„Do seriálu som vstupovala s drobnou obavou, či je slovenský divák pripravený na seriál z takého špecifického prostredia, ako je väzenie. Nota bene, ženské väzenie, " hovorí scenáristka Valéria Schulzová. "Snažili sme sa teda vytvoriť seriál tak, aby navzdory tomuto bezútešnému miestu, kde navyše žiadna zo žien nie je nevinne, mal divák šancu s hrdinkami sympatizovať. Alebo ich nenávidieť. V každom prípade k nim zaujať postoj.“
Zámer sa podaril a seriál prilákal aj ľudí, ktorí nie sú klasickí seriáloví diváci, alebo tých, ktorí dávajú prednosť akčnejším produkciám. Tvorcovia majú za sebou 86 dielov a bol to výkon.
Dej zaujal hercov aj divákov
„Chceli sme dať príležitosť aj hercom. Dúfali sme, že to nebude len ďalší v rade kšeftov, ktorými je potrebné platiť hypotéky a účty. Chceli sme vytvoriť náročnejší seriál, ktorý bude mať zároveň komerčný úspech,“ hovorí Schulzová. Očakávania sa vyplnili. Diváci seriál sledovali, niektoré postavy vzbudzovali veľké emócie. Nespravodlivosť, ktorá sa hrdinkám niekedy diala, dokázala rozpútať u divákov i hnev.
Foto: TV JOJ
„Od hercov sme mali skvelú spätnú väzbu. Vždy sa tešili na nové scenáre, chceli vedieť, ako sa ich príbeh bude vyvíjať, hovorili nám, že ich čítajú so záujmom, pýtali sa, čo bude ďalej. To sa často nestáva. Herci dokonca mali chuť a vôľu vymýšľať, čo by sa s ich postavou mohlo diať. Navrhovali nám zápletky, občas sme sa nimi skutočne nechali inšpirovať. Boli sme radi, keď sa nám do seriálu podarilo dostať i trochu špecifického humoru.“
Seriál Odsúdené sa odlišoval od iných seriálov prostredím aj spôsobom rozprávania. Tvorcovia sa snažili, aby každý obraz posúval dej dopredu, aby sa postavy stokrát nebavili o tom istom. Samozrejme, tempo rozprávania sa muselo prispôsobiť frekvencii vysielania dvakrát do týždňa. „Stále je to seriál,“ vysvetľuje Schulzová.
„Predpokladali sme však, že divák bude naším partnerom. Že je to mysliaci divák, ktorého nebudeme vodiť za ručičku, bude pri pozeraní aktívny, na isté veci príde sám a nedostane všetko na tácke. Ďalšou výhodou i nevýhodou bolo, že sme na také množstvo dielov mali relatívne málo postáv. Takže dej bol koncentrovaný. Každá z postáv mala šancu nechať diváka ísť s jej príbehom.“
Šveda mal dobré ohlasy
Režisér Róbert Šveda priznáva, že na začiatku mal aj pochybnosti: „Na začiatku som bol výsledkom zaskočený a nebol som si istý, či je výsledok okej alebo nie. Kládol som si otázku, či to nemalo byť o trochu viac vtipné, dramatické alebo patetické. Keď niečo dlho robíte, tak už sa v tom môžete aj stratiť. Ale ja vtedy dám na názor ľudí navôkol a počúvam ich. Keď sa odpremiérovala pilotná časť, prekvapilo ma, koľko mojich, ku mne nie príliš žičlivých ľudí, prišlo za mnou a vravelo, že sa im to páči. Pýtal som sa sám seba – prečo to vravia? Ale keď pozitívne reakcie boli zovšadiaľ, premohol som pochybnosti a tešil som sa.“
Foto: Pravda, Michal Šebeňa
Režisér charakterizuje nakrúcanie takto: „Bola to ateliérovka, a predsa bola iná. Žiadne záberovanie smrdiace ťažkými kamerami, ale dynamický dej podporený dynamickou obrazovou štruktúrou. To bola aj naša úloha: nakrútiť ateliérovú mizanscénu tak, ako by ju nik na Slovensku nenakrútil. Tomu sme podriadili aj prostredie, spôsob výstavby ateliéru.“ Róbert Šveda na záver žartuje, že by mohli byť aj Odsúdení. Nech sú tam v tej base chlapi, nech to je tvrdšie. Menej ženských intríg, viac mužskej akcie. A zábava.
Zatiaľ však panuje nostalgia: „Keď som nedávno odpočíval v ateliéri so šumivým nápojom v rukách, uvedomil som si, že len nedávno sme behali po ešte nedokončenej stavbe, rozčuľovali sa, že núdzové osvetlenie je namontované vysoko a že ho nebude v záberoch vidieť. Vymýšľali sme farebnosť a štýly obliekania herečiek pod mundúrmi. A zrazu sa mi zdalo, ako by to bolo len včera.“
