Dievčatá zo stredných a nižších vrstiev sa sobášili až do začiatku 20. storočia vo svojich najlepších šatách, ktoré boli buď čierne, alebo to bol regionálny kroj. Biele svadobné šaty sa všeobecne rozšírili až od 20. rokov 20. storočia. Za svetlú farbu šiat vraj môže šľachta. Jednou z prvých neviest v bledých šatách bola Mária Medicejská, ktorá si v roku 1600 vzala Henricha IV. Jej šaty mali farbu vaječnej škrupinky a zdobili ich zlaté ornamenty. Práve tieto svadobné šaty vraj odštartovali zmenu vo dvornom vkuse. Máriine šaty dokonca dokumentuje aj jeden Rubensov obraz.
O trinásť rokov neskôr si svetlé, bielo-strieborné svadobné šaty z brokátu zvolila aj princezná Alžbeta a odvtedy sa všetky šľachtické nevesty vydávali len vo svetlých šatách. Alžbetínska nevesta sa snažila mať biele šaty z dvoch dôvodov: po prvé, aby ukázala zámožnosť svojej rodiny aj ženícha, a po druhé, aby sa ukázala ako cudná nevesta – lebo v tom čase sa už biela začala chápať ako symbol čistoty srdca a nevinnosti detstva.
Do viktoriánskej éry sa však chudobnejšie európske nevesty vydávali v akejkoľvek, no najlepšie svetlej farbe, pričom družičky sa obliekli do šiat rovnakého odtieňa ako nevesta. Tabu bola iba čierna, chápaná ako farba smútku, alebo červená – tá sa spájala s prostitútkami. V Číne však červená symbolizuje šťastie a v Indii dobré vyhliadky, takže ázijské nevesty sa v červenej rady vydávajú dodnes.
Najväčšiu popularitu si biele svadobné šaty získali v roku 1840, keď si princ Albert Saský zobral anglickú princeznú Viktóriu. Svadobný portrét, na ktorom je Viktória v šatách z hodvábu a čipiek a v krátkom závoji, Britániu očaril a trend bielej svadby sa snažilo napodobiť celé Anglicko. Aj bavorská princezná Alžbeta, známejšia pod menom Sissi, sa za cisára Franza Josepha v roku 1854 vydala v bielom.
