Šišková: Láska muža a ženy sa dá nahradiť

Anna Šišková (46) má dva domovy. V posledných rokoch trávi viac času v Prahe. Okrem priateľa, režiséra Jiřího Chlumského a dcéry Terezy ju k tomuto mestu viažu pracovné povinnosti. O odchode z Bratislavy však herečka neuvažuje.

23.12.2006 16:47
debata

Vašimi českými hereckými kolegami sú väčšinou výrazné osobnosti, stačí spomenúť Bolka Polívku alebo Ondřeja Vetchého. Je ťažké s nimi držať krok?
Ani nie. Mojím hendikepom je čeština. Neviem v tomto jazyku adekvátne zaimprovizovať. Inak si myslím, že so mnou radi hrajú a pomáhajú mi. Napríklad upraviť si text, aby v češtine vyznel autenticky.

Je medzi vami priateľstvo?
Vždy sa snažím, aby sme sa s hereckým partnerom čo najskôr zblížili, aby sme sa stali kamarátmi a vedeli sa spolu zasmiať. Keď sa mám kolegu pred kamerou alebo na javisku dotýkať, prípadne ho bozkávať a objímať, musím ho trochu viac spoznať, lebo ja sa ľudí prirodzene hanbím. Neviem k tomu pristupovať čisto profesionálne.

Nie je takéto citové zaangažovanie nebezpečné?
Herci sú nositelia emócií. Pokiaľ by sme ich nemali, nevedeli by sme svoje postavy zahrať. Ak na javisku trpím alebo sa rozčuľujem, moje telo nevie, že to nie je naozaj a všetko v ňom prebieha ako pri skutočnom rozčuľovaní, smiechu či plači. Myslím si, že preto sme v súkromí citlivejší. To je naša choroba z povolania. Na druhej strane, ak sa nám skutočne stane nejaký problém, vieme si ho prostredníctvom postavy vyriešiť, dáme zo seba zlosť a emócie. Vtedy je to istá terapia.

Ako sa žije s precitliveným hercom?
Myslím, že ťažko.

Na obrazovke vás vidieť v českom seriáli Letiště. Čím je vám rola letušky Anny blízka?
Je to typická kladná hrdinka. Aj keď urobí nejakú chybu, snaží s k nej čestne postaviť a vyriešiť to. Anna je citlivá a pracovitá bojovníčka. Je mi blízka tým, že všetci by sme chceli byť takí, len sa nám to nedarí (smiech). No bližšia by mi bola, keby mala väčší zmysel pre humor, lebo ja ho mám a mám ho rada aj na javisku. Snažím sa ho tam dostať ,či už improvizáciou, alebo tým, že si zmením text. Lenže je to ťažké, pretože ona stále prežíva niečo tragické.

Čo sa vám nedarí na sebe zmeniť?
Veľmi veľa vecí. Nemám dosť pevnú vôľu. Ak mám urobiť niečo pre druhých, som schopná dušu vypustiť. No ak mám niečo urobiť pre seba, odložím to na posledné miesto a nakoniec sa na to vykašlem. Trošku ma to dehonestuje samu pred sebou. Mala by som sa učiť jazyky, mala by som si dávať väčší pozor v jedle, pretože som pribrala a neviem to zhodiť, mala by som cvičiť kvôli chrbtici… A nič z toho nerobím. Ale keď príde domov dcéra a povie, že je hladná, tak varím aj do polnoci.

Na češtinu, ktorá sa stala vaším pracovným jazykom, ste si čas našli?
Myslím, že sa to zlepšuje. Aj keď mimo záberu hovorím po slovensky, čo mi Maroš Kramár vyčíta. Ale on študoval v Brne, jemu sa ,,mluví". Je zvláštne, že so svojím partnerom stále nachádzame slová, ktorým nerozumieme. On nevedel, čo je brmbolec, vrchnák alebo omrvinky. Ja som zase nepoznala význam slovesa peskovat. Alebo: Neví co by roupama dělal… Viete, čo sú roupy?

Netuším.
No vidíte. To sú hlísty!

Majú k sebe Česi a Slováci napriek drobným komunikačným nedorozumeniam tak blízko, ako sa hovorí?
Veľmi záleží na jednotlivcoch. Z mojej skúsenosti môžem povedať, že máme rozdielny humor. Česi sú trošku cynickejší. Doteraz ma ich humor vie prekvapiť. Vždy sa urazím. A možno som ja výnimka, ktovie? (smiech)

A muži? Sú iní?
Sú galantnejší ako Slováci. K žene sa správajú úctivejšie.

K Česku vás viaže nielen práca, ale aj priateľ, režisér Jiří Chlumský. Rozmýšľate o tom, že vaša budúcnosť by sa odvíjala v Prahe?
Nerozmýšľam. Zatiaľ sa tomu bránim, lebo to neviem vyriešiť. Nechávam to na čas. Neviem sa vzdať Slovenska. Asi som už príliš stará a zapustila som hlboko korene. To aspoň tvrdí moja mladšia dcéra Terezka, ktorá je so mnou v Prahe a darí sa jej tam celkom dobre.

Čo by vám najviac chýbalo?
Rodina, kamaráti, divadlo, slovenčina, ľudia na ulici, susedia, príroda… vlastne, príroda nie. Odmalička som si myslela, že Česi k nám chodia obdivovať hory, lebo oni také nepoznajú, a pritom majú rovnako krásnu prírodu. A sú úžasní cestovatelia. Aj tí menej solventní ľudia z dediny. Matka môjho priateľa žije v maličkej dedinke pri Prahe a odtiaľ sa len tak hocikto vyberie do Portugalska a Tatry pozná lepšie ako ja.

Ktorému mestu dáte cez vianočné sviatky prednosť?
Určite by som bola radšej v Bratislave, ale v tom prípade by som trávila sviatky len so susedmi. Hoci sú to výborní ľudia, mám pocit, že by sa to ani im, ani mne veľmi nepozdávalo. Takže budem tak ako minulý rok v Prahe s priateľom a s Terezkou. Už sa teším na všetky tie tradície, ktoré som zdedila od mojej mamy a babky. Naučila som ich aj svoje dievčatá. Viete, že Česi vôbec nejedia oblátky s medom a cesnakom?

Strávili ste niekedy Vianoce alebo Silvester úplne sama?
Nie a ani by som si to nepriala. Na sviatky každý túži byť s niekým blízkym. Urobila by som všetko pre to, aby som nemusela ostať sama. Dúfam, že sa mi to nikdy nestane. Mám rada okolo seba veľa, veľa ľudí. Som z veľkej rodiny, mala som štyroch bratov a na Vianoce sa vždy stretla celá rodina. Dnes už nás nie je toľko a staršia dcéra Dorotka už druhý rok strávi Vianoce v Indii. Mrzí ma to, ale na druhej strane jej to prajem. Človek musí brať realitu takú, aká je.

Ako vnímate samotu?
Začala som ju vnímať po tom, čo moje deti odrástli. Zamestnaná žena s rodinou a malými deťmi sa nezastaví. Ak aj ostane chvíľu sama, nedá sa hovoriť o samote, ale skôr o šťastí. Mne sa k tomu všetkému ešte rozpadlo manželstvo, preto som sa samoty začala trošku obávať. Na druhej strane má človek zrazu čas zamyslieť sa, začať trochu pracovať sám so sebou, so svojou dušou a myšlienkami, aby sa stali pozitívnymi. Teraz mám svoju samotu rada.

Možno aj preto, že po vašom boku stojí vyše dvoch rokov priateľ.
Partnera som si našla až vtedy, keď som sa naučila žiť sama. V období, keď som ho už vlastne ani nehľadala a bola som spokojná. Aby sa dvaja ľudia stretli a boli šťastní, musia byť najskôr šťastní sami so svojím ja. Ale aj láska medzi mužom a ženou sa dá nahradiť. Môžeme tráviť čas s priateľmi, s ktorými nám je dobre. Neraz som sa cítila sklamaná a odvrhnutá a mala som pocit, že sa z toho nikdy neodstanem. Nenávidím sa však v takom depresívnom stave, keď stále plačem a nemôžem spať. Preto si niečo vymyslím, musím sa cez svoju bolesť preniesť, aby bolo lepšie. A zase som dôverčivá, znovu sa teším, že stretnem lásku.

Aká je láska po štyridsiatke?
Taká istá ako v dvadsiatke. S tým rozdielom, že ak má žena deti, miluje ich najviac.

Pred časom vás problémy s chrbticou dostali až do nemocnice. Viete si predstaviť pomalšie životné tempo?
Hektika a málo spánku sa určite podpísali pod môj zdravotný stav. Hrozila mi operácia a mala by som cvičiť, aby sa mi to nezhoršilo. Lenže keď prídem z nakrúcania o siedmej večer, už vôbec nevládzem. Teším sa, že budem mať menej práce. V Česku nakrúcam dva seriály, Šiškovej tam majú všade dosť. Som v každých novinách, ale to prejde. Už v lete nebudem mať čo robiť, uvidíte.

Aký máte pocit z toho, že neprejde týždeň, aby ste sa neobjavili v novinách alebo časopise?
Na jednej strane ma to teší. Každý herec si želá, aby mal čo najviac práce, má radosť z toho, že je žiadaný. Ale to, že som v každých novinách, za to sa trošku aj hanbím.

Uvažovali ste o tom, že pre chorobu by sa vaša kariéra mohla skončiť zo dňa na deň?
Vôbec som nepremýšľala o práci. Nakrúcanie seriálu išlo mimo mňa, bolo mi jedno, či ma zrušia… V prvom rade som sa bála, že som ochrnula, obávala som sa operácie. Keď je človek chorý, všetko ostatné ide bokom. Musím si to asi častejšie pripomínať, aby som sa o seba viac starala. O konci kariéry vôbec neuvažujem, som pozitívne uvažujúci človek. Ak raz prestanem hrať, tak preto, lebo sa mi nebude chcieť.

Režisér Petr Zelenka, s ktorým ste robili predstavenie Odchody vlakov, o vás povedal, že vydržíte toľko čo chlap.
Bol na Slovensku v čase, keď som sa rozviedla, mala som finančné problémy a nedostávala som žiadnu prácu. No a jemu sa zdalo, že to celkom statočne a veselo nesiem.

Bola to draho vykúpená sloboda?
Určite v takom prípade zvažujete, kde ste urobili chybu. Keď sa rozpadne nejaký vzťah, nie je na vine len jeden. Nie je to o tom, že tí dvaja sa k sebe už nehodia, ale aj o tom, že to neustáli, že neboli dostatočne múdri a silní, aby si vzťah pestovali. Je z toho vždy smutno, ale nedá sa k tomu vracať.

Miesto v živote, ktoré hľadáte ako seriálová hrdinka, ste už našli?
Hľadám ho celý život. A keď mám pocit, že už som ho našla, rozpadne sa mi pod nohami. Je to ustavičný kolotoč.

Anna Šišková,

herečka
Narodila sa 30. júna 1960 v Žiline. Študovala na Pedagogickej fakulte v Prešove, začiatkom osemdesiatych rokov sa stala členkou činohry Divadla Jonáša Záborského. Od roku 1981 pôsobila v trnavskom Divadle pre deti mládež a neskôr sa stala členkou divadla Astorka Korzo`90 v Bratislave. Zahrala si v snímke nominovanej na Oscara Musíme si pomáhať. Za úlohu v tomto filme získala Českého leva 2000. Okrem ďalších filmov – Kruté radosti, Konečná stanica a Slnečný štát – sa stala tvárou českých seriálov Místo na hoře, Místo v životě, Eden, Letiště. Má dve dcéry, Dorotu a Terezu.

debata chyba