SuperStar očami Katky Koščovej

pre Pravda.sk Vaša Katka Koščová | 25.12.2005 23:08
Obrazovka STV už niekoľko týždňov patrí v piatok večer relácii Slovensko hľadá SuperStar. My sme sa rozhodli urobiť pre našich čitateľov 2. ročník ešte zaujímavejší. Redakcia Pravda.sk sa teda dohodla s prvou slovenskou SuperStar Katkou Koščovou, ktorá sa v nasledujúcich týždňoch stane našou "kolegyňou". Vlastnými slovami ohodnotí všetky piatkové semifinálové a finálové večery. Nech sa páči, tu je jej prvý príspevok!

V predvečer vianočný sme celá rodina zasadli pred náš televízny prijímač a prijímali sme 1. tohtoročné superstárovské semifinále. Musím sa priznať, že som pocítila istú nostalgiu, keď som tam na jednej kope opäť videla Adelu s Pycom, ctihodnú porotu, klavír obsluhujúceho Richarda a do toho miešajúce sa Brunove komentáre…

Jedno s druhým a musela som siahnuť po vreckovke. Presne pred rokom tam spievala Peťa Humeňanská. Pamätám sa ako sme utekali z mesta, aby sme jej mohli posielať hlasy. Tento rok som si išla nohy dolámať kvôli Cmoríkovi. Ale po poriadku, aj na neho dôjde.

Celé to začalo sľubne vianočne so stromčekom, Last Christmas a počítačovým snehom. Ja som totiž dosť na Vianoce, keď už sú, a hlavne deň pred. Nechcem tým povedať, že sa mal Pyco prezliecť za Santu a Adela za deda Mráza, ale udržiavaniu vianočnej atmosféry určite nepomohlo čierne oblečenie moderátorov. Jed­noducho mi to prišlo, že je tam priveľa tmavých farieb aj na samotných spevákoch a pôsobilo to na mňa trošku smútočne.

O niečo lepší dojem som mala z atmosféry v štúdiu. Z čiernej sa presuniem na svetlejší odtieň – na sivú. Takto som to cítila. Neutrálne. Nič výrazné sa tam, čo sa citových pohnutí týka, nestalo. Myslím si, že sa mohli všetci viac baviť a nebrať to príliš vážne. Ale je možné, že to bolo spôsobené aj novým štúdiom. Zatiaľ čo my sme sedávali na jednej pohovke tesne vedľa seba a boli sme tak v bezprostrednom kontakte, tu sú decká trošku separované oddelenými podivnými stoličkami, či operadlami, či čo to bolo…

No, ale prejdem k svetlejším farbám. Len raz za celý večer sa mi stalo, že som nesúhlasila s porotou, a to v prípade Jany Kozákovej. Mne sa jej hlas prosto páčil a veľmi som si vážila to, že neokopírovala od bodky do bodky originál Stand by me, že tam dala niečo vlastné. A teraz k trojlístku, ktorý ma naozaj potešil a dá sa povedať dostal.

Prvýkrát za celý večer som si povedala super, keď začal spievať Ivan Štroffek. Mal jednu nesmiernu výhodu. Nik nevedel, čo od neho môže čakať. Má jedinečnú farbu hlasu a keby sa zdokonalil v angličtine, tak by to bolo úplne mňam. Presne ako hovorí Jana Hubinská, ja tiež môžem všelijaké choré, chrapľavé a šelestové hlasy. Potom som sa potešila, keď som videla a následne počula Mateja – pastiera svíň. Ak sa mi raz pritrafí nejaký syn, tak mu dám meno Matej a ak bude taký fešák a bude tak pekne spievať, to bude radosti.. :)

Ako posledný a najžiarivejší prišiel vo veľkom štýle Cmorík Peter. Musím poznamenať, že som rada, že bol minulý rok v tom Japonsku a neprihlásil sa do prvého ročníka. V každom prípade je konečne tu a ja sa už teším na finálové večery, počas ktorých bude tento mladý muž obšťastňovať naše sluchové ústrojenstvá. Tak a idem si ho pustiť ešte raz a punktum.

P.S: Veta večera zaznela z úst uja Laca: „Obydlie mi chátra.“ A mohla by byť pokojne využívaná ako tajné vojenské heslo.