Nedávno sa na pultoch objavil váš piaty štúdiový album. Existencia kapely nocadeň sa prehupla do druhej desaťročnice. Aké sú hlavné rozdiely, ktoré vnímate teraz v porovnaní so svojimi začiatkami?
Čo sa týka vnútorného fungovania kapely, je to stále lepšie a lepšie. Keď sme vznikli, bolo medzi nami isté napätie. Logické. Všetci sme boli mladí, každý mal nejakú inú predstavu o tom, ako to celé pôjde ďalej. Teraz sme v podstate rodinní priatelia. A náš nový album Ikony je vlastne comebackový projekt. Medzi ním a predchádzajúcim cédečkom uplynuli vyše dva roky, počas ktorých sa toho veľa zmenilo.
Napríklad aj v rámci fungovania v slovenskom hudobnom biznise?
Na to môžem povedať len „uff“. Myslím, že toto slovíčko celkom jasne vystihuje situáciu. Ale aby som bol konkrétnejší, počas dvojročnej prestávky sa toho zmenilo naozaj veľa. To, čo kedysi fungovalo, teraz nefunguje. Kapela, ako my, ktorá je na pomedzí medzi alternatívou a popom, má problém umiestniť sa niekam v súčasnom stave hudobnej dramaturgie jednotlivých rádií. Do tohto diktátu nezapadáme.
Ako s tým bojujete?
Logickými krokmi. Snažíme sa využiť moderné technológie, komunikačné kanály, ktorými sa naša tvorba dostane k ľuďom. Naše nahrávky teda fanúšikovia nájdu na internete, na Myspace alebo na Facebooku.
Niektoré kapely zamestnávajú z veľkej časti manažérov preto, aby obchádzali rádia a snažili sa presadiť u hudobných dramaturgov novinky z albumov. Riešite to podobne?
Snažili sme sa najprv pýtať, prečo veci fungujú tak, ako fungujú. Odpovede, ktoré sme dostali, však boli naozaj nezmyselné. Neriešime už teda, či nás zahrajú. Akceptujem stav, ktorý momentálne je. Do podobnej pozície sme sa dostali už pri nahrávaní predchádzajúceho albumu, takže k Ikonám sme pristúpili s jasným cieľom. Chceli sme vytvoriť album, ktorý bude držať pokope ako celok. Nahrávku, ktorú si človek pustí raz, dvakrát, trikrát a potom ju už nechce vymazať z pamäte. A to aj za cenu, že nebudeme robiť žiadne ústupky. Prečo by sme mali lahodiť nejakému dramaturgovi, ktorý mi povie, že nemôže hrať pesničku, lebo jej chýba refrén alebo že je spievaná príliš nízko? Umelecká sloboda je to, čo sme si vždy chceli udržať a myslím si, že sa nám to darí.
Cédečko uzatvára skladba, v ktorej hrá sláčikový orchester. Kto prišiel s nápadom použiť tento motív?
Mali sme skladbu, ktorá by v klasickom aranžmáne nevyznela tak, ako sme si želali. Spomenul som si na profesora z konzervatória, ktorý dokáže písať veľmi pekné aranžmány. Zahrali sme mu dve pesničky a práve jeho zásluha je to, ako vyzerá „desiatka“ Umriem pri tvojich nohách.
Nitrianska kapela Desmod ohlásila, že plánuje niekoľko koncertov práve so sláčikovým orchestrom. Neuvažujete nad podobným nápadom?
Sláčikový orchester na turné nie je novátorstvo, veď už Metallica, ale aj mnoho ďalších kapiel tak vystupovalo. Je to fajn vec, ale radšej prekvapíme niečím iným.
Fanúšikov ste asi prekvapili aj tým, že v booklete chýbajú texty k pesničkám. Prečo?
Je lichôtka, keď ľudia hovoria, že ho na našej kapele priťahujú texty. Sám som sa však nikdy nevnímal ako textár a už ma trošku otravovalo, že práve tak si ma ľudia škatuľkujú. Preto sa texty v booklete neobjavili, sú tam fotografie a verím, že ľudia to budú vnímať ako celok.
Na spomenutých fotografiách je celá kapela. Fotíte sa radi?
Bolo obdobie, keď nás to bavilo viac, aj také, keď sme po tom túžili menej. Ale s Jarom „Jarisom“ Vaľkom, ktorý vytvoril obrázky, je to vždy veľká zábava. Je to umelec so všetkým, čo k tomu patrí. Funguje ako neriadená strela. Nikdy človek nevie, čo sa kedy stane, či vôbec uvidí aspoň jednu z fotiek, ktoré nafotil. Pre nás je Jaris element, ktorý nám chýbal. Sami v skupine sme pomerne striktní a zodpovední, on je takým protipólom. Aj preto sme mu zverili do rúk nakrúcanie nášho videoklipu a nechali sme mu úplne voľné ruky.
Album dostal názov Ikony, uznávate aj vy ikony – hudby, života?
Niečo múdre by som mal povedať. (smiech). V detstve bola mojou hudobnou ikonou ABBA a potom sú ikonou určite moji rodičia – ako osobnosti. A nad všetkým je boh – on je najväčšia ikona. A ikona sme vlastne aj my. Nahrali sme album, ktorý ľudia docenia možno až časom.
Čo vás inšpiruje k skladaniu nových pesničiek?
Bohatý vnútorný život, hoci nie najšťastnejší. Správny umelec je trpiaci umelec. Okolnosti ho doženú do krajných situácií, v ktorých je to dosť vypäté. Ale to je pre umelca práve doping. To je rokenrol. Vtedy je hudba uveriteľná.
Znamená to, že šťastný umelec nenapíše takú dobrú pesničku ako ten trpiaci?
Určite nie. A nie je to len môj pocit, to je veľká pravda. Šťastný umelec v podstate neexistuje. Šťastie a umenie sú dve veci, ktoré nejdú dohromady.
Ako sa dá s trpiacim umelcom fungovať v súkromí?
Práveže sa nedá. Mňa príprava albumu zastihla v obodobí, počas ktorého som sa rozišiel s priateľkou. Boli sme spolu takmer sedem rokov, mám s ňou štvorročnú dcéru, ale tak to je. Buď chce muzikant rodinné šťastie a nemôže mať kapelu – nemôže fungovať ako umelec, pretože s umelcami sa ťažko žije. Alebo zostane umelcom a rodinu si môže akurát predstavovať.
Definitívne ste teda uzavreli kapitolu s názvom rodinný život?
Skúsil som fungovať v rámci rodiny, ale nevyšlo to. Možno budúcnosť niečo prinesie, ale už neplánujem.
A čo cyklistika. Tej zostávate verný?
Áno, to je moje hobby, ktorému sa oddávam už niekoľko rokov. Poskytuje mu uvoľňujúci pocit. Je to nádhera, aj keď občas trošku drahá.
Drahá?
Mám bicykel za takmer štvrť milióna. V podstate zarábam hudbou peniaze, aby som mohol bicyklovať. (smiech)
