Máte svojský humor – cítite sa docenený?
Keď to akceptujú ľudia, tak sa z toho veľmi teším. Viem však, že podo mnou je tenký ľad – dnes sme v televízii, zajtra môžeme byť na úrade práce. Skrátka, nepovažujem sa za niečo osobité. Záleží len, ako sa každý deň napojíte na veci a ako fungujú. Humor je veľmi citlivá vec. Buď ide karta, alebo nejde.
Ale vy ste študovali herectvo…
Študoval som. Televízia je akvárium s mnohými druhmi rýb, herectvo, to je kapitola sama osebe. V televízii robí veľa ľudí, ktorí študovali – aj jadrovú fyziku. Čiže, nie je dôležité, kto aký má papier, ale o čo vám ide a čo z vás vyjde. Mne ide o to, aby moje pôsobenie bolo čo najprirodzenejšie.
Čo je na humore najťažšie?
Je to veľmi senzitívna, krehká vec. Sú frajeri, ktorí jednoducho tieto veci majú zmáknuté. Na pánovi Lasicovi sa asi zhodneme všetci: naloží presne toľko, koľko treba. To je tá vec, ktorú by si mladí, ale aj všetci, ktorí by sme radi boli vtipní, mali všímať – kde je ten mantinel, aby sme „neprepískli“, kde je skrytá tá výstižnosť a zároveň údernosť dôvtipu. Na jednej stane je to schopnosť pre okamžité nadhľadové pochopenie situácie a na strane druhej zmysel pre žart na hranici absurdity. Toto je pre mňa podstata vtipnej situácie.
Pocítite, keď niečo „prepísknete“?
Jasné. A „prepiskujem“ čo to dá. Hneď to pocítim, ale idem ďalej po vyznačenej osi, lebo by ma to vykoľajilo.
Netreba plakať nad rozliatym mliekom…
Za komunistov sme hovorili o mlieku, teraz hovoríme: Neanalyzuj! Neanalyzuj niečo, čo už bolo! Ideme ďalej! Ideme veľmi rýchlou dobou. Tá doba je dnes taká ulietaná, otvorená! K toľkým veciam má človek prístup! A každej veci sa chce dotknúť.
A čo skromnosť? Má zmysel?
Sú ľudia, ktorí nič nechcú a nič nestratia. Robia len to, čo majú pred sebou. To na tých ľuďoch vidieť, niekedy im závidím. Som iný – ak sa mi niečo zapáči, hneď o tom snívam. Aj keď to prináša isté zrnenie v hlave.
Ako vidno na ľuďoch, že nemajú prízemné túžby?
Vyžaruje z nich nadpozemská rovnováha. Vidno, že neriešia materiálne veci. Ale toho je dnes málokto ušetrený.
Chceli by ste byť taký?
Nedarí sa mi to. Ja chcem stále tvoriť, snívam, rád sa hrám s materiálom, niečo konštruujem. Veľmi ma upokojuje, keď môžem niečo vytvoriť. Obdivujem vynálezy. Odmalička ma fascinujú lietadlá. To, že lietadlo lieta, pokladám za jeden z najväčších vynálezov tejto civilizácie.
Ako vidíte slovenský šoubiznis?
Šoubiznis sa začína v Los Angeles a končí sa v Yossemitskom národnom parku. To je šoubiznis, tam sa točia peniaze, tam to jednoducho šliape. Od muziky cez film, až po koberce pre hviezdy. U nás je to stále taká hra na šoubiznis, chýba mi zmysel pre detail, vyššie nároky.
Ktorý svet je ozajstnejší? Náš či ich?
Ozajstnejší je ten, o ktorý sa viac bojíte.
Ten intímnejší? Aký ste v ňom?
Niekedy ako dieťa. Chodím spať s tým, že si niečo budem predstavovať. Snívam, staviam dom, upratujem…
Vy aj upratujete v snoch?
No, niečo upravujem v tom vysnívanom dome. Alebo cestujem. Takto pomaly prechádzam do spánku. Vo veľkej posteli mám miesto pri radiátore a ten mi hreje kríže.
Iní sa pred spaním modlia. Ste veriaci?
Miništroval som dva roky, ale – nie som taký katolík, ktorý chodí každý deň do kostola. Verím však v Boha a to je pre mňa dôležité. Snažím sa robiť dobro. Neviem robiť ľuďom zle, nedokážem to. Niekedy síce poviem, že tento človek mi lezie na nervy, ale nikomu neprajem zle. A preto som šťastný.
Máte dobrých kamarátov?
Napríklad z konzervatória. Boli to najkrajšie roky môjho študijného života, veľká sranda. Boli sme bohémi, také "trestné komando“ – Boris Pavlovský, Tomáš Popovič a ja. Svet bol gombička. Tomáš a Boris žijú v Amerike, ale celých tých jedenásť rokov s nimi udržujem kontakt. Tomáš tu bol po prvý raz v októbri, hneď sme sa vrátili do starých čias. Je mi za nimi smutno.
Prečo aj vy nejdete do Ameriky?
Práca mi to neumožňuje.
Kde čerpáte nápady?
Čítam dennú tlač – Pravdu, Sme, Nový Čas. Čo nás osloví, to použijeme. Väčšinu času z tých troch minút musím však hovoriť "oblačno, polooblačno“, síce svojsky, ale musí to byť o počasí.
Ľudí dnes veľmi zaujíma počasie – veríte katastrofickým chýrom o otepľovaní?
Čo mám neveriť? Teploty boli na december nenormálne.
A keď sa to bude stupňovať?
Našou zásluhou. Však túto zemeguľu sme dokázali akurát tak celú zabetónovať a toto sú výsledky. My sa o túto planétu nestaráme. Počasie bude o desať rokov najvážnejšia téma. Ja ju odľahčujem, ale raz to bude horor.
Niektorí ľudia nechápu celkom váš spôsob moderovania. Beriete si k srdcu aj tieto ohlasy?
Taká kritika bolí. To sú tie pichnutia do srdca. Ja to robím v dobrej viere, želám si, aby som ľudí pobavil. Ak niekomu „nerežem“ – je mi to ľúto, samozrejme.
Ako k tomu prišlo, že ste začali robiť počasie?
Markíza mi to ponúkla. Vtedy som nemal žiadnu robotu, tak som sa veľmi potešil. Nepovedali ako to mám robiť, ale mne to hneď preblesklo.
Čo najvážnejšie ste v živote hrali?
Mal som to šťastie hrať vo filme Miloslava Luthera Anjel milosrdenstva, dovolím si malé zhrnutie: Ide o postavu chlapca, ktorý začína vnímať sexuálny svet, pokúsi sa znásilniť vdovu Anežku a napokon ma jej sluha zabije vo vani kutáčom.
Neobávate sa zaškatuľkovania? Čo, keď vám už nijakú dramatickú postavu nedajú zahrať?
Neobávam, veď sa nič nerobí. Pokiaľ si to neurobíte sám, tak nič nevznikne.
Sám ste produkovali hru Charles Chaffin o Chaplinovi, v ktorej ste ho aj hrali.
Áno, Sáva Popovič napísal hru, Tóno Popovič robil hudbu, Jakub Nvota režíroval, prečo by sme takto neurobili aj film?
O čom by bol?
O vraždiacich mravcoch.
Prečo ste si zvolili pre javisko príbeh Chaplina? Ako ste ho hrali?
Bol to génius, očarený vôňou filmu, preto sme sa nechali uniesť jeho príbehom.
Vy ste aký – čo je vaša hlavná devíza?
Som bojovník. Lenivý. V kritických momentoch je to však vyrovnané.
Ste aj bitkár?
Slovo bitka je mi cudzie – neviem sa biť.
Z akej ste rodiny? Boli tam herci?
Mama je učiteľka. Niečo podobné ako ja. Rada komunikuje s ľuďmi. Jej otec hrával divadlo u saleziánov, mama je z Bratislavy. Hovoria, že mám po dedovi potrebu zabávať ľudí. Dedo hral potom aj v divadle a babke doma hrával Hitlera, ona to však nemala rada. Nebola ten typ, ale inak výborná babka, len nemala rada toto bláznenie. Môjho brata mala radšej – je tichý, vážny. Otec je inžinier, kandidát vied, je veľmi skromný a pragmatický. Naučil ma lyžovať a máme spoločne zlezené Vysoké Tatry.
Vy ste sa na horách pri lyžovaní ale aj dolámali…
Stalo sa mi to na Zverovke. Zlomenina stehennej kosti. Dva roky som chodil o barlách. Chodím vďaka sestre Kunovej, ktorá opakovala: Cvičiť, cvičiť, cvičiť. A vďaka výbornej robote, ktorú urobil pán primár Judíni.
Ako by ste zhodnotili uplynulý rok?
Bol to jeden z najkrajších rokov, aké som prežil. Bol historický v tom, že sa nám s Diankou narodilo krásne bábätko. Také krásne, že ani vo sne som si také nepredstavoval.
A váš novoročný vinš?
Čím viac budeme odpúšťať, o čo budeme prajnejší, o to budeme šťastnejší. Je to tiež môj problém. Vidím na všetkom chyby. Treba vidieť najmä to dobré.
Juraj Mokrý, herec a moderátor
Narodil sa 24. apríla 1977 v Bojniciach. Vyštudoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Hral vo filme Anjel milosrdenstva, v inscenáciách La scuola, Hamlet, Charles Chaffin, známy sa stal najmä ako popletený reportér Televízie Orava, ktorý spovedá celebrity. Teraz uvádza víkendové počasie v televízii Markíza, ako aj reláciu Clever! Jeho životnou partnerkou je herečka Diana Mórová, majú syna Quida.
