Janu verejnosť pozná, Zuzana tiež prestáva byť len „kamarátkou Jany Kirschnerovej“, ako sa o nej zvykne zmieňovať tlač. Má vlastné úspechy, či už v klasickom Kafkovi, alebo v súčasnom Krowiakovi. Step je už dosť zriedkavý tanec – kde ste sa ho naučili?
Chodila som do detskej muzikálovej školy v Dúbravke. Hneď po normálnom vyučovaní sme mohli skúšať. Mali sme tam herectvo, tanec a naučila som sa aj stepovať. Na konzervatóriu sme mali aj step, ale len okrajovo. Ľutujem, že som sa mu viac nevenovala, lebo pokiaľ ide o stepovanie, v tejto oblasti je na Slovensku veľká diera. Stále dúfam, že niečo vymyslím a nejako step oživím.
Dnes je v móde skôr hip-hop. Čo vyjadruje?
Každý tanec je krásny slobodou a hip-hop je mimoriadne slobodný. Každý, kto má vzťah k hiphopovej hudbe, môže si voľne tancovať. Spomínam si na výjavy z Ameriky: Idete po ulici a traja černoškovia vedľa vás si tancujú hip-hop. My na Slovensku sme oproti ich temperamentu takí zabrzdení. Za tancom musíte niekam ísť, zavrieť sa a tam tancujete. Mne sa veľmi páči práve tá uvoľnenosť, a preto sa mi aj veľmi dobre pracovalo s choreografom Milanom Kerešom z tanečnej skupiny Jumbo na Krowiakovi – cítili sme tanec rovnako. Pre mňa je tanec šťastie, nikdy z tanca nie som unavená, vždy ma preberie.
Už siedmu sezónu hráte v Divadle Jána Palárika v Trnave, ale vlastne až úloha v novom muzikáli o Krowiakovi na vás upriamila väčšiu pozornosť. Nebude sa vám teraz už Trnava máliť?
V trnavskom divadle je mi dobre, vážim si súčasnosť divadla aj jeho tradíciu. Keď sme končili konzervatórium, premýšľali sme so spolužiakmi kam ísť a Trnava práve vyhlásila konkurz. Dvoch nás vzali, je nás tam veľa mladých a jeden sa učíme od druhého, pričom máme vzory v starších kolegoch, ale aj v tých, čo už naše divadlo opustili, napríklad Peter Šimun alebo Marián Zednikovič. Po konzervatóriu som pomýšľala aj na vysokú školu, ale už som veľmi chcela ísť do divadla. Chcela som stáť na javisku a overiť si, aké to vlastne v skutočnosti je. Divadlo v Trnave ma uchvátilo a zostala som tam. Možno teraz, po účinkovaní v Bratislave, vie o mne troška viac ľudí, ale môj vzťah k Trnave to nemení. Teším sa však, že muzikál sa podaril, lebo ja som Krowiakovi obetovala veľmi veľa času a námahy, veľmi mi na tom záležalo. Behala som medzi Bratislavou a Trnavou, lebo aj v Trnave som práve skúšala. Stálo ma to veľa energie, ale bolo to krásne obdobie. Zišli sme sa na Novej scéne dobrá partia a myslím, že sa nám podarilo urobiť také „iné“ predstavenie, než na aké sú návštevníci tohto divadla zvyknutí.
Aj keď hovoríte vážne, stále sa vám smejú oči – ste taká veselá?
Som pomerne veselá. Chcem aj naďalej robiť divadlo, a tak sa snažím byť radšej veselá, aby som prežila a prekonala všetky nástrahy a úskalia tohto povolania.
To je také ťažké?
Mám za sebou ťažkú sezónu. Robili sme v Trnave dvoch Kafkov – Ameriku a Listy Milene. Bolo to krásne, ale trocha depresívne. Dosť dlho sme sa s tým pasovali. Najprv sme sa venovali Amerike, kde hrá celý kolektív. Debatovali sme o texte, o Kafkovi, rozoberali sme to z rôznych strán. A potom prišli Listy Milene, a to len bolo niečo! Hráme tam traja – Braňo Bajus, Barbora Baszová a ja. Chceli sme čo najlepšie pochopiť, aký vzťah mali medzi sebou. Kafkove listy sa zachovali, ale nenašiel sa ani jeden jej list jemu. Čítali sme o tom veľa kníh a obraz sme si robili aj z listov, ktoré Milena písala Maxovi Brodovi. Snažili sme sa pochopiť, aká bola. Ich vzťah bol troška smutný, a to na nás doliehalo. Tým to bolo práve krásne, ja som už potom dokonca nechcela hrať Milenu, chcela som hrať rovno Kafku – tak som sa zahĺbila do jeho listov!
Bývate nespokojná s úlohou, ktorú vám prisúdia?
Keď som v divadle začínala a vyvesili obsadenie, vždy som chcela hrať niečo iné, ako mi pridelili. Niekedy som si hovorila – škoda, že mám takú malú postavu, mohli mi dať nejakú inú. Potom som vždy zistila, že mi sedí, že je to presne úloha pre mňa. Tak to bolo aj s Krowiakom. Režisér váhal medzi dvoma postavami a vybral mi tú pravú – hrám ruskú agentku.
Pri komédii si oddýchnete od kafkovských pocitov?
Je to podľa životných období. Niekedy túžim hrať aj smutnú vec, hoci som komediálny typ. Niekedy som rada, že cez smutnejšie veci môžem vydať zo seba emocionalitu, ale sú situácie, keď úlohu veľmi prežívam. Potom sa nemôžem upokojiť Cítim, že musím trocha pribrzdiť, aby ma to nepohltilo. Napríklad práve v tom Kafkovi – jeden list hráme tak, že plačeme a ja som už potom do konca predstavenia ani nemohla rozprávať, tak ma to rozrušilo. Musím si dávať pozor. Herectvo milujem, ale nemôžem sa mu dať pohltiť, chcem ho brať normálne. Veľa ľudí tým povolaním trpí, keď sa im nedarí, majú depresie, riešia si to v sebe, nemajú pokoj. Je to ťažké aj tým, že musíte zo seba dostať niečo, čo by ste inak ani najbližším neukázali, nejakú emóciu alebo svoju skrytú stránku. Ukazujete to zrazu v divadle, ľudia sú meter od vás, sú cudzí a musíte im to dať. Preto sa snažím byť, ak nie som na javisku, v pokoji, aby mi to neprerástlo cez hlavu, aby som mala kontrolu nad emóciami.
O vás sa často hovorí ako o kamarátke Jany Kirschnerovej, ktorú váš otec manažuje. Mnohí ľudia ani netušia, že aj vy ste herečka a že máte vlastnú kariéru. Nemrzí vás, že ste vlastne v Janinom tieni?
Tak sa vôbec necítim. Ľudia sa ma naozaj niekedy pýtajú, či nežiarlim, že z Jany otec robí hviezdu a ja sa snažím sama. Nikdy som nepomýšľala na nejakú popularitu, divadlo robím pre svoje šťastie, pre svoju vnútornú potrebu a jedine tak je to pre mňa zaujímavé. Kamarátstvo s Janou je obohacujúce a jedna druhej žičíme.
Odkedy sa kamarátite?
Predstavte si, že moja stará mama, ocinova mama, ktorá je tiež z Martina ako Jana, pracovala v jednom podniku s Jankinou mamou. Moja starká vraj ukazovala Jankinej mame moju fotku: „Môj syn Jožko sa oženil, vzal si inžinierku a majú takúto kučeravú dcérku!“ to sme však zistili až po rokoch, keď som bola u Jankiných rodičov, jej mama mi hovorí: „Zuzička, veď ja som ťa videla už kedysi dávno na fotke! To by som neverila, že o pár rokov bude toto dievčatko najlepšia kamarátka mojej Janky!“
Koľko ste mali rokov, keď otec začal pracovať s Janou?
Mala som 14 rokov, som od nej o tri roky mladšia.
Čo ste sa od nej naučili?
My si hovoríme, že sme jedna druhú vychovali. Naučili sme sa to, čo tá druhá nevedela. Myslím, že sme jedna pre druhú veľmi dôležité. Naše puto je priam sesterské. Voláme si každý deň. Aj keď som niečo vyparatila, zdôverila som sa Janke, ona mi hneď porozumie, vysvetľovala mi napríklad všetky tie tínedžerské veci. V našom vzťahu sme sa naučili všetkému, čo k priateľstvu patrí, aj tolerancii. Bdieme nad sebou. Janka je napríklad nešťastná, keď lietam po diaľnici medzi Trnavou a Bratislavou. Keď som mala skúšať na Novej scéne, povedala: "O.K., Zuzička, ale ja nechcem vedieť, čo sa bude diať počas skúšok, nebudem sa nervačiť – ja sa až potom pozriem na predstavenie. A naozaj prišla z Londýna a sedela v hľadisku. Bolo to pre mňa dojímavé, lebo ona vedela, ako som to prežívala. Povedala, že je na mňa hrdá.
Páči sa vám jej nový album Shine?
Veľmi, veľmi, mrzí ma, keď o ňom alebo o nej píšu zlé veci – ten album nás stál veľa emócií, energie, prežívali sme to spolu. V Londýne to mala ťažké, sama musela prekonávať osamelosť v cudzom prostredí, zdolať jazyk. O každej pesničke viem, ako vznikala, čiže ten album mi je blízky.
Je tam aj pieseň pre vás?
Je tam skladba Special. Na jedny Vianoce mi Janka napálila CD ako darček, nahrala tam päť pesničiek, ktoré zložila sama doma po nociach. „To je darček pre teba, nikto to nepočul, " povedala. Asi tri piesne sú aj na tomto albume, čiže ja som ich spoznala v najsurovejšej, najranejšej podobe. Bola som s Jankou všelikde vo svete, aj v tej Amerike, viem, ako pôsobí jej prejav na publikum, ktoré ju vôbec nepozná – zaujme, ľudia jej spev prežívajú a chápu. Takže trpím, keď nejaký slovenský "zamindrákovaný“ bulvárny novinár príde do roboty a napíše dve vety, že Kirschnerová prišla z Londýna, je bez frajera, bez peňazí a že sa preto opila. Bola som celý čas s Janou a nič z toho nie je pravda. Je to hrozné, ona sa vráti do krajiny, za ktorú bojuje, ktorú reprezentuje a tu sa k nej tak správame. Nepoznám krajinu, kde by sa tak správali k svojej "zlatej slávici“, k tak často oceňovanej speváčke. Som na ňu veľmi hrdá, že to všetko zvládla, aj ten boj so slovenskými neprajníkmi.
Bol váš otec rovnako prísny na Janku ako na vás?
Pre Janku bol otec manažér a pre mňa otec, ale často bol aj pre Janku ako otec. Bola v Bratislave sama, patrila do našej rodiny. Keď Janka ochorela, otec vyhrešil mňa. Tvrdil, že to je určite preto, lebo sme behali s holými hlavami. Keď sme niečo vyparatili, obracal sa na mňa ako na zodpovednú. Otec je na Janku hrdý, ale ja viem, že je hrdý aj na mňa, no voči mne je zdržanlivý. On mi to povie len raz za čas a nejako inak.
A teraz tá najdôležitejšia otázka – zhovárate sa s Janou aj o mužoch, keď ste zaľúbené?
Že či! Práve je to veľmi aktuálne.
Zuzana Šebová, herečka
Zuzana Šebová sa narodila 1. apríla 1982 v Žiari nad Hronom. Od štvrtej triedy základnej školy navštevovala Detskú muzikálovú školu v Bratislave – Dúbravke, potom vyštudovala odbor herectva na Konzervatóriu v Bratislave. Po štúdiu nastúpila ako herečka do Divadla Jána Palárika v Trnave, kde pôsobí už siedmu sezónu. Okrem toho hosťuje v Bratislave – hrala v muzikáli Vlasy, Mníšky a najnovšie v muzikáli Agent Krowiak zasahuje na Novej scéne. Jej otec Jozef Šebo je hudobným manažérom – pracoval s viacerými hudobníkmi, ale najznámejší je jeho tandem s Janou Kirschnerovou.