Csongor Kassai: Teraz sa bojím najviac

Herec Csongor Kassai (33) sa vyskytuje na svete dupľovane - má takého istého brata, ako je on. Ten by však na javisko nevyšiel. Csongor je síce tiež introvert, ale túžba hrať je silnejšia než uzavretosť. Keby nebol hercom, staral by sa o zvieratá. Jeho miláčikmi sú najmä hady, jaštery a rôzny hmyz. Rozumie pohľadu orangutana a cíti s ním, ak je v zajatí.

17.01.2006 17:00
debata

Dá sa v percentách vyjadriť, kedy s akým nasadením hráte?
Vždy musíte ísť na 98 percent, aby divák mal pocit, že dostáva stodesať. Režisér Bednárik chce, aby sme dokonale artikulovali, spievali, tancovali, aby sme boli expresívni. Musíte sa snažiť, aby ste neskĺzli do primárneho fraškovania, aby ste udržali štylizáciu na úrovni. A to je veľmi ťažké, to by ste neverili.

Rozmýšľate dopredu čo urobíte, aby to bolo také?
To sa nedá. Myslím na to, čo práve robím, aby som nič nepokazil.

Ako to teda vyzerá v hercovej hlave?
Je tam kvantum textu. A koľko choreografií mám v nohách! Preboha, už ani neviem koľko! Skoro v každej hre je nejaká choreografia, mohli by sa popliesť. Niekedy sú identické aj texty v rôznych hrách. Zrazu sa zháčim: Nehovorím náhodou iný text než treba?

Už ráno si nasadíte do mysle príslušnú disketu? Od rána myslíte na to, čo večer hráte?
Od konca augusta som na také niečo nemal kvôli skúškam príležitosť. Keď sme hrali napríklad Kabaret v nitrianskom divadle, až v aute, v autobuse alebo tesne pred predstavením som si mohol prejsť texty a akcie. V Divadle Andreja Bagara začíname o pol siedmej, o šiestej už musím sedieť v maskérni. Dovtedy ešte skúsim stihnúť čaj v bufete alebo si skočím niečo kúpiť do potravín. Po ceste to zjem.

To je vaša večera?
Teraz som sa namotal večer na kakao. Dávam si ho pred spaním, chutí mi. Mám však rád aj čierny čaj, a zelený, najradšej s medom. Milujem aj minerálky bez bubliniek…

Dáte si vôbec niekedy aj kus mäsa?
Veľmi rád, samozrejme. Od mája do polovice septembra som vlani chodil do posilňovne, lebo som vedel, že v Rocky Horror Show musím nejako vyzerať – mám tam expresívny kostým (korzet, pančušky, podväzky a vysoké podpätky). Pre prechladnutie som cvičenie musel nechať, ale tréner mi vtedy vysvetlil, aké dôležité je pre rast svalovej hmoty napríklad hovädzie mäso. Keď mám čas, varím. Napríklad perkelt.

A obľúbené jedlo od mamy?
Zemiaková polievka na kyslo s lokšami, to je brutálna záležitosť, alebo plnený kapustný list. To je tuším východniarska špecialita.

Chodia vaši „na vás“ do Bratislavy?
Bratislava je pre nich veľmi ďaleko. Nedávno tu však boli, lebo otec je murár a pomáhal mi s prerobením bytu. Boli druhý raz v živote v Bratislave. Mama spomínala, že tu boli ešte v osemdesiatych rokoch na zájazde, ktorý organizovalo JRD. V divadle sú vtedy, keď sme s radošincami v Košiciach. Obaja sú už v dôchodku, bohužiaľ predčasnom, lebo semenársky štátny majetok sa rozpadol a iná práca pre starších ľudí sa nájde len príležitostne. Otec ako murár chodí pomáhať na stavby.

Rozumejú vám? Rozprávate sa o vašej profesii?
Ani to moc nekomentujú. Ani vtedy sa nevyjadrovali, keď som sa rozhodol, že budem hercom. Prišlo im to prirodzené. Vystupoval som už od strednej školy. Po rodičovskom združení prešli rodičia do košického divadla Thália, ktoré bolo v tej istej budove, a videli naše študentské predstavenia. Takže ja som im to pomaličky dávkoval.

Na koho sa podobáte?
Na brata. Sme úplne rovnakí. V škole ho volali Csongor, lebo vyzerá celkom ako ja, ešte aj tak rozpráva. Je o sedem rokov mladší, má 26 a volá sa Albert. Vyštudoval tú istú priemyslovku ako ja – silnoprúd – a zostal v Malom Kamenci. Je vynikajúcim športovcom, plavcom, futbalistom, je perfektný v počítačovej technike a v matematike. Považujem ho za génia. On má zapnuté dva počítače, aby sa nenudil a na oboch pracuje. A je vynikajúcim hercom! Fantastický komik!

Nezlákate ho k divadlu?
Nedokážem to. Ani pán Štepka. Brat chodil v Košiciach na naše predstavenia a pán Štepka navrhoval, aby sme vytvorili komickú dvojicu. Ale on ani za svet nechce.

Prečo?
Je oveľa introvertnejší ako ja.

Vy ste boli vždy smelší?
Nie, ja som tiež introvertný. Okolnosti ma však prinútili, aby som to prekonal. Keď chcem hrať divadlo, musím vyjsť na javisko.

Je to hrôza?
Nie, hrôza to nikdy nebola. Keď som však po prvý raz v roku 1987 hral „profesionálne“ na Jókaiho dňoch v Komárne – prehliadka amatérskych maďarských divadiel na Slovensku, vtedy som mal obrovskú trému. Ale – povedal som všetky texty, vyšiel som, kedy som mal a diváci sa smiali. Bol som prekvapený, že sa im to páčilo. A dostal som aj cenu, na ktorú som veľmi hrdý.

Výkon závisí od mnohých okolností. Stáva sa, že herec herca na javisku podrazí? Keď ho napríklad nemá pre niečo rád…
Stáva sa. Považujem to za pivnicu diletantizmu. Profesionalita spočíva v tom, že nevynášame súkromné záležitosti na javisko. Diváka nezaujíma, čo prežívame v šatni, v bufete, diváka nemusí zaujímať ani to, či mám zdravotné ťažkosti, či mám rodinné konflikty, či mi niekto umrel. Už som hral tak, že som sa ráno dozvedel o smrti babky a večer som musel na javisko. Niekedy ten trpký osud, o ktorom hráte, zasiahne aj vás. Mal som napríklad ťažké obdobie v tom čase, keď som skúšal Kabaret a všetky tie texty, ktoré som aj zboku počúval, mi pripomenuli môj súkromný život. Prežíval som to, ale – keď vyjdete na javisko, malo by osobné opadnúť, lebo inak je to neprofesionálne. Niekto by mohol povedať – ako môžeš byť taký bezcitný a hrať po osobnej tragédii. Ale to nie je bezcitnosť, to je naše povolanie.

Vnímate počas predstavenia obecenstvo?
Samozrejme, vnímam. Sú repliky a reakcie na ne, podľa ktorých už od začiatku vieme, či bude dobré alebo zlé predstavenie. Či sa ľudia zasmejú na osvedčenom fóre.

Stáva sa, že je v divadle úplne tupé publikum?
Tak by som to nepovedal, ale – sú aj strašné predstavenia.

Hráte už potom bez záujmu?
Nie, to v žiadnom prípade. Viem, že to nesmiem vzdať: Ešte ma čakajú dve hodiny, nesmiem zložiť meč. Niekedy sa síce diváci neprebudia, vtedy skončíme o 15 – 20 minút skôr, lebo nie sú smiechy, nie sú potlesky, takže ideme domov skôr. Jednoducho nevznikol medzi nami rozhovor. Divák nikdy nie je zlý, on za to nemôže, je to naša vina. Možno prišli so zájazdom dva autobusy a možno tí ľudia brzdia atmosféru. Možno prišli z inej nálady, niečo sa im po ceste stalo a ten šok ich poznačil.

Stalo sa vám, že ste sa v divadle nudili ako divák, že ste netlieskali?
Zatlieskam vždy, lebo považujem tých ľudí za svojich kolegov a chcem oceniť ich snahu. Ale ak sa mi to celkom nepáčilo, nepostavím sa len preto, lebo sa to patrí, lebo sa postaví dav. Som vďačný divák a diplomatický kritik s heslom: Nerob kolegom to, čo by si nechcel, aby oni robili tebe.

Ohovárajú herci režisérov, že domrvili predstavenie?
Inscenácia je z viacerých zložiek: dramaturgia, ozvučenie, choreografia, text, obsadenie – je to komplikovaná továreň. Keď sa tri zložky zhodnú, už sa to dá dotiahnuť, keď sa nestretneme v priestore, v myšlienkach, je to otrava, ale – nie iba režisér je na vine.

Hovoríte, že ste diplomat. Viete si seba predstaviť ako diplomata, politika?
No to teda absolútne nie! Občas sledujem televízne relácie, kde sa stretnú protikladní poslanci a skáču si do reči, každý má, ako hovorí Pirandello, svoju pravdu a tú opakuje bez záujmu o súlad. Nedávno som sa dočítal, že sotva zvolený funkcionár vzal úplatok. Nerozumiem skorumpovaným politikom! Ako si to môžu dovoliť? A hanba im neprekáža? Nikto ich už predsa neočistí…

Vy si zasa budujete dobrú povesť – poznajú vás aj v zahraničí?
Stále ma udivuje, že film Musíme si pomáhať bol v premiérovaný 15. marca 2000 a ešte aj teraz, keď ideme do Prahy, sú tam ľudia, ktorí ma oslovia vďaka tomu filmu.

Ako sa prejavuje láska divákov?
S Viktorom Horjánom máme spoločnú fanúšičku z Považskej Bystrice. Poslala mi nádhernú kyticu na Klietku bláznov. Najprv chcela vidieť iné obsadenie, ale potom prišla na nás ešte tri razy. Viktorovi dala pamätný náramok po jej otcovi. Povedal som mu – ak takéhoto človeka raz sklameme, môžeme ísť okopávať kapustu, lebo ten divák si nás váži a má nás rád.

Ako vidíte Európu o desať rokov?
Ani seba si neviem predstaviť o desať rokov. Určite ma však bude tešiť, že budeme mať eurá a nebudem musieť zamieňať bankovky. Z ekonomického hľadiska to neviem posúdiť. A z hľadiska kultúry? Kultúra sa vždy riešila ako posledná. Len aby sme dovtedy príliš nezapadli do toho nekultúrneho života. Som rád, že veľa ľudí otravuje reality šou – radšej čítajú a chodia do divadla.

Čo by sa vám malo splniť?
Chcel by som bývať v strede mesta. Sú ľudia, ktorí utekajú z Bratislavy, ja mám mesto rád. Chodím všade pešo, a tak potrebujem byť v centre.

Zájdete si aj do galérie?
Veľa času nemám, ale minulé leto som bol na Medňanského výstave v SNG. Ešte nikto na mňa tak silno nezapôsobil ako on – aké zaujímavé typy ľudí maľoval! Odkiaľ zobral tých ľudi? Ale najviac sa mi páčil jeden rozkvitnutý krík. Bol to obraz meter a pol krát dva metre. Ten krík by som dokázal mať pred posteľou a dívať sa naň. Bol krajší ako van Goghove Slnečnice.

Máte rád zvieratá?
Mal som taký sen, že keď ma prestane baviť herectvo, pripojím sa k nejakej expedícii a pôjdem na Galapágy. Budem tam skúmať zvieratá. Keď som videl Modrú planétu a iné seriály o faune a flóre, neskutočne ma to fascinovalo. Veľmi ma lákajú exotické zvieratá, hmyz, jaštery a hady.

Prečo?
Lebo sú iné ako my. Had musí všetko vyriešiť svojím telom, nemá končatiny. A hmyz? Hmyzu je tu najviac. Toto je hmyzia planéta. Nás je tu päť miliárd a hmyzu päťdesiat miliárd. V jednom mravenisku žije milión mravcov… To je úžasné. A ako to funguje!

Kto to riadi? Veríte v Boha?
Nikdy neviem, ako si ho mám predstaviť. Tí, ktorí predávajú Strážnu vežu, si ho predstavujú celkom inak než ja. Ja ho nazývam osudom. A nemusí to byť nežijúci nadpozemský tvor. Môj osud tvorili ľudia, keby som nebol v určitej chvíli na určitom mieste, život by sa utváral inak. Nevolám ho teda boh, ale osud, manipulátor, bábkar…

Ste ním niekedy aj vy?
Na javisku – napríklad v Kabarete. A – moja prvá rola v Radošinskom naivnom divadle bola Smrť.

Takže sa jej nebojíte?
Ešte áno. Mám tridsaťtri rokov, takže – teraz sa bojím najviac.

debata chyba