Keď začal pracovať na scenári filmu Obsluhoval jsem anglického krále, Bohumil Hrabal ešte žil. To bolo ešte v polovici 90. rokov minulého storočia.
Bohumil Hrabal vám v čase, keď ste písali scenár „Anglického kráľa“ povedal, že „človek sa má objaviť tam, kde ho nečakajú“. Čo tým presne myslel?
Aby som neopakoval to, čo som už robil, a bol trochu prekvapujúci.
Vy ste sa po dvanástich rokoch objavili tam, kde vás už mnohí očakávali. Aká je to situácia?
Mne tá pauza nepripadala zvláštna. Keď sa pozriete na biografie režisérov z dejín kinematografie, tiež mali niektorí dlhú pauzu. V tejto profesii sa stane, že nejaký čas nemáte dobrú prácu. Tak ju jednoducho nerobíte.
Čo z Hrabalovho textu kládlo sfilmovaniu „Anglického kráľa“ najväčší odpor?
Pri tejto knihe bolo najťažšie vybrať si z nej a zostaviť filmový príbeh. Je tam neúrekom situácií.
Podobne ako pri starších adaptáciách?
Nie. Ostře sledované vlaky mali jeden príbeh, pri Postřižinách to bolo obdobné. Skřivánci na niti boli zložení z viacerých poviedok, ale mali jednotu miesta a času, tak, ako Slavnosti sněženek. V prípade „Anglického kráľa“ sa príbeh rozťahoval do niekoľkých desaťročí, a najmä do množstva prostredí. Takže to bolo dosť ťažké.
Hrabalovská poetika má veľa nesfilmovateľných prvkov…
To je problém každej predlohy. Keď vám spisovateľ napíše, čo sa odohráva v hrdinovej hlave, tak to jednoducho nenakrútite. Do mozgu sa mu pozrieť nemôžete.
V roku 1968 ste získali Oscara za Ostře sledované vlaky a o rok neskôr nakrútili Skřivánkov na niti, ktorí skončili v trezore. Skomplikoval vám situáciu zisk prestížnej ceny?
Vtedy určite nie. Pracoval som normálne, pokračoval som na všetkom, čo som mal rozrobené. Potom prišli ruské tanky a začali sa komplikácie. Bol som prvý na rane.
Po zákaze Skřivánkov ste sa na čas k nakrúcaniu nedostali. Nevládol v tom čase názor, že ten, kto dostal cenu v zahraničí, môže do Československa priniesť valuty?
To bola taká odporná hysterická doba, že vôbec nešlo o valuty. Išlo o oveľa horšie veci. Zlomiť národ. Pálili sa knihy, zatvárali divadlá, zakazovali filmy. Bol to pogrom. O päť rokov neskôr som už pracovať mohol. Púšťali ma do Nemecka robiť divadlo, pretože z toho bol valutový zisk.
Nebolo to správne obdobie na odchod z Československa?
Najskôr som neodišiel preto, že som chcel pracovať na filme Skřivánci na niti. Potom mi pripadalo hlúpe odchádzať, keď to spravilo toľko ľudí. Hovoril som si, že je hlúpe, aby všetci utiekli pred boľševikom. A potom mi zobrali pas, takže som už ani nemohol.
Režiséri, ktorí zažili 60. a 70. roky, hovoria v súvislosti s cenzúrou o kľučkovaní. O tom, že sa občas dalo prepchať cez nejakú škáru. Kľučkovali ste?
To sa dalo už v 50. rokoch. Ja som príliš nekľučkoval, vedel som, čo si môžem dovoliť. Nerobil som veci, ktorými by som provokoval. To vedela Věra Chytilová alebo Jan Němec, vedeli lepšie, ako na to. Ja som takú potrebu nemal, hovoril som si, že politika nie je dôležitá, dôležité je, akí sú ľudia v politike. Chcel som robiť filmy o slušnosti, o veciach, ktoré sú ľudskej prirodzenosti bližšie ako politika.
Kľučkujú dnes filmári pre peniaze?
Teraz za všetko ďakujete sponzorom. Bez nich nemôžete nič robiť. Takže som sa vo filme Obsluhoval jsem anglického krále musel niekoľkokrát zmieniť o plzenskom pive. Kedysi si museli ľudia vo filme hovoriť súdruh. Nemôžete si robiť všetko, čo chcete, lebo nad všetkým stojí zákon trhu. Fellini bol síce filmový génius, lenže producenti na ňom stroskotávali. Jeho filmy boli drahé a nezarábali, okrem tých prvých. A práve to je ten oriešok – nakrútiť slušný film a zároveň tak, aby sa zaplatil.
O recenzentoch tvrdíte, že namiesto kritík píšu len nejaké dojmy z návštevy kina. Podľa akých kritérií hodnotíte filmy?
Podľa toho, či ma oslovia alebo nie. Nepozerám sa na to, ako je film robený, ako funguje kamera a podobne. Keď cítim, že mi niekto rozpráva príbeh o ľuďoch, ktorí ma zaujímajú, tak sa doň ponorím. Len čo zacítim, že mi v tom filme niekto hovorí nepravdu, nejakým spôsobom uhýba, vyťahuje sa na mňa, preháňa alebo je nudný, tak z toho filmu vystúpim a už ma nezaujíma. Napriek tomu existuje veľa filmov, na ktoré sa dokážem pozerať od začiatku až do konca. Cítim pri nich, že sú robené s priateľským vzťahom ku mne ako k divákovi a nie sú to sebatrýzniteľské výpovede. To je ako s ľuďmi. Niektorí sa predvádzajú, aby ste si ich všimli. A niektorí jednoducho iba sú a potom vás zaujímajú.
Recenzenti sa snažia o interpretáciu, vy pri nakrúcaní zase interpretujete literárnu predlohu. Aký názor mal na vaše interpretácie autor predlôh Bohumil Hrabal?
Bol veľmi zhovievavý. Naša spolupráca spočíval v tom, že to, čo som navrhol, urobil alebo nie, veľa sme však o tom nediskutovali. Keď niečo nespravil, vedel som, prečo asi, nemuseli sme sa o tom ani rozprávať. Ale to porovnanie s recenzentmi úplne nesedí. Keď adaptujem literatúru, tak ju dobre poznám a venujem všetku prácu tomu, aby som ju interpretoval čo najlepšie. Recenzent tomu venuje pár hodín, čo je neporovnateľné. Nedokáže posúdiť film za pol hodiny a po jednom zhliadnutí. O filme môže s odstupom času vzniknúť štúdia.
Tvrdíte, že pri filme je v súvislosti s divákom najdôležitejšia katarzia. Prežíva nejakú katarziu aj tvorca vo vzťahu k svojmu dielu?
Nie. Iba úľavu. Katarzia vzniká z napätia a ozrejmenia, z objavu. Niečo do vás vnikne, trebárs aj niečo nedefinovateľné. Získate určitý poznatok. Keď ste hotový s prácou, ktorú robíte, máte to už za sebou a všetky objavy sú v nej. Ste už tak ohlúpnutý, že je vám všetko jedno.
Čo je teda pre vás indikátorom kvality filmu?
To, že naň chodia ľudia, a nie sú to hlupáci.
Obsluhoval jsem anglického krále má obrovskú návštevnosť. Je pre vás dôležitá?
Áno. Film je drahý a človek sa musí aj pokoriť a prispôsobiť, aby pre film získal divákov. Nemám právo utrácať peniaze na to, aby som si robil film tak, ako ja chcem. To by bolo príliš ľahké.
Masové publikum však často nebýva najlepším odrazom kvality…
Určite nie. Je to vec svedomia, do akej miery môžete film ponúknuť divákom a do akej miery ním dokážete tlmočiť to, čo tam má naozaj byť. Samozrejme, pre kritikov má návštevnosť opačné znamienko. A to sa mi nepáči! Chaplin mal množstvo divákov a neznamená to, že bol škaredo komerčný. Existuje veľa dobrých komerčných filmov.
Film Obsluhoval jsem anglického krále reflektuje viacero udalostí z dejín. V súčasnosti sa do kín dostávajú filmy, ktoré sa vyrovnávajú s minulosťou prostredníctvom vyhrotených prístupov k téme – na jednej strane je paródia Hitlera v snímke Mein Führer, na druhej strane hraný dokument Let číslo 93. Čo si myslíte o týchto „extrémoch“?
Film Mein Führer som nevidel. Let číslo 93 je pekne urobený, ale je to len dráma na danú tému. Svojim spôsobom je to, čo sa v ňom odohráva, tak trochu klišé. Alebo inak, chýba mi v ňom okrem iného humor. Ten film si vážim, ale pre mňa nie je plný.
Niektorí tvrdia, že film je mŕtvy, iní zase vítajú snahu tvorcov o bezprostrednejší kontakt s realitou, občas až naturalistické filmy. Ako vidíte súčasný stav kinematografie?
Všetko má právo na existenciu. Ide o to, s akým cieľom bol film nakrútený. Niektoré vznikajú len preto, že režisér je samoľúby, iné vznikajú pre tržby. Ja už dávno tvrdím, že všetky dobré filmy boli nakrútené.
Kedy vznikali?
Dávno. Mám rád francúzsku kinematografiu. Tešil by som sa, keby sa podarilo nakrútiť taký film, ako robil Duvivier. Mali kúzlo, napätie, poéziu. Dnes už sa to tak nerobí.
Máte pocit, že v Česku sa po novej vlne 60. rokov sformovala ešte nejaká výrazná skupina filmárov?
Neviem, či sú to skupiny, ale v Čechách teraz vzniká rad zaujímavých filmov. Dobré snímky nakrúca napríklad Jan Hřebejk alebo Jan Svěrák.
