Rada sa pozeráte na svet cez ružové okuliare?
Byť optimistom je veľmi dôležité. Ale asi narážate najmä na farby, ktoré používam. V takom prípade by sa dalo povedať, že najradšej vidím svet vo farbách.
Dokážu podľa vás prinášať do života ľudí radosť, spokojnosť?
Verím na terapiu farbami. Pri jasných a žiarivých odtieňoch sú ľudia spokojnejší a šťastnejší. A s týmto pocitom sa cítia aj zdravšie. Aj preto sa vo svojej tvorbe držím farieb, čiernu u mňa už nenájdete.
Pred pár rokmi ste mi v rozhovore povedali, že farby sú liekom pre svet zmietajúci sa v ekonomickej kríze. Stále to platí?
Čím väčšia kríza vládne, tým by mal byť človek optimistickejší. To je môj názor. Ale musím dodať, že rovnako dôležitá je práca. V čase krízy je nutné pracovať tvrdšie a kvalitnejšie. Človek zahĺbený do práce nemá čas rozmýšľať nad problémami. Aj z tohto hľadiska je ideálne, ak sa ponoríme do roboty. Pozrite sa okolo seba. Veci nefungujú tak, ako by mali. Situácia vo svete je zlá. Ale keď upadneme všetci do depresie, letargie, čo potom? Veď to znamená koniec. Netreba sa vzdávať. Treba brať život z lepšej stránky.
To znie ako pekná životná filozofia. Ale keď sa na to pozriete reálne, čo vidíte? Napríklad u vás v Španielsku, ktorého ekonomická situácia nie je ružová.
Španielsko bolo ešte pred niekoľkými desaťročiami veľmi chudobná krajina. Odrazu sa nám začalo dariť, ľudia nakupovali a míňali peniaze ako šialení. Ale raketový vzostup ekonomiky, úspech zo dňa na deň bol podľa mňa čiastočne umelý. Dnes sme sa vlastne len vrátili tam, kde sme začínali.
Finančná kríza sa asi s dizajnom príliš nekamaráti?
V Španielsku vidím, že situácia je dnes pre mnohých tvorcov módy tragická. Nedokážu predávať svoje oblečenie, mnohí nemajú peniaze ani na samotnú tvorbu kolekcií. Ide najmä o skupinu návrhárov, ktorí míňali viac, ako si mohli dovoliť. To sa im vrátilo. Sama si pamätám obdobie, keď som vôbec nič nemohla predať. Ale bola som šťastná a učila som sa, ako biznis udržať v čo najlepšej kondícii. Dnes nie som v zlej situácii, ale vždy si pripomínam časy, keď sa mojej značke tak nedarilo. Človek by sa mal držať pri zemi.
Značková móda však často šokuje závratnými sumami.
Filozofia luxusu pre luxus mi nič nehovorí. Stačí sa pozrieť na moju webovú stránku a zistíte, že moje veci si naozaj môžu dovoliť aj bežní ľudia. Vždy som bola v móde demokratická.
To veľmi nezapadá do predstavy známych dizajnérov.
Nenosím žiadne šperky, nie som posadnutá novými autami alebo kožuchmi. Možno jem trochu viac ako skutočne moje telo potrebuje – ale to je jediná vec, v ktorej si doprajem. Nepotrebujem peniaze, ale samotnú prácu. Možnosť tvoriť.
Aj preto sa venujete rozličným oblastiam dizajnu? Vám nestačia odevy, navrhujete doplnky, nábytok, písacie potreby, dokonca kávovary. Nový model ste prišli predstaviť aj na Slovensko.
Pre človeka s tvorivým potenciálom je skvelé, ak ho môže vkladať do stále nových projektov. Ja musím neustále niečo robiť. Práca je pre mňa zábavou a radosť, ktorú prežívam, túžim preniesť do rozličných oblastí života. Keď má návrhár ako ja šťastie, že ho napríklad oslovia na dizajn kávovaru, nemôže byť spokojnejší.
Je dizajn kuchynských spotrebičov zložitý?
Vôbec nie. Ja som sa pri tom skutočne zabávala. Vytvorila som nespočetné množstvo návrhov. Výrobcovia dostali odo mňa asi dvesto rozličných vizuálov. Nápadov mám kopu.
S akými motívmi najradšej pracujete?
Farby, to je jasné. A potom srdiečka, kvetiny, obláčiky. Skrátka veci, ktoré vyjadrujú priam až detsky čistú radosť.
V módnych kolekciách však citujete aj slávnych umelcov – surrealistov, Jacksona Pollocka, Pieta Mondriana. Vaša rodina bola mecenášom Gaudího. K umeniu máte teda blízko.
Už odmalička sa pohybujem v spoločnosti ľudí, ktorí formovali španielsku kultúru. Spoznala som maliarov, sochárov. A vďaka môjmu manželovi, ktorý je v Španielsku vplyvným novinárom, som sa zase zoznámila s mnohými významnými autormi. Som rada, že som mala šťastie a mohla som sa od nich učiť. Poznať osvietených ľudí je cennejšie ako byť bohatý.
Máte ešte nejaký nesplnený sen?
Vlastne ani neviem. Napriek kríze, v ktorej sa Španielsko pľačká, mám pocit, že práve teraz pracujem na tých najkrajších projektoch v mojej kariére.
Napríklad?
Dostala som zákazku na tvorbu odevov pre španielsku olympijskú delegáciu. Oblečiem teda našich športovcov a už sa na to veľmi teším.
Budete vychádzať z tradičných španielskych farieb?
Ľudia v našej krajine sa boja národných farieb, hoci sú nádherné – červená so žltou dokážu vytvoriť úžasný súzvuk. Lenže u nás ide aj o problém jednotlivých národností. Baskovia, Galícijčania, Andalúzania, Katalánci a podobne. Aj preto sú mnohí dizajnéri opatrní s využívaním farieb, ktoré považujú za svoje jednotlivé regióny. Ale ja sa nebojím.
Zažili ste konflikty a rozpory vo svojej vlasti?
Moja mamička bola z katalánskej Barcelony, ja som sa narodila v Madride. Vzťahy medzi Kataláncami a ľuďmi z okolia Madridu sú zlé. Už keď som bola malá, vnímala som celú situáciu, ale rokmi sa to ešte zhoršuje. Je to veľká škoda, Španielsko je krásna krajina – Barcelona aj Madrid sú nádherné mestá. Ľudia by mali ťahať za jeden povraz – o to viac, že sa dnes nachádzame v náročnej ekonomickej situácii.
Myslíte si, že móda a umenie dokážu zmieriť pohnevaných ľudí?
Kiežby. Veľmi by som sa tešila, ak by to bolo možné.
Agatha Ruiz de la Prada
Narodila sa 22. júla 1960 v Madride. Do sveta módy vstúpila v roku 1980, o rok neskôr sa konala jej prvá prehliadka – vtedy ešte ako súčasť prezentácie viacerých dizajnérov. Už v roku 1982 však otvorila prvý obchod v Madride. Dnes predáva svoje kolekcie aj v New Yorku, Miláne, Paríži či Porte. Popri navrhovaní odevov pre dámy a pánov sa postupne začala prezentovať aj detskou kolekciou, parfumami, pridala úžitkový textil a následne aj dizajn bytových doplnkov, kuchynských spotrebičov a interiérov. Patrí medzi najznámejšie dizajnérky Španielska, časť jej tvorby bola vystavená aj v známych múzeách po celom Španielsku či v Paríži. Vytvorila kostýmy pre niekoľko divadelných hier.
