Tanec muža s mužom má svoje limity. Aj pre vás je to nová skúsenosť. Ako pristupujete k jednotlivým číslam?
Argentínske tango netancovala od prvopočiatkov žena s mužom, ale dvaja muži, ktorí sa pred ženami predvádzali. V klasickom štandarde je však tanec stavaný na muža a ženu. Takže sme vo väčšine tancov veľmi obmedzení. Dal som si do zmluvy s televíziou, že sa nechcem dotýkať s mužom pri tanci, a to ani v prípade predpísaných pozícií. Veľa času nám zaberá tvorba choreografie, robíme veľa kompromisov. Zvažujeme, ako spracujeme pohyby úplne prirodzené pre muža a ženu alebo založené na tom, že sa tanečníci dotýkajú bedrami či hruďou. Spracúvame ich inak. Spomedzi ostatných párov sa určite vymykáme a ani porota nás nemôže rovnocenne hodnotiť.
Takže žiadne predstavy o klasickom spoločenskom tanci, v ktorom akurát ženu nahradí muž, nenaplníte?
Určite nie. Tancujeme dvaja chlapi, vždy na tému. Rozhodol som sa herectvo zužitkovať v tanečných príbehoch. Nestaviame na tanečnej erotike, nezdôrazňujeme nič sexuálne, snažíme sa robiť šou.
Súlad dvoch partnerov je nutný. Bolo jednoduché nájsť sa s vaším tanečným partnerom Markom?
Keď sa v divadle skúša nová hrá, herec stretne mnohých ľudí prvýkrát. Strávi s nimi dva-tri mesiace a vzťah je pomerne intímny. V našej profesii si k sebe musíme nájsť cestu, inak to nejde. Vytvoriť si vzťah s tanečníkom tak, aby sa nám dobre spolupracovalo, nebol problém. Veľa času a námahy nám zaberá nájsť spoločnú cestu, ako naplniť moje aj Markove predstavy prezentácie tanca.
Neobávate sa, že vás diváci neprijmú a súťaž opustíte už na jej začiatku?
S tým ráta hádam každý. Let´s Dance je tanečná šou, ale nie je to Dunajský pohár – a v šou zaváži, koho ľudia majú radi. Dôležité sú sympatie a možno trošku taktika, ako v daný moment na porotu aj diváka zapôsobiť. Ani Ďuro Mokrý, Eva Máziková či Jožko Vajda neprepínali perfektne špičky, ale všetci boli pre divákov také silné osobnosti, že sa im podarilo dostať vysoko.
Práve preto by vás skoré vyradenie mohlo mrzieť, nie?
Ak človek prijme angažmán v takejto šou, musí s tým rátať. Samozrejme, nepoteší ma, ak vypadnem rýchlo. Tanec ma baví, s tanečným partnerom Markom sa denne stretávame na štyri-päť hodín. On tancom žije. Ale divákov máme baviť, je to naša profesia. V Let´s Dance ponúkneme toľko zábavy, na koľko ľudia budú mať chuť.
Zaskočilo vás, že televízia Markíza prišla s ponukou, aby ste tancovali s mužom?
Viac by som sa čudoval, keby chceli, aby som tancoval so ženou. Už dávnejšie som uvažoval, že by som do niečoho podobného išiel. Dokonca skôr, ako sa podobné páry objavili v Rakúsku alebo Izraeli. Prekvapením pre mňa bolo, že ponuka prišla pomerne skoro. Nečakal som, že slovenské televízie sú také odvážne.
Myslíte si, že ste jediný muž na Slovensku, ktorý by kývol na podobnú ponuku?
Som jeden z mála, ktorý by sa na to dal nahovoriť. Ale viem, že predo mnou oslovili iného známeho muža, ktorý odmietol.
Vy ste súhlasili. Prečo? Je účinkovanie v Let´s Dance pre vás aj herecká príležitosť, možnosť predviesť zabávača-šoumena?
Prvý rozmer bol, že mi ponúkli účinkovanie, dali mi sumu peňazí, ktorú som si zapýtal a ja som do toho šiel, lebo je to moja práca. Porotcovia, iné známe tváre, tanečníci – všetci to berú ako súčasť profesie. Šoubiznis nás živí. A občas v ňom treba aj riskovať. Viem, že som kývol na vec, ktorá je kontroverzná. Ale s tým nemám problém.
Anonymné reakcie na internete boli asi prirodzené, no pohoršovali sa aj niektorí predstavitelia tanečnej obce. Zaskočili vás?
Mňa už v dnešných časoch nezaskočí nič. Reakcie verejnosti ma nezaujímali a ani ich neriešim. Rátal som s nimi. Som dosť zrelý, aby som vedel, čo chcem svojím konaním dosiahnuť a ako sa budem prezentovať. Citlivejšie som vnímal reakcie, ktoré vyšli z môjho blízkeho okolia.
Aké boli?
Išlo len o dvoch ľudí, ich názory ma zaboleli. Obe osoby mi vyčítali, že tanec s mužom je hnusný. Dobre pritom vedia, v akom partnerstve žijem, že som homosexuálne orientovaný muž. Považoval som ich za môjmu srdcu blízkych. Asi som sa zmýlil. Nehanbím sa za seba a nemyslím si, že je hnusné žiť s mužom. Nevystatujem sa tým, iba hovorím – je to tak, takto žijem. Hnusnejšie sa mi zdá ich pozérstvo, ktoré som odrazu odhalil. Keby som potreboval, aby sa za mňa postavili, viem, že by sklonili hlavu.
Kývli by ste na ponuku tancovať s mužom, aj keby to malo byť zadarmo? V rámci budovania povedomia o komunite neheterosexuálne orientovaných osôb?
Humanitárne robím pre gay komunitu dosť v rámci divadla. A nemám dôvod účinkovať v komerčných projektoch zadarmo len preto, lebo by som potreboval ukojiť moju exhibíciu či pomáhať nejakej menšine zviditeľniť sa. Neuznávam ani rôzne gay-pride – pochody gayov. Myslím si, že je to zastarané, nemoderné. Prezentácia sexuálnej orientácie spočíva v niečom inom.
V tom, že budete tancovať s mužom?
Napríklad. Ak naskúšam hru, kde prezentujem moju orientáciu a hovorím o nej, je to problematika. Aj v tanečnej súťaži je to problematika. Lebo my dvaja tancujeme a diváci uvidia nielen orientáciu dvoch mužov, ale aj problematiku vzťahu dvoch gayov. Prezentovať sexuálnu orientáciu na pochodoch sa mi ale zdá nehumánne a trápne.
Vysvetlite mi prečo. Neprotirečíte si?
Sexuálnu orientáciu prezentujem prácou a názormi. Napríklad aj tým, že teraz s vami sedím a rozprávame sa o nej. Ale nepotrebujem sa prezentovať v uliciach, pochodovať a demonštrovať – rovnako, ako to nepotrebuje heterosexuál. V dnešnej dobe sa mi podobný spôsob zdá zbytočný.
Ale takéto aktivity predsa môžu pomôcť pri zviditeľnení neheterosexuálnej menšiny. Väčšina účastníkov sa na nich nepredvádza, ale upozorňuje, že sú súčasťou spoločnosti, pričom tá s nimi nenakladá rovnocenne.
Ak máte na mysli boj za práva, podľa mňa toto nie je efektívny spôsob. Máme na problematiku odlišné názory. Mne je skrátka proti srsti bojovať za podporu gay komunity týmto spôsobom. Rovnako ma hnevá, keď sa na podporu gayov podpíše množstvo heterosexuálov, pričom naše homosexuálne osobnosti sa buď za seba hanbia a mlčia, alebo sa ani nepodpíšu.
Ale aj to je ich právo.
Mne sa zdá trápne, ak niekto žije vo falošnom zväzku a orientáciu neprezentuje len preto, lebo má ženu, deti a hanbí sa za to. Alebo sa prezentuje len vo veľmi úzkom okruhu ľudí. Niektorí moji hereckí kolegovia ani za nič nevyjdú na svetlo sveta s priznaním, radšej sa v novinách vyjadrujú, ako im vonia žena. To je smiešne.
Dobre, ale vy ste herec, ktorý je homosexuál a jeho orientáciu na ňom aj vidieť. Pole profesionálnej pôsobnosti máte obmedzené. Nájdu sa však aj herci, ktorí sú gayovia a do brandže vstúpia ako nepopísaný list. Ich vystupovanie či spôsob hrania im umožní získať úlohy lámačov sŕdc, otcov rodín, manželov. Odrazu si uvedomia, že by im priznanie sexuality mohlo poškodiť…
Je to farizejstvo.
Herec Richard Chamberlain pred časom vyhlásil, že by žiadnemu kolegovi neodporučil priznať sa k sexuálnej orientácii v produktívnom veku. Vraj príde o úlohy. Aj on sám svoje tajomstvo prezradil až po šesťdesiatke, na konci aktívnej kariéry.
Aby bolo jasné, mňa nehnevá, ako sa herci gayovia neprezentujú, ale ako sa prezentujú. Prekáža mi, ak sa niekto hrá na macha, ba dokonca na verejnosti vystupuje sexisticky.
Umelci sú predsa považovaní za tolerantnú a otvorenú komunitu. Naozaj je stav taký zlý?
Umelecká komunita nie je otvorená. Na Slovensku je mnoho homosexuálnych režisérov či hercov, ktorí majú manželky, deti. Občas prídu za mnou do šatne, keď som sám. Tam, kde nás nikto nevidí, povedia, ako ma majú radi, aký som vtipný, ako si ma vážia za to, čo robím. A v spoločnosti sa ku mne niektorí ani nepriznajú.
A vám teda priznanie sa k sexuálnej orientácii v profesionálnej kariére pomohlo alebo poškodilo?
Každému hercovi poškodí. Aj ja by som hral celkom iné postavy, inak by som bol obsadzovaný, keby to na mne nebolo vidieť alebo keby som sa za homosexualitu nepostavil tak radikálne. Na prísne sa kontrolujúcom človeku nie je jeho orientácia taká viditeľná, ako na človeku, ktorý sa prizná. Hodil som si pár polien pod nohy, ale nikdy som neoľutoval, že som to urobil.
Homosexualitu ste spracovali aj v autorskom predstavení Som hot dog divadla GUnaGU. Čo vás k tomu viedlo?
V čase tesne pred vznikom predstavenia som dostal toľko negatívnych signálov, ktoré mi ublížili – či už išlo o partnerské vzťahy, alebo profesionálnu oblasť, že som sa potreboval vykričať do sveta. Urobil som to v divadle.
Na hre ste spolupracovali s Viliamom Klimáčkom. Akým spôsobom zasahoval do pre vás takej osobnej témy?
Je to človek, s ktorým spolupracujem v divadle GUnaGU štrnásť rokov. Robíme spolu veľa hier. S Jozefom Bednárikom ma takpovediac objavili pre divadlo, oboch nazývam divadelnými otcami. Viliam Klimáček je veľmi kreatívny a otvorený k témam, ktoré ho lákajú a zdajú sa mu zaujímavé – rovnako teda pristupoval aj k hre Som hot dog.
Do predstavenia ste šli s rizikom. Čoho ste sa báli?
Toho, že ľudia hru neprijmú.
A prijali.
Hráme už štyri sezóny a veľmi úspešne. Je to podobné, ako keď sme roku 2000 hrali Klietku bláznov na Novej scéne s pánom Bednárikom. Tiež sme mali pocit, že sa hýbeme na ešte tenkom ľade, keďže témou boli transvestiti. Ale nakoniec sme hrali päť rokov pred vypredanou sálou. A predsa, teraz, keď účinkujem v Let´s Dance, mám trochu obavy, či je spoločnosť pripravená. Slovenský národ je konzervatívny a nábožensky založený. Človek nikdy nevie, čo môže čakať od divákov.
Ale sám hovoríte, že Som hot dog či Klietka bláznov mali úspech.
Divadlo je menšinový žáner. Vždy si nájde svojich divákov. Sociálna vrstva, ktorá chodí do divadla, je vždy tolerantnejšia, ako ľudia sledujúci televíziu. Tá je zadarmo, každý si ju zapne. Naozaj nikoho nechcem podceňovať – skrátka je to rozdielna cieľová skupina.
Cítite sa v divadle GUnaGU už ako doma?
Myslím, že už ho môžem označiť za moje domovské divadlo. S výnimkou dvoch predstavení hrám v každom. Začínal som na Novej scéne, ale oproti časom, keď som v nej účinkoval, išla s kvalitou dolu. Hrať v nej by som dnes nemal záujem. Či už kvôli titulom, ktoré Nová scéna ponúka, alebo kvôli ľuďom, ktorí na nich robia. GUnaGU je naozaj autorské a na jeho scéne sa môžem prezentovať aj ako Viktor Horján a nielen ako herec, ktorý je jednou z mnohých tvárí, povolanou vždy na konkrétnu hru. Preto ma baví.
Vaše divadelné postavy najčastejšie využívajú iróniu, satiru, občas priam prehrávanie. Ale cítite sa dobre napríklad v dráme?
Vždy je to pre mňa výzva. Dráma, ktorú som robil naposledy, sa volala Voľný čas. Ak sa všetko podarí, čaká ma ďalšia. Napísal ju Terrence McNally, autor muzikálu Donaha!. V tomto prípade však nejde o muzikál, ale drámu s hudbou – predstavenie Lisabonská traviata.
V divadle neúčinkujete len ako herec, máte aj vlastnú talkšou. Ako sa vám pozdáva moderátorská pozícia?
Baví ma to. Dokonca občas viac ako samotné hranie. Satira, humor ma tešia a robím ich rád. Ale práve moderovaním by som sa chcel posúvať ďalej. Dúfam, že raz budem môcť komediálnu talkšou predstaviť na obrazovke.
Ako vyzerá jej divadelná podoba?
Je vyhranená rovnako ako ja. Pripravujem ju v spolupráci s jednou bulvárnou novinárkou a dramaturgom raz mesačne. Pozývam si rozličné osobnosti. Hostil som už Adelu Banášovú, Jara Žídeka či Kamilu Magálovú. Volám i ľudí, ktorí ma niečím zaujali, sú mi určitým spôsobom blízki. Mám vždy dvoch hostí, ktorí sú si navzájom blízki alebo sa nemajú radi. Napríklad dvojica Evita Urbaníková a Michal Hvorecký sa pustila do seba a priniesla divákom i mne zaujímavý zážitok.
Na obrazovkách vás vídať v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade…
Cítim sa v ňom príjemne, pre mnohých kolegov znamená veľa aj profesionálne. Ale ja som si bytie v šoubiznise nezaložil na tom, že hrám v seriáli. Chcem sa v budúcnosti uberať iným smerom. Moderovaním talkšou alebo účasťou v zaujímavejších projektoch. Jeden taký na jeseň pripravujeme. Ide o kreslený seriál s postavičkami, ktoré tvoria podľa živej predlohy Petry Polnišovej, Mariána Čekovského, Riša Stankeho a mňa. Dostaneme scenár, nahráme ho a následne sa podľa nás kreslí animovaný dej. Bude to taká satira na spoločnosť.
Zdá sa, že o pracovné projekty núdzu v súčasnosti naozaj nemáte.
Teraz ich mám požehnane.
Uživiť sa herectvom, teda vašou profesiou, nebude problém.
Ako sa to vezme. Treba robiť komerčné veci. Na to mám v súčasnosti Ordináciu. Ale netúžim v nej hrať donekonečna. Neviem, dokedy vydržím. A keďže z účinkovania v divadle sa uživiť nedá, občas si vypomáham aj trénovaním v posilňovni.
Kde sa zrodilo rozhodnutie, že budete práve trénerom fitnes?
Motivoval ma otec, ktorý bol vrcholový športovec. A tiež existenčné podmienky na Slovensku. Ak má človek málo možností v herectve a potrebuje si vykompenzovať mesačné výdavky iným spôsobom, tak trénovanie v posilňovni pomôže. Samozrejme, mohol som ísť napríklad po nociach predávať do McDonald´s. Ale toto je príjemnejšie.
Máte na to adekvátne vzdelanie?
Na Slovensku som absolvoval trénerský kurz u viceprezidenta Slovenského zväzu kulturistiky, druhý v Prahe a ďalší v Maďarsku.
Ako k vám pristupujú tréneri, ktorí vyšli napríklad z Fakulty telesnej výchovy a športu?
Zvláštne. Vždy hovorím, že robím happy-fitnes. S mojimi zverencami sa popri cvičení aj veľa narehoceme. Ale rešpekt som si už získal. Za moju prácu trénera hovoria ľudia – nie, že ich človek získal, ale či pri ňom zostali a či na nich vidieť zmenu.
Cvičíte, ste vyznávačom zdravého životného štýlu. Napriek tomu ste museli čeliť chorobe.
Bolo mi veľmi zvláštne, keď som sa to prvýkrát dozvedel. O to viac, že som nafotil kalendár rámci prevencie proti rakovine semenníkov a napokon mi rakovinu tiež diagnostikovali.
Zmenilo sa veľa vecí?
Každého, kto ochorie na vážnejšiu chorobu, to zasiahne. Na veci sa odrazu pozerá inak. Ale ak nastane zlepšenie, dotyčný na chorobu často zabudne, začne sa znovu správať egoisticky. Na veci, o ktorých si myslel, že už nebude vnímať vecne, sa znovu pozerá vecným pohľadom.
Vy sa znovu na svet pozeráte vecne? Ste už zdravý?
Nie som, ale neberiem môj stav tak vážne. Súčasťou môjho života je obrazne povedané 25 tabletiek denne a snaha šíriť obraz zdravého Viktora Horjána. Akurát ma občas stojí veľa energie zvládnuť to.
Život si dnes viac užívate alebo sa strážite?
Začal som sa viac obmedzovať a menej si užívať. Mnohých ľudí som sa vzdal, aj dobrovoľne. A žijem striedmo.
Viktor Horján
Narodil sa 29. júla 1975, vyštudoval bábkoherectvo, ale už počas štúdia pôsobil ako činoherný herec. Presadil sa v muzikáloch ako Donaha! či Klietka bláznov na doskách Novej scény. V jeho zozname predstavení je aj Plyš, Boh je DJ či Človečina 2. Momentálne hrá v divadle GUnaGU, kde okrem účinkovania vo väčšine predstavení má aj vlastnú talkšou Odtiaľ potiaľ.