Keď sú v rodine hádky na dennom poriadku

„Krik nesie v sebe náboj agresivity a deti ho vnímajú citlivo – či už kričia rodičia na seba navzájom, alebo kričia na deti,“ hovorí detská psychologička Katarína Hantráková. Aj keď sa váš potomok tvári, akoby mu bolo všetko jedno, krik naňho pôsobí. Síce možno potom konečne vynesie smeti, ale naučí sa nezhody riešiť krikom.
Deti si často krikom niečo vynucujú. Malé sa v obchode s jačaním hádžu o zem, aby dostali čokoládu, tie staršie tak bojujú za svoju slobodu. „V prvom rade na krik nereagujte krikom – hoci práve to býva to najťažšie. Správna reakcia rodiča závisí od situácie aj od veku dieťaťa. Isteže nebudeme kričať na dojča za to, že si strčí do úst niečo, čo nemá. Iné je, ak kričí v obchode dvojročné dieťa a iné, ak to robí vo veku štyroch rokov,“ vysvetľuje detská psychologička.

V ranom veku je normálne, že dieťa vyjadruje svoju nespokojnosť krikom. Ale čím je staršie, tým viac má pôsobiť výchova. Postupne sa má naučiť zásade: keď kričíš, nikdy nezískaš to, čo chceš. Ale ak ma poprosíš, možno ti vyhoviem.

Keď dieťa otáľa

U väčších detí aj u dospelých býva krik prejavom agresivity. Rodičia asi najčastejšie na deti kričia za to, že sú ,,neposlušné" – keď otáľajú so splnením rodičovskej požiadavky. Skúste sa nerozkričať, keď po desiaty raz vyzvete svojho školopovinného potomka, aby si upratal veci v izbe, alebo aby si išiel umyť zuby, obliekol sa, vypol televízor! (výpočet obdobných situácií by mohol byť nekonečný). Dá sa tomu vôbec zabrániť?

Odborníci sú presvedčení, že áno. V prvom rade netreba rátať s tým, že dieťa poslúchne na prvý raz, okamžite všetko nechá a spraví to, čo od neho žiada rodič. Recept vyzerá jednoducho: povedať dva-tri razy a oznámiť dieťaťu možné dôsledky. Chce to však božskú trpezlivosť aj dôslednosť.

Ak dieťa stále otáľa, najlepšou cestou je nechať ho, aby samo zožalo plody svojho konania. Motá sa doma, hoci sa má chystať do školy? Namiesto nervózneho okrikovania a výčitiek skúsme lenivcovi pokojne oznámiť, že ak príde do školy neskoro, bude mať neospravedlnenú hodinu. Nie od vás, ale od triedneho učiteľa. A pripomeňte vašu dohodu, že za zhoršené výsledky v škole bude mať napríklad zarazený počítač. Takto výsledok nezávisí od intenzity vášho hlasu, ale od miery sebauvedomenia vášho potomka. A o to práve ide.

Ak máte ešte malé dieťa, pomôže vysvetlenie: ak nestihneme nákup včas, zmeškáme večernú rozprávku. A to treba aj dodržať.

Čo vyrieši krik?

„Lenže moje deti reagujú len vtedy, keď na ne kričím, inak akoby ma vôbec nepočúvali,“ namietajú mnohí rodičia. „Ak na dieťa zakričíte, väčšinou splní, čo od neho chcete. Ale len preto, že podľahne agresivite silnejšieho – rodiča. Vyhovie, lebo sa zľakne, ale bez vnútornej motivácie. Neuprace svoje veci preto, že je to potrebné, ale preto, že ho k tomu niekto silnejší donútil. A to nie je ten správny spôsob, ako by sa malo naučiť v živote správať,“ objasňuje Katarína Hatráková.

Navyše, ak dieťa plní požiadavky rodičov, iba keď naň kričia, ani nabudúce to bez kriku nespraví. Krik teda veci nerieši. Ale učí deti, že konflikty – aj tie malé – sa riešia agresívne. Dieťa sa naučí, že aj ono má prejavovať svoju nespokojnosť, hnev a zlosť krikom.

Krik sa používa ako skratka na dosiahnutie cieľa. Lenže čo je cieľom – izba uprataná práve v sobotu predpoludním? Alebo dieťa, ktoré vie pochopiť zákonitosti života a podriadi sa im? Zákonitosťou je prirodzený dôsledok toho, čo spravím alebo čo nespravím: napríklad kým si neupracem, nemôžem pozerať telku. Alebo keď si neupracem, neviem v tom neporiadku nájsť, čo potrebujem.

Jeden to vie lepšie

Stáva sa, že jeden z rodičov je „prchkejší“, rieši veci s deťmi krikom – a druhý s takouto výchovou nesúhlasí. „Keď manžel či manželka na dieťa zakričí, neriešte to pred deťmi, lebo by ste zhadzovali autoritu druhého rodiča. Nenapomínajte partnera ,,nekrič naňho!“ ani sa nesnažte dieťa v tejto situácii zachraňovať. Pohovorte si tom bez detí a stanovte si spoločné pravidlá ako s dieťaťom komunikovať," radí detská psychologička.

Riešením nie je ani prístup „ty to nezvládaš bez kriku, tak to budem so synom riešiť ja“. „Nejde o to, kto z rodičov to vie lepšie, kto z nich má väčšiu trpezlivosť, alebo kto je vo výchove dôslednejší – podstatné je dohodnúť sa ako postupovať spoločne,“ zdôrazňuje Katarína Hatráková.

Veľa rodičov považuje krik za svoje zlyhanie a potom ľutujú, že sa dali uniesť. Nikto z nás nie je dokonalý a tak pokorne sa ospravedlňovať potomkovi za to, že sme naňho kričali, keď „neposlúchal“, nie je namieste. Treba si však o tom neskôr pohovoriť, priznať pred dieťaťom, že nás to mrzí, ale vysvetliť si, prečo ku kriku vôbec došlo. „Ak však rodič zistí, že dieťa malo pravdu a že teda kričal úplne neprávom, ospravedlniť sa určite treba,“ dodáva psychologička.