Prísne vzaté uplynulo sto rokov od narodenia maliara, grafika a sochára už vlani – narodil sa 27. októbra 1923 v New Yorku nemecko-židovským rodičom, no jeho dielo plné irónie nás fascinuje stále. Práve Roy Lichtenstein bol človek, ktorý zrušil hranice medzi vysokým umením a každodennosťou. Na výstave tak nájdeme nielen povedomé komiksové obrázky ako Look Mickey, ale aj čierno-biele grafiky nazvané Chlieb vo vrecúšku či Chlieb s džemom, Klbko vlny či zábavné sochy, ktoré znázorňujú ťah štetca alebo svetlo padajúce zo stolovej lampy.
Pozrite si niektoré z diel amerického pop-artového umelca, ktoré do 14. júla 2024 vystavujú vo Viedni
Roy Lichtenstein svojím obrazom Look Mickey zaútočil na konvencie – jednoduché komiksové obrázky či inzeráty namaľoval v monumentálnej forme, čo experti považovali za útok na dôstojnosť umenia. Veď dovtedy nikto nepovažoval komiksy či reklamné produkty v novinách či telefónnych zoznamoch za námet pre umenie. Lichtenstein však komiks dostal do múzea, čo bolo akési absurdné a ironické gesto. Sám to komentoval: „Vybrať si taký podozrivý námet ako Káčera Donalda alebo Myšiaka Mickeyho a potom z neho urobiť umelecké dielo, to je čosi absurdné a komické. Predtým boli umelci serióznejší.“
Keď sa v roku 1963 Lichtensteina opýtali, čo je vlastne pop-art, odpovedal: „Využitie komerčného umenia ako témy na maľbu. Bolo ťažké nájsť obraz, ktorý bol dosť nechutný, aby som sa zaoberal najnehanebnejšími a najhrozivejšími črtami našej kultúry: vecami, ktoré odmietame, no ktoré sú veľmi silné, ako reklamy a komiksy.“
Foto: © Estate of Roy Lichtenstein/Bildrecht, Wien 2024
V Albertine sa tiež dozvieme, že napriek viac či menej vážne mysleným obvineniam z plagiátorstva a protestom návštevníkov bola už prvá Lichtensteinova výstava v roku 1962 v newyorskej Galérii Leo Castelli ešte pred otvorením vypredaná. Lichtenstein sa stal okamžite slávnym a preslávil aj americký pop-art. Dnes spolu s Andym Warholom a Jacksonom Pollockom patrí k trom najpopulárnejším a najznámejším americkým umelcom. Stal sa tiež jedným z predchodcov splývania vysokého a nízkeho v súčasnom umení.
Pritom však Lichtensteinovo umenie nie je moralizujúce. „Chcem portrétovať akúsi antisenzibilitu v našej spoločnosti. Vo väčšine našej komunikácie dominuje reklama. Zdá sa, že celé naše okolie ovláda túžba predávať produkty. Toto je prostredie, ktoré chcem portrétovať. O tieto témy sa však nezaujímam preto, že by som chcel spoločnosť niečo učiť alebo zlepšovať náš svet,“ tvrdil sám umelec.
Koniec pátosu v umení
Lichtenstein, ktorý študoval koncom 30. rokoch umenie na New York School of Fine and Applied Arts, si stanovil, že jeho obrazy musia vyzerať, ako keby ich vytvoril stroj. Preto imituje vzhľad lacnej, rýchlej masovej tlače a ten sa stane jeho poznávacím znamením. Používa len základné farby a monotónne rastrové bodky, ktoré sa volajú Ben-Day-Dots – podľa Benjamina Daya, ktorý ich vymyslel ako grafickú predlohu v tlači. Lichtenstein ich na plátno prenášal pomocou šablón, od roku 1963 na túto procedúru zamestnal asistentov.
Keď dostal komiks do umenia, od polovice 60. rokov maľoval minimalistické krajiny na emailové tabuľky, čo bol materiál odpudzujúci špinu a robili sa z neho vývesné štíty obchodov či nápisy do vstupov metra. Voľba takého lesklého materiálu ako nosiča pre umelecké dielo a navyše v interiéru bola tiež absurdná a groteskná.
Lenže Linchtenstein sa rád pohrával so všemocnými klišé týkajúcimi sa mužskosti, ženskosti či umenia samotného. Siahol po obrazovej reči reklamy a komiksových románov, ktorá žije z opakovania stále rovnakých, štandardizovaných stereotypov a prispôsobil si ju. Zväčšil motívy, izoloval ich, urobil z nich objekty a vytvoril z nich umelecké diela plné krásy a harmónie. Neskôr sa venoval tomu, že si prispôsoboval diela slávnych umelcov od Picassa po Dalího, alebo urobil bronzové sochy z ťahov štetca, ktoré pripomínali diela Jacksona Pollocka – čím sa stali smiešnymi.
Čítajte viac Americké vyhliadky očami newyorského fotografa Joela Sternfelda ukázalo viedenské múzeum Albertina
Najhorší umelec v USA
Výstava sa začína tridsiatkou pop-artových malieb podľa komiksov a inzerátov – nájdeme tu obrazy Look Mickey z roku 1961, Topiace sa dievča z roku 1963, ale aj maľbu gréckeho chrámu. Na začiatku boli jeho obľúbenými motívmi Káčer Donald a Myšiak Mickey, neskôr ho zaujali sentimentálne tváre z vojnových a ľúbostných komiksov, ktoré boli po druhej svetovej vojne obľúbenou novinkou pre mládež.
Foto: © Estate of Roy Lichtenstein/Bildrecht, Vienna 2024
Kúpajúce sa dievča vyzerá „väčšie ako život“, farebnosť je úsporná, červené pery dievčaťa kontrastujú s modrými obrysmi. Prečítame si, ako sa Lichtenstein hral so sentimentálnymi citmi, ktoré boli v 20. storočí prípustné len v hollywoodskych filmoch či komiksoch. V protiklade k Munchovmu existencialistickému Výkriku či k zúfalstvu Picassa z vojny existovalo ľúbostné trápenie len korumpované gýčom. Sexuálne narážky vtedy pôsobili revolučne.
Prvým obrazom imitujúcim komiksy bola maľba Look Mickey (1961). Vraj ho namaľoval pre svojich synov, ktorí si mysleli, že nevie kresliť komiksy, a preto sa venuje abstrakcii. Zjednodušil Disneyho predlohu, namaľoval obrázok nahrubo v krikľavých farbách, nezabudol ani na komiksové bubliny. Rasterové bodky na obraz odtlačil pomocou kefky na psa. Neskôr svoju metódu vylepšil pomocou šablóny s dierkami. Iniciálky Donalda a Myšiaka Mickeyho mohli znamenať jeho synov Davida a Mitchella, sklonený Donald mohol symbolizovať nízke umenie a priamy Mickey naopak vysoké umenie. Týmto obrazom prvýkrát zaútočil na konvencie vkusu. Magazín Life o ňom napísal článok s titulkom Je najhorším umelcom v USA?
Keď má ťah štetcom váhu
Po farebných komiksových motívoch ponúka Albertina aj priestor, kde sa možno zoznámiť s Lichtensteinovými čierno-bielymi prácami. Tu vidíme, ako zobrazoval motívy z inzerátov v telefónnych zoznamoch či novinách. Vybral si každodenné masové tovary, ktoré reprezentovali nový životný štýl strednej triedy a tým, že ich zväčšil a izoloval, im dodal monumentálny status. Motív zredukoval na jednoduché formy a znaky – na rozdiel od Andyho Warhola, ktorý masovosť tovarov zdôrazňoval opakovaním. Tiež na rozdiel od neho nevyhľadával ikony. Naopak, v celom jeho diele môžeme nájsť narážky na Pieta Mondriana, minimalizmus a geometrickú abstrakciu op-artu.
Foto: © Estate of Roy Lichtenstein/Bildrecht, Vienna 2024
Viac než ktorýkoľvek iný pop-artový umelec bol Lichtenstein kresliarom. Jeho čierno-biele kresby však odporujú všetkému, čo by človek od kresby rukou očakával: subjektivizmus, temperament umelca, technická brilantnosť, intuitívne uchopenie motívu. Naopak, Lichtenstein kreslí svoje lacné predlohy ako technik.
Okrem Namiereného ukazováka tu uvidíme aj obrázok Atomická krajina z roku 1966. V pop-arte sa zrkadlili aj strach z moderných technológií, ktoré má súčasný človek v rukách. Aj Andy Warhol a Keith Haring znázorňovali atómové bomby. Lichtenstein svoj obraz namaľoval pre protestnú výstavu nazvanú Peace Tower (Mierová veža) proti vojne vo Vietname na Sunset Boulevarde v Los Angeles. Tento obrázok úzko súvisí s krajinami a explóziami v komiksovom štýle, ktoré vtedy maľoval. Ani tu však nevidno žiadne stopy emócií či politického postoja.
Návštevník sa tu tiež dočíta viac o Lichtensteinovom postoji ku komiksom. Kým anonymné hrdinky ľúbostných komiksov zo známeho vydavateľstva DC Comics mali osloviť mladé dievčatá, Lichtenstein si nevyberal známe produkty či fotky z tlače, ale provokatívnejšie neznáme obrázky z lacných, šestákových románov. Mali kvetnaté názvy ako Heart Throbs (Tepanie srdca), Secret Hearts (Tajné srdcia), Our Girls' Romances (Romániky našich dievčat), Private Secretary (Súkromná sekretárka), Falling In Love (Zamilovať sa), Young Romance (Mladá romanca) a podobne.
Podobne ako ďalšie americké komiksové vydavateľstvá sa však vtedy aj DC Comics podrobil dobrovoľnej cenzúre – zo strachu, aby nerealistický ideál krásy, glorifikácia násilia, konzum drog, nahota a narážky na homosexualitu negatívne neovplyvnili mládež, čo vtedy analyzoval aj americký psychiater Fredric Wertham v knihe Zvádzanie nevinných (1954). S týmito obmedzeniami sa pohrával aj Lichtenstein, keď napríklad zakryl dievčaťu výstrih rukami. A potom môže návštevník študovať výjavy z komiksov pre mužov ako Fastest Gun – Najrýchlejšia zbraň.
Foto: © Estate of Roy Lichtenstein/Bildrecht, Vienna 2024
Brunetky možno poteší, že Lichtenstein nemaľoval len blondíny, ale aj havajské krásky. Predsa však zaujme jeho busta Blondína z pomaľovanej a glazovanej keramiky z roku 1965. Potom sú tu ľudoprázdne krajiny, inšpirované štandardizovanými motívmi v pozadí komiksov, vplyv surrealizmu a úžasne vtipné Lichtensteinove sochy. Napríklad bronzová socha Ťah štetca: „Moja socha ťahu štetca je pokusom dať pevnú formu niečomu, čo trvá len okamih, zachytiť niečo efemérne. Ťah štetca v bronze! Stáva sa tak reálnym, má váhu, je to protirečivé a zábavné.“
A presne taká je celá výstava diel Roya Lichtesteina.
