Vladimír Kobielsky: Som lump, milovníkov nehrávam

05.12.2009 18:00
Vladimír Kobielsky
Herec Vladimír Kobielsky so svojou skutočnou manželkou. O deti sa starali hercovi rodičia, tak si manželia vyrazili do spoločnosti. Autor:

"Chcem v živote nájsť zlatú strednú cestu," hovorí o sebe herec Vladimír Kobielsky. V jeho prípade to však neznamená, že sa celkom vzdáva ambícií.

Jeho méty, a je ich viac, nie sú v nadoblačných výškach. Vidí ich v divadelnom predstavení, v televíznom seriáli či v úlohe vo filme.

O vás sa hovorí, že ste podnikali so zmiešaným tovarom a že vám to išlo. Prečo ste opustili obchodovanie?
So spoločníkom som mal potravinový obchod v Čiernej nad Tisou. Mali sme pätnásť zamestnancov, ale vtedy ešte nebol otvorený trh s Ruskom, iba troška chodili Ukrajinci. Obchod sa nám sľubne rozvíjal, no ja som podnik prenechal spoločníkovi, lebo ma prijali na vysokú školu a to sa spájať nedalo.

Po kom ste mali obchodnícke sklony a po kom herecké?
Teta je operná speváčka, ale naši vedia všetci hrať na hudobných nástrojoch. Kolovalo to niekde a na mňa to padlo. Odmalička som však chodil na prázdniny k môjmu dedovi do Vranova nad Topľou, ktorý má teraz deväťdesiat rokov. Bol veľmi činorodý a podnikavý. Mal napríklad stodvadsať rodín včiel, päťsto zajacov, a keď pestoval karfioly, tak ich muselo byť štyritisíc. Kedysi sme spolu založili broskyňový sad, v jednom období sme pestovali strašne veľa zeleniny a chodili sme ju predávať. Tam som pričuchol k obchodu a celkom ma to bavilo. Viem si predstaviť, že keby som nerobil to, čo robím, tak sa venujem podobnej činnosti. Dedo je stále vitálny – vo Vranove nad Topľou teraz stavia búdku pre ovečky. Zadovážil si ich, aby sa nenudil.

Ako dedko komentuje vašu kariéru?
Každý večer sleduje televíziu a hovorí: „Ta Ďuru vyrucila a teraz i tebe nechce!“ To o mojej partnerke z Paneláka Diane Mórovej. Súcití so mnou. Je to môj človek. Celý život bol šoférom MHD, ale vždy mal tri milióny záľub.

Chodí na vás aj do divadla?
Skôr moji rodičia prichádzajú, ale aj dedo si sadne na vlak. Kúpil som mu aj letenku. V SND videl Tančiareň, ale takmer všetko sme hrali aj v Košiciach, takže tam sa bol pozrieť.

Ste pre neho dobrodružstvo?
Aj on pre mňa.

Ste z ďalekých končín – aké to tam bolo?
Vo Vranove som sa narodil a žil som tam päť rokov. Potom sme sa odsťahovali do Čiernej nad Tisou, lebo otec bol vojak z povolania, čo znamenalo sťahovanie. V Čiernej nad Tisou som býval až do toho času, kým som neodišiel do Bratislavy. Čierna je najmä mesto rôznych piskotov pri posunovaní vlakov. Ak máte predstavivosť, tak si predstavujete spev delfínov. Malo to byť malebné mestečko (postavené po roku 1945) – nové mestečko pre nových ľudí, ale mám pocit, že delfínov ubúda a veľmi sa nerozvíja.

Prežili ste aj tak pekné detstvo?
Áno, ale u deda. Boli sme tam celé prázdniny. Mama si zobrala neplatenú dovolenku a išli sme k dedovi a k babke. Obaja rodičia sú z Vranova nad Topľou, tam som mal aj veľa kamarátov.

Na Bratislavu ste si už zvykli?
Boli sme s predstavením Gábora Görgeya Na koho to slovo padne v Amerike, v Austrálii a vždy som si napokon povedal, že dobre je ako je: dobre je vracať sa do Bratislavy.

Tú inscenáciu ste naštudovali ešte v škole (VŠMU). Hráte ju už desať rokov. Ako to, že je stále taká úspešná? Kto ju vtedy priniesol?
Hra sa inscenovala v Martine a jeden zo spolužiakov, Ďuro Kemka, bol odtiaľ. Peter Mankovecký nás vtedy učil, on ju zrežíroval. Bola to šťastná súhra okolností – raz za čas tak niečo vznikne a je v tom niečo čarovné. Ľudia si rozumejú, sú rovnako naladení. Aj s nami to tak bolo, lebo sme spolu študovali, mali sme rovnaký vkus, rovnako sme to chápali, verili sme tomu. Aj dnes, keď sa stretneme, máme rovnaké pocity – každý z nás má sviatok, keď to ideme hrať. Stretávame sa pri tom predstavení (v Astorke a inde) stále ako spolužiaci (Róbert Jakab, Juraj Kemka, Marián Miezga, Lukáš Latinák a ja), ale už vidíme – a je to dojímavé – ako sa meníme, ten zabudne to, ten ono, ale vždy je to taká vzácna divadelná katarzia.

Vzácna? To nezažívate vždy?
Nie je to tak často. Väčšinou to závisí od postavy, titulu, kolektívu. Nie je to vždy také intenzívne. A v tejto hre nám to vydržalo dodnes. Nedávno sme ju hrali po päťmesačnej pauze a zasa to fungovalo.

Vás učila aj pani Emília Vášáryová – aká bola ako pedagogička? Ako môže žena učiť mužov?
Náš ročník sa neskôr rozdelil. Chlapov si zobral Martin Huba a ona si vzala dievčatá, Takže viac sme boli s Hubom, ktorý bol racionálny, vysvetľoval, objasňoval, pomenovával, ale prvý ročník sme absolvovali s ňou. Je skôr emocionálna, išla na to cez pocit, cez vnútorné chvenie. Vyžadovala, aby sme sa dostali do pocitu.

Robí vám problémy dostať sa do pocitu?
Závisí to od dispozície, od okolností. Herci musia o tej siedmej večer naštartovať – musíme byť šťastní a vysmiati. Koľko novinárov mi napríklad volalo, keď mala Didi partnerské problémy, či nevidím na nej, že je smutnejšia ako inokedy. To sa na hercovi v práci nedá poznať. Naše povolanie je také, že doobeda pochováte svojho najbližšieho človeka a večer ste v divadle a hráte. Musím sa teda dostať do toho pocitu, ale aká je cesta k nemu, to už je iná vec.

S Milkou Vášáryovou hráte v hre Matka Guráž. Ako sa vám s ňou hrá? Neberiete ju stále ako učiteľku?
Veľmi príjemne sa mi s ňou hrá – máme spolu jeden dialóg. Pani Milka je herečka storočia – nemyslím to ako titul, ale ako uznanie. Je čarovná, pôvabná, i vo svojom veku je jedinečná. Je to vždy zážitok s ňou hrať.

Vy by ste nechceli byť herec storočia?
Viete čo? Ja nemám prehnané ambície, nechcem prevrátiť svet. Ani nič podobné. Chcem v živote nájsť zlatú strednú cestu.

A to je pravda, alebo to len tak hovoríte? Vy nechcete urobiť niečo obrovské? Napríklad mať desať detí?
Dve mi stačia. Vždy však mám pred sebou nejaké méty. Teraz sme napríklad vyťažení, lebo prišlo obdobie seriálov, ktoré sú žiadané. To sú „méty“, ktoré musíme zvládnuť, neviem, čo bude, keď sa toho divák preje. Či sa budú točiť filmy, alebo… Urobiť dobrý film je tiež métou, zahrať si dobré predstavenie je tiež métou, dostať dobrú rolu v divadle je tiež métou… V divadle vám musia dať tú šancu. Najviac pekných rolí v divadle som dostal vďaka Martinovi Hubovi, ktorý je môj pedagóg zo školy. A je to tak – každý má svoj okruh ľudí, s ktorými sa mu dobre robí, je mu príjemne. Čiže režisér si vyberá – buď patríte do množiny, alebo nepatríte.

Niekedy to herci riešia tak, že sami začnú režírovať a odrazu rozhodujú o tom, kto bude hrať.
Ja nie, nie som ten typ.

A aký ste otec? Hovorí sa, že najlepšie je byť dobrým príkladom. Vy ste?
Keby dopadli moje deti tak ako ja, asi by to bolo celkom príjemné. Keď som dnes odchádzal večer do divadla, tak mi deti povedali: Doble placuj! Vybozkávali ma. Klára mala meniny, takže sme jej dávali darček a veľmi sa tešila. Dostala kyticu ruží a detskú práčku. Ťažko sa mi hovorí o tom, aký som otec. Iste by ma nepochválili za to, koľko času som preč z domu, ale zasa – spoločné dovolenky sú veľmi intenzívne. Nemôžem im však všetko dovoliť. Otec musí byť aj prísny, aj poláskať. Neviem… Výchova je asi najzložitejšia vec, ešte zložitejšia ako herectvo. To je len banalita oproti tomu problému ako vychovať dieťa.

Vaša manželka je scénografka, kostýmová výtvarníčka. Aký kostým pre vás vymyslela? Oblieka vás?
Niekedy mi povie: Tak, toto sa ti absolútne nehodí, toto určite nie! V tomto si sa vrátil do nejakých historických čias, toto už nenos! Ja si zasa nedám do všetkého hovoriť, to zase hoho! Keď sa v niečom cítim príjemne a viem, že celý deň strávim v dabingu alebo niekde na skúške, že prídem na Kolibu, štyridsaťkrát sa tam prezlečiem, tak je mi to jedno.

Čím sa vám vaša žena zapáčila?
Moja žena? Bola pekné dievča, keď som ju stretol, páčila sa mi a bola milá. Dali sme sa od reči, vôbec nič sme si od toho nesľubovali a po piatich rokoch chodenia sa to preklopilo do nášho syna. Odvtedy kráčame spolu.

Máte čas aj čítať knihy?
Iba rozprávky deťom. Napríklad o tom, ako prišli na koňoch zlí rytieri a potom prišiel dobrý mlynár Kristián, keďže môj syn sa volá Kristián, nasypal im prášok a oni zjedli tie chlebíky, zaspali a popadali z koní. A syn je šťastný, rehoce sa, lebo vlastne akoby on zachránil celú krajinu. Rozprávam aj spidermanovské a batmanovské rozprávky.

Tá vaša poviedka pre syna mi pripadá troška politická …
Politika ma vôbec nezaujíma. Na TA 3 sa dokážem uvoľniť, pri iných televíziách si neoddýchnem, lebo to sledujem profesionálne. Na TA3 všetko aj viackrát zopakujú a to je výhoda, keďže som menej vnímavý. (smiech)

Čo vám priniesol Panelák? Popularitu, peniaze a ešte čo?
Vlastne som si uvedomil, že v SND som ani nehral vzťah. Vzťah muža a ženy – priniesla mi to až táto príležitosť. Vo veku, keby malo byť prirodzené hrať tieto vzťahy, hral som iné, takže som rád, že hrám s Didi Mórovou. Ona je výborná partnerka, kolegyňa. A najmä, keď nastane taký ten vzájomný pingpong – napriek tomu, že to na obrazovke vyzerá, akoby som stále tie loptičky, ktoré mi nastreľuje, zahadzoval. Asi by to nefungovalo, keby si tí dvaja ľudia nevoňali. A vôbec – v seriáli hrajú prevažne kolegovia z divadla, takže to je príjemné – práca i zábava v jednom. Sú to kvantá roboty. Po nociach sa učíme texty a potom sa hodiny a hodiny v rýchlosti nakrúca. To sa nedá porovnať s vecami, ktoré som robil ako prvé, keď sa sedelo v karavane a čakalo sa na svetlo. Dnes to už takto nefunguje, ale je to príjemné. Možno niektorí predpovedajú, že už si v živote nezahrám, lebo si ma zaškatuľkujú a ľudia si ma budú pamätať z Paneláka. No ja tomu neverím. Som však rád, že v divadle máme možnosť zahrať si rôzne charaktery. Žiaľ, ja hrám väčšinou také hrozné charaktery, ako sú zákerní a úlisní zradcovia. Napríklad aj dvoran v hre Herodes a Herodias je taký.

Mali by ste byť prvý milovník…
No vidíte…

Ako si to vynahradzujete? Ste gurmán?
V jeseni mám rád gaštany a husacinu, v lete grilovanie, šaláty a melóny, v zime nepohrdnem maminými špecialitami z východu a inak ľúbim všetko, čo pripraví moja manželka.

A kedy sa učíte texty? S plným bruchom?
O desiatej prídem z divadla, prehodíme s manželkou pár slov, potom sa zavriem a do dvanástej sa učím.

Máte učebňu?
Mám učebňu meter krát dva metre a to je naša chodba. Tam si dám kreslo, pozatváram sa. To je jediné miesto, kde mám pokoj, keďže žijeme štyria v dvojizbovom byte. O dvanástej idem spať.

Vladimír Kobielsky (34)

Narodil sa 26. júla 1975 vo Vranove nad Topľou.
Vyštudoval konzervatórium v Košiciach a herectvo na VŠMU.
Je členom Činohry SND, hrá v seriáli Panelák.
Z inscenácií: Kocúr na kolieskových korčuliach, Tančiareň, Matka Guráž, Na koho to slovo padne, Hamlet, Herodes a Herodias.

S trojicou v zložení Vladimír Kobielsky, Viki...
Andy Kraus priznal, že do nových dielov...
+5Andy Kraus priznal, že do nových dielov...
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku

+ Voľný čas využite naplno, najlepšie v prírode pri bicyklovaní.
Ak chcete dosiahnuť to čo ste si...

+ Počas slnečných dní si chráňte zrak slnečnými okuliarmi, budete viac vidieť.
Nikdy nie je neskoro začať od...

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk