Jeho názory a postoje provokujú. Vie krásne recitovať aj spievať – nedávno si na javisku zaspieval európsku hymnu Ódu na radosť vo svojom vlastnom preklade.
Hovorievate, že premárnený čas je dobre strávený čas. Je to tak aj po sedemdesiatke?
Márnim svoj život stále rovnako, ale pravda je aj to, že som pomerne presný človek. Všade chodím vopred, do divadla by som išiel aj pol hodiny pred začiatkom predstavenia, ale moja žena vždy tvrdí, že ešte máme dosť času. Čiže, dalo by sa povedať, že moja žena má oveľa viac času ako ja. Ona má dva životy.
Ktorý systém je teda lepší?
Už sa stalo, že sme prišli neskoro, keď som sa jej prispôsobil. Ale Oskar Wilde hovorí, že najviac času strácajú presní ľudia. Pretože som presný, strácam tiež čas, ale strácam ho najmä preto, lebo ho strácam rád.
Kde najradšej?
Čas sa dobre mrhá napríklad v bratislavských kaviarňach. Keď sa stretnete s niekým v kaviarni v Prahe, v Paríži, alebo vo Viedni, tak sa o chvíľu začne pozerať na hodinky a začne hovoriť, že má niečo dôležité niekde inde, na inom konci mesta a už sa dvíha. V bratislavskej kaviarni sa hodinky zastavia, každý zabudne na čas.
Máte vôbec hodinky?
Nenosím hodinky. Ale mávam ich. Už som hodinky aj stratil. Mohlo to byť tak v päťdesiatom štvrtom, po Stalinovej smrti. Chruščov a Bulganin sa vybrali na cestu, aby si pozreli svoje vazalské krajiny. Prechádzali aj cez Žilinu, odpadlo nám vyučovanie, aby sme robili na stanici ten vítací dav, oni sa však len vyklonili z okna, zakývali a išli ďalej. Keď sa dav rozišiel, zistil som, že nemám hodinky. Takže nielen počas oslobodenia pôsobilo to okrídlené „davaj časy“ – mne zmizli hodinky len pri pohľade na dvoch ruských štátnikov. Vtedy som bol ešte zúfalý bez tých hodiniek, chodil som po prázdnom peróne, vypytoval som sa a niekto ma poslal do kancelárie. Tam sedel byrokrat v modrej uniforme a ponúkol mi, že stratu vyhlási. Nikto neprišiel, už som chcel odísť, ale železničiar ma oslovil: „Moment, mladý súdruh, ale to stojí desať korún!“
Poznajú vás ľudia, keď vstúpite do kníhkupectva? Dávate autogramy?
V Bratislave sa poznáme všetci. Aj na ulici to funguje. Pozdravím každého, kto sa na mňa usmeje. Zdravím nemilosrdne. Sedemdesiat percent neznámych ľudí zdravím, s niektorými sa aj porozprávam. Všetkým tiež tykám, aj mladým ženám, aj mladým mužom, už to frčí. Oni mi vykajú. Som vo veku tej krásnej nerovnováhy.
Iste ste aj dobrý znalec ľudí.
To nie. Moja žena by hneď povedala, že znalkyňa ľudí je ona. Pokiaľ sa ja nemýlim v ľuďoch, tak len vďaka tomu, že sa jej opýtam. Ale niekedy sa mýlim aj v sebe.
Narodili ste sa v správnom čase na správnom mieste?
Dúfam, že nie, lebo keď sa niekto takto ideálne narodí, tak nemá o čom písať. Škoda, že to nebolo ešte horšie.
Ako ste v sebe objavili básnika?
Na besede s mládežou hodinu recitujem, aby som oddialil túto otázku. Potom poviem: Keď som bol taký maličký ako vy, na nič iné som sa nehodil, tak som veršoval. Každý človek sa rodí s nejakou úchylkou, ktorá určí jeho remeslo. Niekto má absolútny sluch, ja som sa narodil so schopnosťou rozprávať v rýmoch. Zabával som tým spolužiakov a zabávam tým ľudí dodnes. To je moja úchylka. Hneď to aj zabúdam a potom sa dozvedám, niekedy aj po rokoch, čo som povedal. Ľudia si to zapamätajú. Raz, po premiére hry Z dreva vyrezané, spomínal režisér Karol Spišák, ako sme išli autom do Košíc a zrazu sme uvideli autobus plný čierno oblečených ľudí. Tí ľudia vystúpili a rozišli sa do kríkov – dámy vľavo, páni vpravo. Ja som vraj zarýmoval: „Keď išli z pohrebu, robili potrebu, od veľkého žiaľu aj veľkú aj malú…“ Spišák si to pamätal dvadsať rokov a ja som si to vypočul ako novinku. Aj ľudové piesne asi tak vznikali – niekto niečo zahlaholil, niekto to začul a šíril to… Ale to nie je talent, to je len nejaký verbálny strojček v hlave. Aby sa človek stal básnikom, musia sa ešte nabaliť zážitky.
V rámci zlepšovania kádrového profilu ste boli aj vo výrobe (v tlačiarni ste strčili ruku do stroja) a potom ste pracovali ako redaktor závodného časopisu v Tesle na Orave. Viete si predstaviť, že ste dnes novinár?
Myslím, že ten druh novinárstva, čo by som robil ja, je dnes veľmi vzácny a myslím, že takých novinárov ani nemôže byť veľa. Je to novinárčina, ktorá sa robí s láskou k ľuďom, so sympatiami a s vyhľadávaním toho dobrého, čo je v človeku. Dnes sa za novinárstvo považuje vyhľadávanie škandálov a negatívnych vecí, lebo to vraj predá noviny. Ja by som dnes novinárom nemohol byť.
A po technickej stránke? S počítačom a internetom narábať viete?
Práve mi deti s rodinami darovali počítač aj s internetom a so všetkým, čo k tomu patrí. My totiž stále chodíme na poštu, sme zaostalci, nemáme ani mailovú adresu. Už to bude iné.
V poslednom čase vás vídať v klobúku.
Naša dcéra Anička sa vydala za mexického výtvarníka a tento môj zať, Eduardo Costado Lara, ma prekvapil, keď k obradu kráčal v klobúku, lebo je to vraj mexický zvyk. Ten klobúk mu na svadbu doniesli rodičia z Mexika. Neskôr som chcel, aby mi priniesol klobúk z Mexika, ale napokon sme si obaja kúpili klobúk v Dunaji.
Zaťovi vraj učarovala Praha vďaka sivosti.
Áno, konečne si oddýchol od mexickej farebnosti. Keď videl to sivé až čierne mesto, tých sivých unavených smutných ľudí s kruhmi pod očami, tú bezútešnosť, povedal si: Toto som hľadal celý život, toto je moje mesto. Praha má veľkú zbierku komplimentov, ale toto je najkrajší.
Čím je Praha pre vás?
V našej rodine všetko riešime presťahovaním do Prahy. Píšem o tom v knihe V otcovej Prahe. Na jej obálke je moja fotka pred domom na Novgorodskej ulici číslo 7. Je tam aj okno, z ktorého sa pozerala otcova matka, keď prišli otca zatknúť. Zatknúť ho prišli zo Slovenska, hoci v Prahe bol iba na návšteve. Asi si chceli urobiť výlet na Hradčany.
A 28. október si pripomínate ako Slováci alebo ako Česi?
Dvadsiateho ôsmeho októbra Úrad vlády SR pre zahraničných Slovákov usporiadal stretnutie Cesty a mosty. Program bol nasmerovaný na sviatok ČR a pamätný deň Slovenska. Pozvali ma s dcérou Katkou ako zahraničných Slovákov. Bývame aj v Prahe, aj v Bratislave, raz som teda v Bratislave Bratislavčan a raz zahraničný Slovák. Tentoraz ma pozvali ako zahraničného Slováka a na záver podujatia rozdali všetkým prítomným európsku hymnu - Schillerovu Ódu na radosť – v mojom preklade. Na javisku bol aj súbor Limbora, operný spevák Poldauf, Igor Šebo, Katka a ja. S nimi som spieval.
Kedy ste preložili Ódu na radosť?
Ešte ako študent som publikoval v Mladej tvorbe preklady z nemčiny a na základe toho ma zo Slovenskej filharmónie oslovili, aby som Ódu na radosť preložil kvôli vtedajšiemu beethovenovskému koncertu. Teraz, po rokoch, keď nás prijali do EÚ, objavila sa v televízii správa, že v tú noc sa na moste v Štúrove stretli o niečo starší maďarskí Európania so slovenskými a zaspievali si európsku hymnu po maďarsky. To ma znepokojilo. Nie že by som mal niečo proti krásnemu maďarskému prekladu, ale – prečo by to nemalo byť v rovnováhe? Prečo nespievali oba spevokoly radšej po nemecky? Hneď na druhý deň som volal do filharmónie, či nemajú ten môj dávny preklad. Hodinku som mal čakať, hľadali, potom mi jedna dáma zatelefonovala a povedala, že už je to, žiaľ, stratené. Óda sa spievava na koncertoch väčšinou po nemecky. Ale na tom moste v Štúrove by sa malo spievať po slovensky! Hneď som to teda preložil znova – s kresbou Fera Guldana text vyšiel aj ako bibliofília – a prijali ho ako oficiálny text európskej hymny u nás.
Slovensku sa starším literátom hovorí baťko. Cítite sa baťkom?
To je také matičné slovo. Baťko bol predovšetkým Škultéty. Keď som chodil do ľudovej školy, mal som háročky nálepiek s podobizňou baťka Škultétyho. Takých baťkov som mal ako malý chlapec asi sto a všade som ho lepil. To je teda prvý človek s týmto prívlastkom v mojom živote, môj prvý baťko. Druhý bol baťko Mináč. Takže – baťko je titul skôr pre významného pracovníka Matice slovenskej.
Často vás vídať s mladými literátmi. V čom sú iní než predchádzajúce generácie?
Spisovatelia sa stretávajú dnes tak ako kedysi. Sú to ľudia, ktorí majú nezávislé videnie, nezávislé myslenie, bez toho to nejde. Zdá, sa že za socializmu to nebolo možné, ale práve v tých ťažkých časoch to bolo nielen možné, ale aj nutné – pod tlakom sa rodí protitlak. A dnes, chvalabohu, je tiež akýsi protitlak. Aj keď to už nie je ideologický tlak, je to iný tlak, napríklad ekonomický. Kto mu podľahne, usiluje sa o komerčný trend. Ako sa dalo pomýliť za socializmu, tak sa dá pomýliť aj dnes, ale – talent sa nepomýli.
Čitatelia sú tiež neomylní?
Čitatelia sú takí, ako vždy boli – často objavia svojho spisovateľa skôr než ho objaví literárna kritika. Musím zložiť poklonu aj Pravde, ktorá uverejňuje poviedky. Poviedka v novinách vyjde vo vysokom náklade, v takom náklade nemôže vyjsť kniha. Ak sa však človek v novinách predstaví „hovadinou“, už si nikto nekúpi jeho knihu. Napríklad Ľubo Dobrovoda si cez Pravdu získal čitateľov. Ale je to zatiaľ tiež neuznávaný autor – ako kedysi Rudo Sloboda, celý rad ľudí si na ňom všimol, len to, že má svaly, chodí do posilňovne, že je to akýsi zvláštny prípad. On je absolútne nezávislý a to sa na Slovensku nenosí.
Máte prehľad o súčasnej literatúre?
Rozhodne nečítam všetko. Pozriem si prvú a poslednú vetu a viem, či ten človek má talent. Málokto to vie, ale tieto vety sú vždy dobré u dobrého spisovateľa. Stačí mi prvá veta a viem, či mám čítať ďalej. Rád si čítam priamo v kníhkupectve u pani Šátekovej. Veľa kníh si pozriem „na stojáka“ a básnickú zbierku si takto aj celú prečítam. Veľa vína som vypil na stojáka a aj veľa kníh som prečítal na stojáka.
Aké máte plány?
Rád by som napísal knižku, ku ktorej mám zatiaľ len názov, volá sa Prekliata Trnavská skupina a bude o mojich generačných priateľoch – Stacho, Ondruš, Mihalkovič… Nie že by bola tá naša Trnavská skupina nešťastná, to nie je môj spôsob hodnotenia – jej prekliatie spočíva v tom, že sa o nej nepísalo. Možno aj preto, že kritici nie všetkému vždy rozumeli. Stanislav Šmatlák vždy skončil svoju knihu Rúfusom a Válkom. Nerobil to náročky, tak mu to vychádzalo. Potom prišli knihy Osamelých bežcov a my sme sa ocitli v takej fúge. Škoda, lebo našimi súbežcami boli aj skvelí ilustrátori – Brunovský, Cipár… Mojím vzorom je knižka Prekliati básnici, ktorú napísal Verlaine o svojich priateľoch symbolistoch a v ktorej hlavnú úlohu hrali citáty z ich diela. Taká kritika sympatie – to mám rád, lebo si nemyslím, že umelecká kritika by si mala všímať iba nedostatky umeleckých diel. Niekedy treba povedať aj to, že pred týmto dielom zostávam stáť očarený, lebo sa ma dotklo. Nehľadám na ňom chyby, iba dávam ďalej svoj krásny pocit. Takto by som chcel napísať o svojich priateľoch.
Ľubomír Feldek,
literát
Narodil sa 9. októbra 1936 v Žiline. Absolvoval štúdium slovenčiny na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave, už počas štúdia bol redaktorom vydavateľstva Mladé letá. Z kádrových dôvodov odišiel do výroby, neskôr pôsobil ako spisovateľ „na voľnej nohe“, potom ako redaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Patril do literárnej skupiny konkretistov (Trnavská skupina). Je všestranne činný literát, aktívny aj v spoločenskom dianí, v roku 1995 odišiel do ČR, žije v Prahe a v Bratislave. Nedávno sa stal dramaturgom Novej scény. Je básnikom, prozaikom, dramatikom, prekladateľom, esejistom. Všeobecne známe sú jeho knižky pre deti Modrá kniha rozprávok, Zelená kniha rozprávok, nedávno znova vyšiel román Van Stiphout o jeho pôsobení v továrni Tesla na Orave, kde stretol budúcu manželku Oľgu. Má päť detí. O svojom otcovi, právnikovi, ktorý bol nespravodlivo väznený v päťdesiatych rokoch, nedávno vydal knižku V otcovej Prahe, ktorá je vlastne aj jeho autobiografiou.
