„Vždy sa dá zlepšovať. Popracovať na pódiovej prezentácii, viac sa uvoľniť a spievať pre ľudí,“ uvažuje spevák o svojej budúcnosti. A potom vysvetľuje, čo znamená jeho túžba spievať farebnú hudbu.
Ako by mala vyzerať naozajstná superstar podľa Martina Chodúra?
Mal by to byť človek, ktorý vie, čo chce a prečo to chce. Preto je pre mňa superstar spevák Tom Jones. Keď som bol nedávno v Prahe na jeho koncerte, dve hodiny spieval doslova na 150 percent. Výborne komunikoval s publikom, bol vtipný a zábavný. Miestami som si myslel, že spieva iba pre mňa. A myslel si to o sebe každý v sále. To bolo to krásne.
A viete si predstaviť, že Česko Slovenskou SuperStar budete práve vy?
Ani nie, ale veľmi by som si to želal. Človek potom môže robiť, čo ho baví. Môže sa tým živiť a zároveň dať ľuďom radosť. To je najkrajšie.
Prihlášku do SuperStar ste však doma zamlčali. Prečo?
Asi som nemal potrebu hovoriť, že som sa prihlásil. Prevalilo sa to, až keď prišiel list z televízie Markíza a rodičov zaujímalo, čo v ňom je.
Vy toho všeobecne veľa nenarozprávate.
Snažím sa komunikovať, byť otvorený, ale niekedy to nejde. Občas napríklad rozmýšľam, prečo by niekto chcel počuť moje odpovede na rôzne otázky.
Čo zaspievajú superstaristi v nedeľu? Čítajte
Napríklad na takú, o akom povolaní ste snívali, keď ste mali štyri roky?
Čo si pamätám, vždy som chcel byť spevák alebo hudobník.
A pred akým veľkým publikom ste spievali, než ste vstúpili do SuperStar?
Boli sme s kapelou na niekoľkých festivaloch. Ale bolo to úplne iné ako v tejto šou. Ľudia na festivaloch väčšinou vyhľadávajú najväčšie hviezdy a ostatní hudobníci sa môžu snažiť, ako chcú, nezaujmú. V SuperStar je to iné. Ľudia hneď reagujú a získať si publikum je oveľa ľahšie.
V čom ešte vidíte svoje rezervy?
Určite by sa dalo spievať ešte lepšie. Vždy sa dá zlepšovať. Popracovať na pódiovej prezentácii, viac sa uvoľniť a spievať pre ľudí. Niekedy sa totiž stane, že sa človek sústredí viac na tóny, ktoré spieva, ako na publikum.
S čím ste nerátali, keď ste do SuperStar šli?
Nevedel som si predstaviť, čo budem v Bratislave robiť, ako prebehne celý tento môj pobyt. Ale všetko ide bez problémov. Máme pohodlie, zariadený život. Na druhej strane je SuperStar náročná vo vzťahu k médiám. Pred tým vstupom do súťaže by som nikdy neveril, že noviny si môžu niečo úplne vymyslieť. Vravel som si, že ten alebo tá to určite niekde povedali a teraz to vyšlo von. Ale teraz už viem, že niektoré noviny dokážu dať úvodzovky a človeku do úst niečo, čo nikdy nepovedal. A ľudia súdia.
Už ste zložili niekoľko songov. Skladáte aj počas SuperStar?
Áno. Aj teraz robím pesničky. Sú tu rôzne emócie, takže píšem. Najmä v angličtine, ktorá je mojím druhým koníčkom. Aj sa mi v nej lepšie spieva. Štýl, ktorým spievam, sa ťažko spieva po česky. Máme veľmi málo dlhých slov a hlások, o ktoré sa dá hlasovo oprieť.
Na internete sú vaše videá, v ktorých interpretuje rôznych spevákov. Ako vznikol tento nápad?
Kamaráti mi kedysi dali prezývku jukebox, pretože som vždy zaspieval to, čo chceli. Potom mi napadlo, že by som aj na internete mohol spievať to, čo ľudia chcú. Priťahujú ma výzvy. Keď mám zaspievať niečo, čo by som možno nikdy v živote nespieval… Takto som bol nútený analyzovať aj pesničky, ktoré by som ináč vôbec nepočúval.
Keď tak rád spievate, prečo ste nešli študovať spev, ale klarinet?
Môj záujem sa rozvetvuje do dvoch smerov. Jedným je populárna hudba a tým druhým vážna hudba. Milujem ju a štúdium hry na klarinete bol akýmsi pokračovaním mojej lásky k nej. Študovať populárnu hudbu nemá veľký zmysel, pretože by stratila silu výrazu. Nedá sa povedať, kto v nej spieva lepšie a kto horšie. Keď sa vedľa seba postavia tenoristi Plácido Domingo a José Carreras, poslucháč môže zhodnotiť, ktorý bol lepší. Ale pri Tomovi Jonesovi a Bobovi Dylanovi bude váhať. Obidvaja ponúkajú niečo iné.
Užijete si viac živý koncert alebo radšej počúvate skladby z platne?
Asi mám radšej platne. Tam je nahrávka dokonalá a platňa sama osebe je umelecké dielo. Napríklad na albume Sgt. Pepper od The Beatles je tak veľa štúdiových efektov, že by to asi ťažko zahrali na koncerte. Na druhej strane bol však Tom Jones naživo skvelý. Takže záleží na tom, čo a koho chce človek počúvať. Vážnu hudbu mám rád – asi ako málokto – z gramofónovej platne. Viac sa sústredím, nič ma neruší.
Čo sa vám páči z vážnej hudby?
Moderná vážna hudba, druhá viedenská škola, Arnold Schoenberg, Edgard Varese či Frank Zappa. Zappa tiež pracoval na rôznych štýloch hudby – od undergroundu cez rock až po vážnu hudbu. Veľmi ma zaujíma história hudby. Ako sa vyvíjala od renesancie, baroka. Veď populárna hudba je logickým pokračovaním toho, čo bolo predtým!
A kto vás priviedol k počúvaniu vážnej hudby?
Mama má vážnu hudbu veľmi rada, ale na chuť som jej prišiel sám od seba. Začínal som s rockom, potom som bol aj metalista, ale tieto žánre sa mi časom zdali málo farebné. Začal som teda hľadať hudbu, ktorú tvoria aj iné nástroje ako len gitary či bicie. Takú, kde počuť husle, flautu… Vážna hudba má milión farieb a to sa mi páči. Keď sa do nej človek ponorí, počuje úplne všetko.
Mnohým ľuďom sa zdá vážna hudba prosto stará.
Hovoriť o skladbách, že sú šesťsto rokov staré, a tak ich nebudem počúvať, je podľa mňa nezmysel.
Aj preto môže byť vaším idolom Tom Jones, ktorý žal najväčšiu slávu pred rokmi? Väčšina vašich rovesníkov má celkom iné idoly…
Kvalitná hudba nie je nikdy stará. Študoval som hudbu, kde sme sa učili o veciach, ktoré sú aj tisíc rokov staré a prečo sú dobré. Čo je teda štyridsať rokov? Keď sa bude o súčasnej populárnej hudbe učiť o sto rokov v škole, nebudú ľudia medzi obdobím Britney Spearsovej a Elvisa Presleyho vidieť veľký rozdiel. Tak ako my teraz napríklad nepočujeme rozdiel medzi rôznymi madrigalmi, teda viachlasnými spevmi z obdobia renesancie a baroka… Ale vtedy boli tie rozdiely zásadné. Pre ne sa vtedy, preženiem, pomaly upaľovalo a vraždilo!
Veľa ľudí vás vníma ako priveľkého „slušáka“. Ste však z tohto storočia, pravda?
Byť slušný nie je zločin. Správam sa tak, ako chcem, aby sa ľudia správali ku mne.
Máloktorý dvadsiatnik však chodí bežne v oblekoch.
Obleky mám rád. Cítim sa v nich dobre. Ale na druhej strane sa dobre cítim aj v džínsoch.
A viete sa teda, taký slušný, aj pohádať s priateľkou?
Občas sa pohádame. Ale to patrí k životu.
Ste spolu päť rokov. Nebojíte sa, že popularita ohrozí váš vzťah?
Nebojím. Je veľa párov v šoubiznise, ktorým to vydržalo. Napríklad môj obľúbený Tom Jones. On je s tou istou ženou od pätnástich rokov. Prvého syna mal dokonca pred prvou platňou! Podľa mňa nie je umenie striedať partnerky, ale vedieť sa dohodnúť. Každý má nejaké zlé vlastnosti. Ale zase keď je človek s danou osobou dlhšie, úplne presne vie, čo si ten druhý myslí a ako kedy zareaguje.
Bude pokračovať aj vaša spolupráca so skupinou Robson, s ktorou ste spievali pred súťažou?
Uvažujem o tom. Ale chcel by som skúsiť aj niečo iné. Ísť po tej farbe v hudbe, o ktorej som hovoril…
Máte teda predstavu, čo budete spievať, keď skončíte v SuperStar?
Nebránim sa žiadnemu štýlu. Ale najviac by sa mi páčilo spievanie s orchestrom. Alebo aspoň s väčšou kapelou. Veď chcem robiť farebnú hudbu.
