vyslovene vulgarizmy, stačí len trocha pritvrdiť a onedlho to isté počujete od svojho potomka v situácii, keď by ste si to najmenej želali.
Čo s malým hulvátom
Menšie deti s obľubou skúšajú, čo to spraví, keď vypustia z úst nejaké to škaredé slovo. Aj môj syn nedávno za mnou prišiel so špinavou teniskou a požiadal ma, aby som mu ju umyla, lebo je na nej „kakino“. Vzápätí sa však zarazil a víťazoslávne sa opravil: „Aj tak je to h…!“
V takej situácii je asi najlepšie otvorene uznať, že obe slová označujú to isté – len jedno z nich je krajšie a druhé nie. Ťažšie však dieťa presvedčíte, keď škaredšiu verziu počuje hocikde inde a považuje ju za niečo bežné. V takom prípade sa môže osvedčiť pomôcka prirovnať slová k oblečeniu. „Oblečení môžeme chodiť čistí alebo špinaví – slová tiež môžu byť čisté alebo špinavé. A ty predsa nechceš byť špinavý?“ Alebo: „Keď pred niekým povieš škaredé slovo, akoby si naňho vysypal smetný kôš plný špiny.“
Ak nepomôže vysvetlenie a ak sa škaredé slová opakujú, druhým krokom môže byť ponuka: Skús to povedať inak! Je to svojím spôsobom hra, ale užitočná. Ak nezaberá ani to, nasledujú obmedzenia. Napríklad do špinavých úst, ktoré hovoria škaredé slová, nepatria žiadne sladkosti. Keby ste totiž takéto výrazy prehliadali, neskôr sa môžete dočkať ešte tvrdšieho slovníka.
Pubertálne hrdinstvo
S deťmi v puberte je to ťažšie. „Slovníkom sa identifikujú so svojimi rovesníkmi, snažia sa tak zaradiť do skupiny a zároveň si tým dokazujú svoju vlastnú dôležitosť,“ hovorí detská psychologička. Aj tu treba dať potomkovi šancu: Skús to povedať inak. Ak k tomu pridáte „prosím ťa“, vašu rodičovskú autoritu to nijako nezníži a sebaúcta vášho potomka tým stúpne. Deti všeobecne nemajú rady príkazy a zákazy, ale v puberte sú na ne doslova alergické. Ak však získajú pocit, že ich rodič berie dostatočne vážne, šanca, že vyhovejú dobrovoľne, je oveľa vyššia.
Keď však nič nezaberá, aj tu treba nastoliť obmedzenie. Svojho dospievajúceho syna alebo dcéru môžeme zradne nalákať do pasce. Najprv sa nad neslušným výrazom začudujeme a celkom nevinne sa opýtame, či tak hovoria aj ostatní kamaráti, s ktorými sa stretáva. Syn či dcéra iste nepremeškajú príležitosť a víťazoslávne nám chrstnú do tváre, že je to predsa úplne normálne. Vtedy je vtáčik lapený a vy môžete tromfovať: „V tom prípade asi nebudeš môcť ísť s nimi do kina, lebo si asi vyberiete taký istý film, ako hovoríte!“
Niekedy pritom nemusí ísť o nadávky, celkom stačí, ak máte denne na tanieri typické pubertálne neúctivé odpovede typu „… no a?“ „.. a má byť čo?“. „Oplatí sa skúsiť to s pokojnou tvárou na dieťa v situácii, keď vás o niečo žiada. Bude určite prekvapené, keď na vlastnej koži zistí, že takáto komunikácia k ničomu nevedie a že sa spolu treba rozprávať inak,“ radí detská psychologička.
Ako sa ubrániť
Veľký podiel na slovníku našich detí majú okrem spolužiakov aj filmy, ale aj časopisy a knihy, ku ktorým sa dostanú. Vzorným príkladom starostlivosti je mama štyroch detí, ktorá každý film pozerá spolu s deťmi, aby ho v prípade potreby mohla včas zastaviť a číta rovnaké knihy ako jej deti – aby zistila, či im už môžu rozumieť a či sú pre ich povahu vhodné. Čo vie jedno dieťa stráviť v desiatich, pre iné to nie je dobré ani v dvanástich rokoch a nesúvisí to len s duševnou vyspelosťou. Jednoducho každý sme iný.
Deti často argumentujú tým, že to isté pozerajú aj kamaráti – ani na to sa však nedá spoľahnúť. Každý rodič má totiž iné kritériá na to, čo pre svoje dieťa považuje za vhodný zdroj podnetov a čo nie. Aj keď sa zdá, že väčšina ľudí jednoducho nemá šancu kontrolovať každú knihu či každú reláciu, ktorú dieťa pozerá, niečo sa predsa len urobiť dá.
V prvom rade zaviesť zvyk, že televízia sa nezapína ľubovoľne, ale vždy až po dohode s rodičmi a pozerá sa program, ktorý sme si vopred vybrali. O knihe či časopise sa dá porozprávať. Páči sa ti? Prečo? Možno sa prekvapujúco dozviete, že kniha pre tínedžerky je dobrá preto, lebo sú tam aj nadávky. „Tak sa hovorí bežne a páči sa mi, že je to aj v knihe,“ skonštatovala aj moja dvanásťročná dcéra.
Niekedy život sám zariadi drastickú odvykaciu kúru od neslušných slov. Kamarátkin trinásťročný syn sa počas cesty autom zabával tým, že okoloidúcim autám ukazoval cez okno neslušné gestá. Mama šoférovala a nemala ako inak zasiahnuť, len ho za to napomínala. Nezabralo to až do chvíle, kým ich jedno auto nepredbehlo a neprinútilo ich zastaviť. Šofér im pohrozil – zbraňou! „V tej chvíli sme všetci stuhli. Našťastie sa nič nestalo a ten človek hneď znova naštartoval, ale myslím si, že môj syn si takúto lekciu poriadne zapamätá,“ hovorí mama mladého hulváta.
Deti v puberte sa chcú podobať dospelým. Niekedy zaberie aj to, ak ich upozorníte, akí sú tí dospelí, ktorí používajú nadávky. Príležitostí stretnúť v obchode či v autobuse niekoho s nevyberaným slovníkom sa nájde dosť. Nechajte svoje deti, aby ich pohľadom poriadne ošacovali a samy zistia, že tým by sa asi podobať nechceli. Na názornom príklade skôr pochopia, že byť naozaj dospelý znamená vedieť sa ovládať a nie naopak.
8 rád Ako odnaučiť deti nadávať
- Nenechajte sa rozhádzať.
Nekričte a nepreháňajte to, dieťa niekedy používa zlé slová len preto, aby upútalo pozornosť a v puberte si tým dokazuje svoju nezávislosť, hovorte o tom v pokoji.
- Buďte otvorení.
Hovorte o tom, že sú ľudia, ktorí také slová používajú, ale upozornite deti, akí sú to ľudia.
- Buďte príkladom.
Sami zo svojho slovníka nevhodné výrazy vypustite a ak vám niekedy nejaký predsa len ujde, okamžite sa za to ospravedlňte.
- Zistite príčinu.
Môže to byť hnev alebo iba snaha predvádzať sa či dokazovať si svoju vlastnú dôležitosť – učte deti, že keď sa hnevajú, dá sa to povedať aj inak a že byť dospelý znamená vedieť sa ovládať.
- Škaredé slová definujte.
Keď dieťa vysloví škaredé slovo, vysvetlite mu, že slová môžu niekoho zašpiniť alebo aj zraniť a že práve toto slovo sa doma používať nebude a nebude tak hovoriť ani nikto iný z rodiny, zároveň dieťa upozornite na možné dôsledky, keď svoj slovník nezmení.
- Ponúknite inú možnosť.
Sú výrazy, na ktoré mnohé deti ani nepoznajú iné ako neslušné slovo – skúste ich nahradiť inými výrazmi, hrajte sa so slovami a nadhoďte napríklad nejaké citoslovce alebo zvuk, ktorý deti rozosmeje.
- Zistite zdroj.
Dajte si tú prácu a sledujte miesta a situácie, odkiaľ môže prameniť príval nevhodných slov.
- Určite dôsledky, oceňte sebaovládanie.
Ak nevhodný slovník pretrváva, nastoľte obmedzenie, na ktoré ste dieťa už vopred upozornili. V situácii, keď, naopak, prejaví sebaovládanie, to oceňte pochvalou a dajte mu najavo svoje uznanie, že sa už vie správať tak dospelo („ako veľký“).