Hoci má Maroš Kramár už tri deti, stále je v očiach verejnosti ten mladý, ten, čo hrá zvodcov, ten, ktorý v anketách vyhráva titul ideálneho a bulvár striehne, s kým trávi noci. Prvý závan troška inej polohy prišiel s reláciou Slovensko má talent, kde sa zrazu Maroš Kramár ocitol vedľa mladučkej Barbory Rakovskej a sám skonštatoval: „Barborka je skvelá, ale ja som pri nej zrazu zostarol.“
Každému poriadnemu chlapovi však pribúdanie rokov svedčí, a tak aj zlatovlasý Maroš sa sympaticky prehráva do zrelšej podoby. Dôležité je, že má čo bilancovať – vo filme, v divadle, v televízii vytvoril množstvo postáv a dokázal sa uplatniť aj v nových podmienkach. Brali ho hneď do seriálov, stal sa moderátorom, často účinkuje aj v Čechách. A zároveň stále hrá v Slovenskom národnom divadle. Zvláda to, lebo na divadelných doskách vyrástol.
V rodine spomínajú, že keď hral na Novej scéne ako dieťa Slniečko, začal v košieľke po päty a potom mu už sotva zakrývala zadok. Maroš Kramár je teda dieťaťom divadla a niečo detského si v sebe zachoval až do jubilejného veku. Je to asi aj preto, že je stále na očiach, vystupuje na rôznych spoločenských podujatiach, píše sa o ňom, a tak ľudia majú pocit, že o ňom všetko vedia. V podstate to tak aj je. Diváci vedia o jeho manželke, o deťoch, o tom, čo robí, s kým chodil. Ani sa veľmi nepredvádza, ani nevytvára okolo seba clonu.
V roku 1978 absolvoval štúdium na konzervatóriu v Brne, potom tam istý čas aj pôsobil, prešiel do DAB v Nitre a v roku 1985 sa stal členom Činohry SND. Odohral tam množstvo postáv a dodnes hrá v predstaveniach Chrobák v hlave, Ideálny manžel, Manon Lescaut. Hovorí, že pri nakrúcaní filmov má rád zmenu, vzrušuje ho nový text, noví ľudia, prostredie štábu, v divadle miluje chvíle, keď cíti, že divák „zaberá“: „Najradšej mám tragikomédie, kde diváka najprv rozbujačíme a potom príde zmrazenie. Treba ho veselého vtlačiť do sedadiel a utíšiť, aby si uvedomil, o čom hovoríme. A keď ho dotlačíme až k slzám, je to úžasné. Keď sú na predstavení aj slzy smiechu, aj slzy smútku, to mám najradšej. V tomto prípade mám rád, keď po smiechu príde plač.“
Hoci je Kramár charizmatický človek, v politike sa angažovať nechce. Ale bol to práve on, kto v čase prestavby (1986) prečítal na zjazde mládeže známy kritický prejav herca Miloša Kopeckého, ktorý sa len tajne šíril po republike a bol predzvesťou prichádzajúcich zmien. „Prišli za mnou, či by som na zjazde mládeže neprehovoril a mne napadlo, že všetci hovoria len po bufetoch, prečo by som to ja nepovedal z tribúny? Bol to prvý rok, čo necenzurovali príspevky, ale po mojom vystúpení sa k tomu ešte na čas vrátili. A ja som mal nepríjemnosti, ale – kritický text odznel.“
Bolo to 26. apríla 1959, Marošov otec hral práve na Novej scéne popoludňajšie predstavenie Odvážnemu šťastie praje. Cez prvú prestávku ho zavolali k telefónu, aby mu z pôrodnice oznámili, že má syna. Vybrali mu meno Maroš, ktoré vtedy ešte v kalendári nebolo. Otec však vymohol, aby syna zapísali na matrike ako Maroša. Možno aj toto familiárne znejúce meno trocha určilo Kramárov osud.