Vraj ste s manželom pricestovali do Bratislavy každý svojím autom?
A prečo nie? (smiech)
Nie je to celkom bežné?
Samozrejme, že nie je. Teraz to bola zhoda okolností. Do Bratislavy som musela pricestovať pre galaprogram o deň skôr a manžel ešte musel v Prahe pracovať. Chcela som ísť pôvodne vlakom, ale mala som strašne veľa vecí. Takže som išla vlastným autom a on prišiel po vlastnej linke.
Pochádzate zo Slovenska, no už dlhší čas žijete v Čechách…
Narodila som sa v Nitre, ale otec, ktorý ma vychoval, pochádza z Moravy. Do Prahy som išla študovať na Karlovu univerzitu, potom sa aj rodičia odsťahovali. V Čechách žijem už 17 rokov.
Momentálne sa rozprávame po slovensky. Ako komunikujete s manželom?
Doma hovoríme po česky. Ale ja to tak striedam. S rodičmi hovorím po slovensky, s manželom po česky a s kamarátmi podľa toho, odkiaľ sú.
Česi často hovoria, že majú radi slovenčinu…
Myslím si, že je to aj naopak. Každý jazyk má to svoje. Keďže som lingvistka, mám rada všetky jazyky. Niektoré mi znejú lepšie, k iným nemám až taký vzťah.
Ešte stále pracujete ako tlmočníčka. Ako manželka známeho politika máte viac alebo menej práce?
Mám stále verných klientov, ale mediálna pozornosť urobila svoje. Niektorí klienti od spolupráce odstúpili. Nebolo to pre manželstvo s Jiřím. Stalo sa mi, že ma prenasledoval fotograf, keď som išla z rokovania. Klient si neželal byť medializovaný, a tak od spolupráce odstúpil. A nebol to len jeden prípad…
Teraz ste sa podieľali na projekte Žena roka. Čo vás na ňom zaujalo?
Pracovala som na ňom už minulý rok, aj keď v inej pozícii. Osvedčil sa, takže sme sa do toho pustili s ešte väčším nasadením.
Marika Gombitová získala titul Žena 21. storočia. Čo vás k tomu viedlo?
Má neuveriteľné kúzlo osobnosti a bezpochyby je to jedna z našich najlepších speváčok. Táto kombinácia ju predurčovala na získanie spomínaného ocenenia. Celý program bol nakoniec skombinovaný tak, že poukazoval na silné ženy v dejinách. Či už to bola Jana z Arku, Kleopatra alebo Angelika.
Ženy boli dlho vnímané ako slabšie pohlavie. Súhlasíte s týmto názorom?
V niektorých veciach sme možno krehkejšie a potrebujeme ochranu. Ináč si však myslím, že ženy boli, sú a budú musieť byť vždy silné. Ja som tiež v niektorých veciach zraniteľná a som rada, že mám manžela, ktorý ma vie v istých veciach ochrániť. Keď si spomeniem na mediálne naháňačky za posledné obdobie, ukázalo sa, že som dosť silná. Niekedy som prekvapila sama seba.
Na niektorých ľudí pôsobíte chladným a prísnym dojmom.
Nie som prísna. Možno to len tak vyzerá pri komunikácii s niektorými novinármi. Život ma naučil byť tvrdá v tom, čo robím. Živím sa sama desať rokov a viem, že keď sa nepostavím sama za seba, nikto to za mňa neurobí. Teda, teraz už mám našťastie manžela. Predtým som sa však musela obracať sama.
S manželom ste spolu už takmer rok. Zvykli ste si na zvýšený záujem médií o vašu osobu?
A dá sa na to zvyknúť? Človek sa učí. Nebola som na to zvyknutá, ale naučila som sa to zvládať. Aj keď niektoré veci neovplyvníte. Mediálny obraz, ktorý o vás novinári vytvoria, je veľmi ťažké zmeniť. Teraz som sa o to trošku pokúsila v dokumente pre Českú televíziu. Uvidíme, ako to vyjde. Strávili so mnou niekoľko dní a z toho sa nakrútil zostrih.
Myslíte, že to veci zmení?
Neviem. Lenže obraz, ktorý o mne niektoré médiá vytvorili, nie je skutočná tvár Petry Paroubkovej. Dnes už nechcem nejako zvlášť otvárať svoje vnútro. Viem, že všetko môže byť pochopené ináč. Nepoužijem napríklad spojenie, že mi niečo ublížilo. Radšej poviem, že mi to prekáža. Viem si totiž predstaviť, že za dva dni alebo tri mesiace to niekto prekrúti. Že mi niečo ublížilo. A ja nechcem byť chudera, ktorú budú ľutovať alebo strieľať si z nej. Veľmi vážim slová.
A aká je teda Petra Paroubková v súkromí?
Som človek, ktorý si potrpí na slobodu. Preto som si dlhé roky nekúpila byt. Aby som sa mohla hocikedy zbaliť a odsťahovať. Z Prahy do Bratislavy alebo do New Yorku. Dlhé roky som nemala auto, nemala som pevný pracovný čas.
A prišla svadba… Hovorí sa, že vtedy sloboda končí.
To určite nie. V našom prípade to bol dobrovoľný krok dvoch ľudí, ktorí spolu chcú byť a vyjadria to tým, že sa vezmú. Sme obidvaja trošku viac tradične založení, tak sme sa vzali. Tak to bolo správne.
V istom rozhovore ste povedali, že dievčatá na Slovensku majú konzervatívnejšiu výchovu. Vychádzali ste z vlastnej skúsenosti?
No, neviem, ako je to dnes. Výchova sa určite posunula iným smerom. Sú veci, ktoré kedysi neexistovali. Dnes je viac médií, iná zábava. Keď som bola dieťa, hrávali sme sa vonku. Dnes sa deti hrajú na počítačoch. Časy sa zmenili. Keď som vyrastala, moji rodičia boli trošku prísnejší, ako sú dnes mnohí iní.
O koľkej ste museli byť večer doma?
O deviatej.
Tlmočili ste rôznym klientom, od podnikateľov až po svetových politikov. Chceli ste byť vždy tlmočníčkou?
Pracujem ako tlmočníčka desať rokov. Neštudovala som tlmočníctvo, ale filológiu. Moje terajšie povolanie tak nejako vyplynulo zo situácie. Človek by mal mať svoju prácu rád. Vtedy podáva dobrý výkon. A mňa to veľmi baví.
Tlmočíte ešte stále aj manželovi?
Áno. Naposledy pred pár dňami na americkej ambasáde. Vie veľmi dobre po nemecky aj po anglicky, no aj špičkoví manažéri vždy využívajú služby tlmočníka.
Prečo?
Napríklad aby mali viac času na správnu odpoveď.
Poznáte sa s niektorými svetovými politikmi?
Pre niektorých som pracovala. Nemôžem povedať, že sa s nimi nejako zvlášť poznám. Niektorí si možno pamätajú moje meno, iní nie. Nie je to podstatné.
Kto vás zaujal ako osobnosť?
Vy máte napríklad úžasného premiéra. Je veľmi šarmantný a na našej svadbe ním boli dámy veľmi očarené. To je presne to. Ak nemáte možnosť spoznať niekoho osobne, máte o ňom skresaný obraz. Zažila som to na vlastnej koži. Pán Kukan, ktorý tu je dnes s nami, bol vždy nesmierne vtipný a galantný. Sklamal ma však pán Dzurinda. Stretávali sme sa na Európskej rade a inde po Európe, vždy ho tešilo, že sme rodáci. A potom sa do mňa a môjho manžela pustil pre náš vzťah. Je smutné, keď si niekto politické ambície rieši cez ženu. Gerhard Schröder je tiež úžasný človek. Nedávno mi veľmi pomohol v jednej veci a ponúkol sa sám. Veľmi šarmantný, zábavný a charizmatický pán je aj Silvio Berlusconi. Môj manžel by o ňom vedel rozprávať rôzne úsmevné historky. Takže, ako vidíte, sympatie nezáležia na politickej orientácii.
Ste Slovenka, no už dlhší čas žijete v Čechách. Existuje rozdiel medzi českými a slovenskými ženami?
To sa nedá porovnávať. Rovnako ako Čechov a Slovákov vôbec. Nemám rada stereotypy. Precestovala som pol sveta a nechcem podľa zažitých stereotypov hodnotiť ani Angličanov, ani Francúzov. Samozrejme, sú veci, ktoré isté národy charakterizujú, no veľa závisí od samotného človeka. Čo robí, akým spôsobom sa rozvíja.
A čo tlmočenie? Je to jednoduchšie u žien alebo u mužov?
Ani to sa nedá jednoznačne povedať. Stáva sa, že keď ženám tlmočíte dlhší čas, majú k vám väčšiu dôveru a viac sa zveria do vašich rúk. Nie je to však pravidlo. Zle sa napríklad tlmočí ľuďom, ktorí rozprávajú rýchlo. Ja napríklad hovorím tiež veľmi rýchlo, dokonca mi môj muž často vraví, že mi nerozumie a mám spomaliť.
Ako trávite voľný čas?
Som rada, ak môžem byť s manželom, pretože veľmi veľa pracuje. Ak to čo len trochu ide, som s ním. Chodíme radi do divadla, do opery. Zajtra ideme napríklad do zoologickej záhrady, kam berie deti z detského domova. Manžel tam bol na návšteve a jedno z detí sa ho opýtalo, aké je jeho obľúbené zviera. Povedal, že hroch, ale to dievčatko vôbec nevedelo, o čo ide. Tak ich všetky pozval do pražskej zoo.
Máte napríklad čas na šport?
No, kolieskové korčule som nevytiahla už asi rok. Teraz máme malého psa, takže si vynahrádzam pobyt na vzduchu takto.
Tam máte pokoj od novinárov?
Nie je to až také zlé. Keď si dám džínsy, šiltovku tak ma nikto nespoznáva. Na Slovensku už vôbec. Dnes som sa napríklad išla dať do kaderníctva prečesať a kaderník sa ma pýta: A vy ste kto? Máte nejakú party dnes večer? Bolo to milé.
Vraj máte veľmi rada anglický humor?
Je mi blízky. Celkovo aj spôsob anglického uvažovania. Mám rada sitcomy ako Absolutely Fabulous alebo City.
Manžel je na tom podobne? Hovoríte, že vás zaujal intelektom a humorom.
Áno. On má taký špecifický humor, niečo medzi českým a anglickým. Lenže jemu by sa asi tie sitcomy nepozdávali.
Ktorý druh umenia je vám najbližší?
Môj otec je výtvarník, takže som bola vedená k výtvarnému umeniu. Pracoval vo filme, takže aj táto sféra mi je celkom blízka. Hovorievala som o sebe, že som ,,cinefil", pretože som veľmi veľa chodila do kina. V poslednom čase som to však dosť zanedbala. A potom ma baví literatúra. Človek, ktorý sa živí jazykom, k nej má blízko.
A čo hudba?
Mám bývalého spolužiaka, ktorý je na Slovensku veľká hviezda. Miko Hladký zo skupiny Gladiator. Sedeli sme spolu na angličtine a hovorili sme mu Miloško. Dokonca som mu aj pomáhala s nejakými textami v angličtine. Ináč o sebe hovorím, že mám hudobný hluch. (smiech) Ja by som vám pesničku nezaspievala ani nezahrala. No asi nebudem úplne hluchá, lebo by som sa nikdy nenaučila cudzie jazyky.
Ovládate ich dokonale?
To sa nedá povedať nikdy. Ak nie ste v každodennom kontakte s cudzou rečou, vždy trochu strácate. Kedysi som hovorila výborne po rusky, dnes mám najlepšiu angličtinu. Závisí od toho, čomu sa venujete viac. Španielčinu som napríklad zabudla, hoci som ňou niekedy veľmi dobre hovorila. Viac ako 12 rokov som však v nej nekomunikovala. Potom som sa naučila po grécky.
Veľa žien na Slovensku teraz s obľubou sleduje seriály. Poznáte nejaké slovenské?
Bohužiaľ, nemáme slovenské programy. No keď som sem nedávno často chodila, obľúbila som si napríklad Susedov. Tí boli skvelí.
