Váš román Amadoka je literárnou senzáciou vo vyše 15 krajinách. Čakali ste to?
Takéto veci sú pre každého spisovateľa prekvapením, ale je skvelý pocit vedieť, že vaša práca získala takúto pozornosť. Je to pre mňa dôležité – nejde len o moju prácu, ale aj o ukrajinskú kultúru a históriu. Chcem na tieto témy pritiahnuť pozornosť, lebo to považujem za dôležité. Nedostatok záujmu o tieto otázky je jednou z hlavných príčin súčasnej vojny na Ukrajine.
Áno, už ste sa raz vyjadrili, že vaša kniha je akýmsi úvodom k dnešnému dianiu. Vraj sme urobili chybu a príliš rýchlo zabúdame, a práve preto sme nútení prežívať isté situácie stále znova. Napríklad?
Netýka sa to len nedávnych udalostí na Ukrajine v rokoch 2014–2015, myslím vojnu na Donbase a dianie po nej, ale aj toho, čo sa stalo na Ukrajine predtým, v 20. storočí, vzťahov s Ruskom a ruským impériom. Ukrajina bola kolonizovaná Ruskom, bola jednou z mnohých kolonizovaných krajín a až dnes máme možnosť naozaj získať svoju nezávislosť.
Vaša Amadoka je kombináciou trileru, ľúbostného príbehu a historického románu, je o troch traumatických érach vo vašich dejinách (vojna na Donbase, stalinistický teror a hladomor v 30. rokoch minulého storočia a holokaust na Ukrajine) – ako vám to napadlo?
Už dlhšie som cítila potrebu napísať príbeh skladajúci sa z rôznych príbehov a fragmentov ukrajinskej histórie. Niekedy sa totiž zdá, akoby Ukrajina mala niekoľko odlišných histórií. Závisí to od geografickej pozície regiónov, viete, že západná časť Ukrajiny patrila k rakúsko-uhorskej ríši. V rovnakom čase bola východná časť Ukrajiny pod ruskou vládou, toto všetko sa dostalo do ľudí hlbšie.
V Ukrajincoch to po udalostiach na Majdane vzbudzuje mnohé otázky. Chcela som to všetko dostať do jedného príbehu s pomocou súčasnej situácie. Preto som si zvolila príbeh muža, ktorý bol zranený počas vojny na Donbase, takže jeho tvár je nespoznateľná. Navyše stratil pamäť. Má to symbolizovať stratenú pamäť mnohých Ukrajincov – zakázané spomienky, nebezpečné spomienky, falošné spomienky, čo sa deje s ľudským podvedomím. Bola to dlhá a komplikovaná cesta, aj štruktúra knihy je zložitá.
Knihu ste napísali ešte pred eskaláciou rusko-ukrajinského konfliktu. Napísali by ste knihu dnes trochu inak?
Po plnohodnotnej invázii Ruska na Ukrajinu by som nebola schopná napísať takýto román. Teraz je to čosi podobné, pokračovanie toho, čo sa dialo už predtým, len vo väčšom rozsahu. V knihe opisujem to, čo sa stalo celej Ukrajine – ale vtedy sa ešte dalo pred udalosťami skryť, necítiť sa taký ohrozený. Dnes už nejde necítiť nebezpečenstvo, nebyť v tom zatiahnutý, necítiť, ako je to blízko.
Každý na Ukrajine stráca priateľov. Mnohí moji priatelia bojujú na fronte. Táto situácia každého ovplyvňuje. Keď sa dejú takéto veci, nedokážete písať, potrebujete odstup, aby ste mohli písať fikciu, robiť umenie. Na opis súčasnej vojny potrebujeme istý čas, vojna sa musí zastaviť a potom musíme spracovať všetky rany a traumy. Až potom to budeme schopní reflektovať.
Foto: Artforum
Pomáha vaša kniha Ukrajincom?
Dúfam v to. Z vlastnej skúsenosti viem, že pri všetkých tých komplikovaných pocitoch, ktoré sa nedajú ľahko vyjadriť slovami, vždy pomáha nájsť knihu a autora, ktorý opisuje ťažké situácie. Môže to byť kniha o inej krajine, napríklad o druhej svetovej vojne, o dianí v Juhoslávii – bohužiaľ máme toľko strašných udalostí z histórie na výber, ale vždy pomôže, ak človek vidí paralely a ktosi to vie zaňho vyjadriť.
Líšili sa reakcie na vašu knihu v rôznych krajinách? Vraj Chorváti vám veľmi dobre rozumeli.
Áno, závisí to od skúsenosti krajiny a ľudí. Som naozaj vďačná za pozornosť, aká sa mojej knihe dostáva. Pri niektorých krajinách mám však pocit, že ľudia rozpoznávajú podobnosť udalostí, niečo, čo prežili ich vlastní starí rodičia. Napríklad v Rakúsku či v Nemecku je to iné, tam ľudia skôr zisťujú, že niekoho spoznávajú a dozvedia sa niečo o dovtedy nepoznanej krajine.
V Nemecku knihu rozdelili na tri časti, čo na to hovoríte? Prečo to urobili?
Bol to pre mňa experiment, ale súhlasila som s ním, lebo pôvodne plánovali vydať knihu v celku, tak ako bola napísaná. Ak by však šli podľa plánu, kniha by vyšla až koncom tohto roka. Vydavateľstvo však chcelo knihu publikovať skôr, aby dalo čitateľom šancu dozvedieť sa o Ukrajine viac čím skôr, kým ešte trvá záujem o ukrajinskú situáciu. Neviem, ako to berú čitatelia a či to takto funguje, ale zatiaľ to z reakcií vyzerá, že áno.
Aké sú reakcie?
Tie, čo som dostala, sú veľmi láskavé. Ľudia s nami súcitia, otvárajú sa realite každodenného života, dozvedajú sa o ukrajinskej histórii a kultúre. Hlavná reakcia v Nemecku, Rakúsku a vo Francúzsku od začiatku vojny je obrovské prekvapenie: ako je možné, že sme si nevšimli, že neďaleko je taká bohatá kultúra s toľkými umelcami, spisovateľmi, hudobníkmi? Nemali sme o tom ani tušenia.
A čo im odpovedáte?
Odpovedám im svojou knihou, tá obsahuje veľa vysvetlení na všetky tieto procesy. Je o imperialistickej krajine, ktorá má naratív, že je hlavná, a potom sú tu kolonizované krajiny. To veľa vysvetľuje.
Prekvapili ste svojou knihou aj samotných Ukrajincov?
Myslím, že áno. Môže ich prekvapovať môj prístup – napísať takú veľkú knihu, kde prepájam toľko tém, čo nie je ľahké kombinovať. Pre Ukrajincov je dnes dôležité ísť hlbšie do týchto otázok spojených s históriou, lebo to dáva veľa vysvetlení príčin vojny. Človek lepšie pochopí vlastnú identitu a pripomenie si sám seba.
Vedeli Ukrajinci, že kedysi vraj existovalo na území ich krajiny jazero Amadoka?
Vedelo to len veľmi málo ľudí, aj ja som to s prekvapením zistila pri rešeršovaní dokumentov ku knihe. Teraz sa však na Ukrajine dostalo do povedomia, že už antický dejepisec Herodotos jazero Amadoka zmienil vo svojej práci. Stalo sa symbolom pamäti a spletitostí ľudského vedomia.
Čítajte viac Arménska spisovateľka Narine Abgarian zažila vojnu a radšej chce písať veselé historky z pohrebov než o vojne
Dočítala som sa tiež, že vaša kniha inšpirovala koncert súčasnej hudby v americkom Dartmouthe.
Traja talentovaní ukrajinskí skladatelia sa rozhodli urobiť projekt založený na Amadoke. Má tiež tri časti ako moja kniha, je to komplikovaná, no nádherná hudba. Mala som možnosť počuť rané verzie hudby, medzitým sa dosť zmenila, urobilo to na mňa dojem. Rozpoznala som rovnaké pocity, ako som mala pri písaní knihy. Je to veľmi moderná hudba, nie je ľahké ju pochopiť.
Takže Amadoka už vyšla aj v Amerike?
Práve sa prekladá, vyjde na budúci rok.
Amadoka je vaša siedma kniha, bola aj najkomplikovanejšia?
Určite najkomplikovanejšia, a hlavne ma najviac vyčerpala a frustrovala, no zároveň mi poskytla veľké uspokojenie.
V pôvodnej ukrajinskej verzii má 800 strán, v slovenskom preklade to vyšlo na 750 strán. Nebáli ste sa, že je to priveľa?
Samozrejme, toho som sa bála celý čas. A tiež toho, že štruktúra knihy je príliš komplikovaná. Kniha má niekoľko rôznych štýlov písania a viem, že čitatelia väčšinou neradi prepínajú medzi štýlmi a rozprávaním príbehu. Zároveň som však vedela, že musím riskovať. Takto som jednoducho príbeh videla.
Čítajte viac Vojnová roadmovie Juraja Mravca nazvaná MIR NAM ukazuje vojnu očami obyčajných ľudí
Takže toto nebol dôvod, prečo Nemci rozdelili Amadoku do troch kníh? Že by sa báli, že čitatelia to nezvládnu prečítať v kuse.
Nebol to hlavný dôvod, tým bol začiatok vojny a vydavateľstvo chcelo, aby to vyšlo čím skôr.
Pred troma rokmi ste boli na literárnej rezidencii vo Viedni. Našla som vaše vyjadrenie, že súčasní Ukrajinci potrebujú prehodnotiť históriu svojej krajiny na rôznych úrovniach, aby znovuobjavili svoju identitu a svoje miesto na mape sveta. Vo Viedni ste vraj viac premýšľali o podobnostiach a odlišnostiach ciest západnej a východnej Európy. Čo ste zistili?
Vo Viedni som strávila asi mesiac, ale toto skôr súviselo s mojou prácou na Amadoke – písala som ten román päť rokov, vtedy bol stále čerstvý. Šlo o potrebu ísť hlbšie do pamäti a spomienok, aby sme si uvedomili všetok ten prázdny priestor v našom vnímaní toho, čo sa nám stalo počas 20. storočia a čo sa nám deje teraz. Išlo aj o pocit viny z holokaustu, na ktorom sa však podieľali aj niektorí Ukrajinci. Treba si priznať pravdu, lebo aj to je súčasťou identity a toho, kým teraz sme. Aj nepríjemné veci sú súčasťou ľudskej histórie a pamäti. Na tom som pracovala už vtedy a pracujem ďalej.
Foto: Robert Hüttner
Vraj ste vtedy vo Viedni videli na každom kroku stopy minulosti, zatiaľ čo na Ukrajine boli mnohé stopy vymazané. Ako?
Boli vymazané v časoch Sovietskeho zväzu, jedným z hlavných nástrojov vymazania ľudskej pamäti bolo zničenie budov zo starších čias, napríklad z Rakúsko-Uhorska. Alebo ich prestavali tak, aby neboli nápadné. Po dlhých 70 rokoch zabúdania, aj počas 90. rokov, keď bola Ukrajina nezávislá, sa zdá, že Sovieti uspeli. Pretože ľuďom akoby nedochádzalo, že musia zachrániť vlastnú históriu a pamäť. Pokračovalo sa v ruinovaní miest, nie úmyselne, ale nikto sa o to nestaral. Robili sa lacné renovácie, čím sa pamäť vymazávala.
Kedy ste si toto celé uvedomili?
Bol to proces, ktorý vyšiel z tém, o ktorých som písala. Jeden z mojich predošlých románov bol o mojom rodnom meste Ivano-Frankivsku na západe Ukrajiny. Bol to historický román, odohrával sa začiatkom 20. storočia, ešte pred vypuknutím prvej svetovej vojny, v tomto malom meste, ktoré kedysi patrilo k rakúsko-uhorskej ríši. Opisovala som, ako vtedy vyzeralo mesto, študovala som historické knihy, hľadala staré fotografie v archívoch. Porovnávala som ulice a domy, bol to bod, keď som si všimla, že sa to deje všade. Cestovala som do zahraničia, do západných krajín, kde sa všetko uchovalo, dodnes tam vidíte plynutie času, rôzne historické epochy, zatiaľ čo na Ukrajine akoby mnohé veci zmizli. Vidíte hlavne uniformitu.
Koľko vlastne bežní Ukrajinci vedia o histórii svojej krajiny?
Každý deň sa to mení, pred piatimi rokmi by som mohla povedať, že Ukrajinci sa o to veľmi nezaujímajú a veľa o svojich dejinách nevedia. Ale po udalostiach na Majdane a po začiatku vojny na Donbase zrazu pocítili potrebu vedieť viac. Preto som prišla na myšlienku napísať knihu Amadoka, o procese v ukrajinskej spoločnosti a jej vnútornej potrebe prehodnotiť aj rodinnú históriu, rozprávať o starých traumách aj s priateľmi, osloviť starých ľudí, aby rozprávali svoje príbehy.
Keď už sme pri rodine, váš manžel Andrij Bondar je poet, otec Jurij Andruchovyč spisovateľ. Podporujú vás pri písaní o týchto témach?
Áno, otec píše prózu, eseje, je na Ukrajine veľmi známy a spracúva tiež témy späté s ukrajinskou históriou. Má svoju vlastnú estetiku a štýl. Môj manžel nie je len poet, píše aj poéziu a prekladá. Obaja ma podporujú.
Čo hovoríte na slovenskú obálku Amadoky? Vyzerá inak ako ukrajinská, kde sú na obálke fragmenty mužskej tváre. Máte vplyv na obálky svojich kníh v rôznych krajinách?
Nie vždy. Občas sa ma vydavateľstvá spýtajú na názor alebo požiadajú o odobrenie. Slovenská verzia sa mi páči, je ľahšia, neváži kilogram ako naša ukrajinská verzia. Páči sa mi minimalistický prístup ku knižnému dizajnu.
Foto: vydavateľstvo Stary lev
Je trošku tajomná, na sivej ploche je nápis Amadoka, ale Slováci netušia, čo to slovo znamená.
Aj na Ukrajine to tak bolo, schválne sme ako titul knihy zvolili neznáme slovo – aby ľudia boli zvedaví.
Je možné, že Amadoka vzbudí záujem aj o vaše predošlé knihy, ktoré u nás ešte nevyšli.
To by bolo pekné.
Foto: Robert Hüttner
Ste aj prekladateľka, máte ešte čas prekladať?
Teraz viac píšem vlastné veci, moje hlavné povolanie je spisovateľka.
Na Slovensku sa máloktorý spisovateľ uživí len písaním, ako je to na Ukrajine?
Podobne, niekedy niektorí spisovatelia majú šťastie. Teraz som jednou z nich.
Kde teraz žijete? V Ivano-Frankivsku?
V Kyjeve, žijem tam už 20 rokov. Keď Rusko zaútočilo na Ukrajinu, celá rodina sme boli v Kyjeve. Po týždni sa nám podarilo utiecť do Ivano-Frankivska k rodičom. Ostali sme tam pol roka a potom sme sa vrátili do Kyjeva, keď sa zdalo, že sa situácia upokojila. Ale, samozrejme, neupokojila sa, stále to nie je bezpečné, ale ostali sme.
Uvažovali ste o odchode do zahraničia?
Nie, dúfam, že to nebude potrebné, chcem ostať, kým sa to dá.
Nebáli ste sa o svoju jedinú dcéru Varvaru?
Samozrejme, že sa o ňu bojím, ale bolo to naše spoločné rozhodnutie. Aj ona chcela ostať so svojimi priateľmi, nechcela odísť.
Po našom rozhovore odchádzate do Banskej Bystrice na prekladateľský festival Tranz. Budete rozprávať o Amadoke?
Áno, je pre mňa dôležité o tom rozprávať. Hlavnou hrdinkou na festivale bude prekladateľka Veronika Goldiňáková. Zaujímajú ma jej skúsenosti. Včera sme sa zoznámili.
Aké ďalšie reči ovládate?
Poľštinu.
Môžete si teda prečítať poľský preklad Amadoky?
V poľštine ešte nevyšla.
Tak môžete vyskúšať čítať slovenský preklad, naše reči sú podobné.
To by som mohla. Ale väčšinou si nečítam preklady a využívam čas na čítanie iných autorov. Mám rada napríklad Margaret Atwoodovú. Emocionálne ma veľmi ovplyvnil nemecký spisovateľ Wienfried Sebald, mám rada knihy Kazua Išigura či Juliana Barnesa, tiež mnohé spisovateľky, napríklad Annie Ernaux.
Máte dosť času na čítanie?
Áno, našťastie, hoci by som chcela ešte viac času na čítanie. To považujem za hlavný zdroj inšpirácie.
Dnes sa veľa hovorí o tom, že ľudia nemajú na čítanie čas a už vôbec nie na hrubé romány. A vaša Amadoka s takmer osemsto stranami je svetovým bestsellerom! Robíte dobrú prácu.
Ďakujem vám.
