„To je skutočne dobrý pocit. Najväčšiu radosť mám, keď si niekto prečíta moju knihu a potom za mnou príde a povie mi, že mu pomohla, keď ich opustil manžel, keď ovdoveli alebo keď mali rakovinu a liečili sa v nemocnici. Vtedy si hovorím, to si vážim, to si cením, som dobrá,“ poznamenala v rozhovore autorka, ktorá je sama z písania podľa vlastných slov šťastná.
„Ja sama som najšťastnejšia, keď sa mne samej páči, čo napíšem. To je taký okamih chvíľkového šťastia,“ prezradila Pawlowská, ktorá už v tejto chvíli premýšľa nad námetom svojej ďalšej knihy.
Tematicky by tentoraz chcela načrieť do života svojej babičky. „Chcela by som napísať takú ságu, babička sa narodila po 1850-tom, môj otec bol najmladší z 18 detí. Momentálne premýšľam, ako by som jej príbeh vyrozprávala a paradoxne najbližšia forma je pre mňa Titanic, že to bude vložené do súčasnosti a babička si bude spomínať na svoj život v rozhovore so svojou vnučkou. To je taký model, ktorý by sa mi asi páčil,“ uviedla spisovateľka, ktorá najviac uznáva knihy nesúce v sebe kus autenticity.
„Človek proste najlepšie rozumie niečomu, čo pozná. Ľudská fantázia je veľmi obmedzená v tom, čo si vymýšľa a keď je to úplne cudzie, je to aj také chladné. Je to síce príma, každá detektívka je príma, ale vy cítite, že je to len konštrukcia. Avšak pri knižkách a filmoch, ktoré obsahujú aj len zrnko skutočnosti, máte vždy celkom iný pocit. To zrnko pravdy a vlastnej emócie je veľmi dôležité. Potom, pokiaľ viete aspoň trošku písať, už len skladáte vety ako puzzle, už viete, ako to má vyzerať. Hlavné je, aby ste vy sám boli zaujatý. Musí vás to baviť, potom je nádej, že to bude baviť aj niekoho iného,“ uzavrela.