Ste herec, ale aj fotografujete, máte výstavy digitálnych obrazov a vydali ste aj pozoruhodnú zbierku básní s názvom Humanet. Ako však ide dokopy básnická zbierka a televízna Nákupná horúčka? Prečo robíte práve takú reláciu, musíte?
Samozrejme, že nemusím. Navyše, ja nemám rodinu. Naopak, poznám hercov, ktorým sa zdvíha žalúdok z toho „umenia“, čo robia. Ale musia to robiť práve kvôli rodine, hypotékam a podobne.
Prečo radšej nepíšete básne, než by ste mali spolu s Norou Mojsejovou „urážať ženy“, ako ohlasuje istý bulvár?
Medzi básňami a televíznym programom tohto typu je rozdiel v tom, že básne sú aj formou psychoterapie. Nepohŕdam však ani tým druhým. Neuznávam tú hypokraciu, keď sa čosi považuje z hľadiska umenia za intelektuálnu Mariánsku priekopu v Pacifiku a pritom je to duševná mláka. Neverím, že to, čo je nezrozumiteľné väčšine, má väčšiu váhu, než taký televízny program, ktorý nič nepredstiera. A za schengenské hranice intelektu to dostáva až ten bulvár, ktorý to nakopne do výšin nevkusu.
Nebolo by lepšie nedávať šancu bulváru a veľkoryso sa vzdať účinkovania v takých programoch?
Iste, že by som to mohol urobiť, ale pre mňa je aj Nora Mojsejová prijateľnejší partner, ako niektorí moji vážení hereckí kolegovia, ktorí za socializmu slúžili ochotne strane a správali sa ako svine. Čím irituje pani Mojsejová? Že je arogantná zbohatlíčka? Ale ja poznám hneď niekoľko ľudí, ktorí udávali svojich blízkych na ŠtB a pritom sú to na pohľad veľmi milí ľudia.
Existuje však predstava, že charakterový herec by si mal držať svoju úroveň?
Poznám, samozrejme, aj tých, čo robia takzvané alternatívne umenie, ale práve tí najväčší z nich sú, naopak, pozoruhodne tolerantní. A nemajú najmenšiu potrebu sa proti tomuto komerčnému typu zábavy nejako vymedzovať. Preto s tým nemám problém ako tí intelektuáli, ktorí by sa k takému niečomu takzvane „neprepožičali“, ale ochotne sa prepožičali k tomu aby slúžili totalitnému režimu. Pre mňa je tamto oveľa horšie, hoci oni vo svojej samospravodlivosti pociťujú morálne právo odsudzovať televízny program, ktorý nikomu neubližuje a má za úlohu len pobaviť.
V očiach mnohých žien ste stelesnením mužnosti. Chcú vás vidieť v úlohách nežných surovcov, ktorým by sa rady aspoň v duchu oddali. Je to naozaj rola, ktorá aj vám osobne najviac sedí?
Aj v civile som rovnaký – rýchlym životom prevalcovaný, ležérne oblečený stepný vlk, v stále rovnako zľahka obnosenom obleku, outsider voľbou, ktorý fajčí, vychutnáva si drinky a veľa toho nenahovorí… Len tak vyžaruje charizmu a ženy sa naňho lepia ako na mucholapku.
Ako sa predstaviteľ mužných typov začal prebúdzať v muža?
Už za boľševika som sa mal možnosť vzdelať aspoň teoreticky. V roku 1969 ma zobrala mama na dva mesiace do Rakúska, kde vystupovala ako členka baletu Národného divadla. Tam som ako deväťročný objavil na poličke pod televízorom u pána domáceho, kde sme bývali, nejeden pánsky časopis. Bol to zážitok, vďaka ktorému som sa konečne začal cítiť dospelo a sebavedomo. Keď som mal pätnásť a na mojich spolužiakov prišla puberta, mohol som im pokojne dávať lekcie z toho, čo ich ešte len čaká.
Aký bol prechod od teórie k praxi?
Môj vstup do tejto životnej disciplíny prišiel relatívne neskoro, ale zato veľmi premyslene a spektakulárne. Na jednej z ponižujúcich akcií minulého režimu, 7. novembra 1977, pri oslave VOSR, bola nariadená veľká manifestácia na znak oddanosti jedinej správnej strane. Nás tam nahnali ako študentov gymnázia. Ja som si povedal, že tento potupný rituál je nutné vyvážiť niečím zmysluplnejším. Tak som si požičal od jednej kamarátky byt, zavolal istej vysokoškoláčke, o ktorej som vedel, že je povoľnejšia ako iné, pozval ju na večeru a odtiaľ sme už plynulo prešli k praktickej manifestácii lásky.
Namiesto lásky k rodnej strane, táto láska musela potešiť, alebo nie?
Iste, ale hoci som k tomu pristupoval bez predsudkov, predsa len som pocítil určité sklamanie. Lebo, priznajme si to, že reči okolo toho, a najmä medializácia zameraná na ideálne zážitky, nás vedú k omylu, že sa automaticky ocitneme v nirváne. Ale po tomto technologickom štarte už to bolo len lepšie a lepšie…
Dnes ste sebavedomý štyridsiatnik, teda vo veku, ktorý Miloš Kopecký označoval pre muža za optimálny. Už teda viete, ako na to?
To je zložitejšie. Dnes asi skôr ľahšie rozoznám, keď nie je šanca na šťastné finále. Lebo jediné, čo som prevzal zo skúseností v repertoárovom divadle, je vyvážená dramaturgia – sem-tam nejaká premiéra, občas derniéra a len, preboha, nehrať v nekonečnom muzikáli. A tak aj v živote hľadám stále nové tituly, ale mám aj klasický, takmer nemenný repertoár. Niekedy to však dôjde len do štádia generálok. Takže v tomto veku som sa dopracoval k schopnosti odhadnúť už v štádiu skúšok, že práve táto hra premiéru mať nebude.
Veda však stále tápe v tom tajomnom porozumení medzi určitou ženou a určitým mužom, hoci sa na prvý pohľad k sebe ani nehodia. Sám Darwin sa najviac natrápil práve pri teórii pohlavného výberu.
Veda však stále napreduje. Len pred dvoma rokmi sa zistilo, že hoci nemáme Jakobsonov orgán reagujúci na feromóny, predsa v koreni nosa identifikovali bunky, ktoré dokážu zachytiť signály neodolateľného vábenia. Nedokážeme ich však analyzovať neokortexom, pretože tie káble vedú priamo do hypotalamu a amygdaly. A my si myslíme, že tá konkrétna žena je nám sympatická, pretože je milá, vzdelaná a samostatná. V skutočnosti náš biologický počítač zachytil jej skryté biologické signály a ak má ona náhodou aj najplodnejšie dni, tak vpred – kombinovať gény! Mimochodom, v mojej básnickej zbierke Humanet sa snažím vyrovnať práve s tým, prečo vlastnou vôľou neovládame ani len 20 percent našich životných funkcií a z toho plynúce konanie.
Skúsenosť však hovorí, že lovcami sú v skutočnosti ženy.
Na tieto veci treba vždy dvoch. A muž má slobodnú voľbu, či do toho pôjde, alebo nie. Ale to ja neriešim. Ak ma osloví atraktívna žena, nepátram po jej pohnútkach. Áno, občas sa niekto opýta – a nie je ponižujúce, že ťa ženy chcú najmä preto, že si ten televízny ksicht? Odpoveď na túto nevhodnú otázku je tiež nevhodná, samozrejme, že nie, veď pre čo iné by ma mali chcieť?! Ale to hovorí aj Jan Saudek – mediálne neznámy muž bude vždy znevýhodnený oproti mediálne známej tvári. Ja si to uvedomujem, a preto tiež svoje úspechy nijako nepreceňujem.
Moc vrátane mediálnej známosti je vraj najväčšie afrodiziakum.
Ale to všetko je o evolúcii nášho druhu. Veď aj mňa v mladosti urážalo, ako sa moje rovesníčky išli zblázniť do chlapíkov v mojom dnešnom veku. A len preto, že mali auto, peniaze alebo boli nejako známi. Z evolučnej psychológie však vieme, že žena podvedome hľadá vždy otca svojich detí. A tí romantickí chlapci, ktorí sú schopní písať verše, žijú kdesi v podkroví a sú pripravení zahrnúť ju láskou, nutne prehrávajú v tomto súboji poreprodukčnej perspektívy. Preto sú aj pre veľmi mladé ženy atraktívni starší muži. Ony majú po prababičkách vo svojom biopočítači zabudovaný rešpekt k tomu, že sa tí chlapi vôbec dožili takého veku, čo je znamením zdravých génov, dobrej imunity a navyše peňazí a postavenia, ktorými môžu zabezpečiť rodinu. A jej reprodukčná intuícia hovorí – s ním moje dieťa nezomrie v prvom roku života od hladu a nezabijú ho barbari. A na to ten rovesník vo vyťahanom svetri s horúcim srdcom jednoducho nemá.Čiže v tejto súťaži ja ako známy muž mám u žien samozrejme väčší úspech, aj keď tušia, že ja tým otcom nebudem. Ale príroda ich aj tak núti, aby to aspoň skúsili.
Vďaka dôvernej debate s hercom Jiřím Bartoškom viem, že mediálne známi muži môžu mať aj nevýhodu pri zoznamovaní sa so ženami…
Ale iste, pre mnohé dámy nie je trofejou to, že ráno prídu do práce a pochvália sa, s kým slávnym sa vyspali. Naopak, väčšou satisfakciou býva, ak môžu povedať: "Dámy, hádajte, komu som včera nedala. A veľmi chcel.“ Takže aj ja mám tú skúsenosť a nijako sa tým netrápim. Naopak, ešte som pripravený im to antivíťazstvo pochváliť a dokonca aj podpísať, aby si to mohli v kancelárii vyvesiť na stenu.
Vďaka častému cestovaniu máte možnosť porovnávať aj ženy rôznych krajín. Boli ste v Spojených štátoch, kde sa vraj cudzincom u domácich slečien a žien veľmi nedarí. Dávajú si totiž pozor, aby sa neznížili s bezperspektívnym prišelcom.
To môžem podpísať. Najďalej som sa dostal k dcére milionára s luxusným sídlom postaveným na pylónoch v Sanfranciskom zálive. Bol som jej spolužiak a po tom, čo som sa previezol s jej oteckom na luxusnej jachte, získal som ešte zopár priateľských bozkov. A hoci som sa veľmi snažil, tým sa to aj skončilo.
Možno, keby ste ako spolužiaci spolu nakrúcali film s milostnými scénami… Pri takej príležitosti sa aj veľa slávnych hereckých párov dá dokopy, alebo nie?
To prostredie a spoločná práca tomu môžu napomôcť aj preto, že tí dvaja majú spolu vypäté emocionálne scény a večer kopu času, ktorý môžu tráviť spoločne. Veď v akom inom povolaní sa môžeme správať spôsobom odporujúcim spoločenským konvenciám a ešte za to byť platení a chválení? Pri tom všetkom však nemôžeme zabúdať, že väčšina z toho, čo sa píše o filmoch a ich predstaviteľoch, prechádza reklamnými a propagačnými agentúrami. A domnelá láska filmových protagonistov patrí k obľúbeným lákadlám filmových divákov.
Podľa dôverných svedectiev nemenovaných dám ste vraj veľmi úspešný experimentátor v erotických pokusoch blízkych tantrickému sexu…
Ak mám o tom hovoriť, tak musím povedať, že moje objavovanie tejto roviny ľudskej erotiky išlo v poradí – najskôr osobná skúsenosť až potom potvrdenie z príslušnej literatúry. Pretože, keď čítame najskôr tú literatúru, tak tomu jednak nerozumieme a nutne nás tiež pokúša myšlienka, že je to všetko hlúposť.
V časoch našej mladosti kniha staroindickej erotiky Kámasútra mne ani mojim rovesníkom takmer nič nedala. A tak metóda „hop na kozu“ je dodnes asi oveľa úspešnejšia, ako napríklad „štiepanie bambusu“.
To je tým, že v európskej technokratickej interpretácii sa Kámasútra scvrkla na číry formalizmus a telocvičnú spartakiádu. To nás tak zamestná, že už nezostáva priestor na prežívanie samotného erotického zážitku. Najmä, ak máme pri tom jednu nohu za uchom a ledva chytáme dych. Mimochodom, kľúčom k môjmu objavovaniu týchto neznámych zákutí ľudskej sexuality bol práve hlboký jogínsky dych.
Je jasné, že ste to objavovali vo dvojici. Vy ste boli iniciátorom?
Vôbec nie, naopak. Ja som bol ten skeptik, čo to nebral vážne. Ale v pravej chvíli som stretol partnerku, ktorá mala, mimochodom, čiastočne aj slovenské gény, a bola taká vytrvalá vo svojich výzvach k cieleným pokusom, že sme to nakoniec naozaj skúsili. Nebolo to podľa nejakého návodu, len sme počúvali hlas našich tiel a nečakane pozitívny výsledok sa dostavil toľko ráz, že to nemohla byť náhoda. Naše telá si začali rozumieť.
Z pamätí herečky Adiny Mandlovej vyplýva, že s jediným mužom vo svojom bohatom živote došla tak ďaleko, že sa stala takmer závislá od sexu s ním. Vy ste museli byť rovnako blízko.
Toto som sa snažil mať vždy pod kontrolou. A len čo sa to blížilo k nejakej možnosti návyku, včas som ubral z experimentátorského nadšenia. Zašli sme teda dosť ďaleko, ale nie priďaleko. A hovorím o tom v minulom čase, lebo to všetko chce aj veľkú zásobu času. Ak nemusíte ráno vstávať do práce, tak aj tú noc môžete prežiť intenzívnejšie. Lenže dnes už na to nemám čas.
Po toľkých skúsenostiach iste máte recept na optimálny vzťah medzi mužom a ženou.
Ten recept sa podobá tomu, ako logický pozitivizmus rieši problém jazyka. Neexistuje totiž dôkaz, že Boh existuje, ale ani taký, že neexistuje. Takže, ak nemôžeme dospieť otázkou k rozumnej odpovedi, jediným riešením je – nepýtať sa. Ja som sa žien nikdy nepýtal. Pretože čokoľvek odpovedajú, nikdy si nemôžeme byť na sto percent istí pravdivosťou. Rovnaké je to so žiarlivosťou. Moja zásada, po dramatickej skúsenosti vlastnej žiarlivosti v 23 rokoch, je – dôveruj a nikdy nepreveruj. Pretože láska, tá skutočná a transcendentná, je v zásade všetko dať a nič nežiadať.