Siposová a Marcinková: Šancu stať sa hviezdou majú aj Slovenky

Málo slovenských herečiek dostane príležitosť zahrať si pod taktovkou svetoznámeho režiséra. Lucii Siposovej a Gabriele Marcinkovej sa to podarilo. Možno aj pre podobné fyzické črty si ich pre roly sestier do svojho nového filmu 360 vybral brazílsky filmár Fernando Meirelles – autor snímok Mesto bohov či Slepota. V rozhovore však presvedčili, že sa v mnohých veciach líšia.

14.10.2011 13:03
Lucia Siposová (vľavo) a Gabriela Marcinková Foto:
Slovenské herečky Lucia Siposová (vľavo) a Gabriela Marcinková.
debata

Jedna z vás bola úspešná atlétka, druhá najprv speváčka a spisovateľka. Ako v takom prípade vyzerá cesta k herectvu?
Gabriela: Kedysi som sa dosť intenzívne venovala atletike. Mám aj niekoľko titulov majsterky Slovenska v žiackych a dorasteneckých kategóriách.Behala som cez prekážky. Potom ale prišlo zranenie, veľa voľného času a začala som sa venovať veľkému detskému snu – herectvu. Najprv v dramatickom krúžku a ochotníckom divadle v Prešove, potom som našla odvahu aj na prijímačky na VŠMU.
Lucia: Vždy som sa snažila byť otvorená všemožným impulzom a učím sa za pochodu. Baví ma, keď sa môžem podeliť s druhými o to, čo ma robí šťastnou. Raz je to vo forme knihy, inokedy scenára, potom je to filmová rola a momentálne som sa znovu upla na spev.

Podmieňuje a limituje vašu chuť hrať niečo konkrétne?Lucia:
Stačí, že sa cítim dobre a rola mi sedí. Ak nie, mám pocit, že strácam čas. Keď som hrala Zuzu v Rádiu Fresh, bolo mi jedno, kto režíruje alebo či nakrúcame v sklade v Trnávke. Zabavila som sa, pol roka si užívala pocit, že mi je dobre a to, čo robím, je správne. V Paneláku som zažila aj to, keď sa príjemný pocit skončí. V jednej chvíli som pochopila, že už hrať nechcem a požiadala som o ukončenie mojej postavy.
Gabriela: Chcem dokázať ľuďom, ktorí ma považovali za zakríknutú myšku, že viem byť aj výrazná, silná, celkom iná. V herectve som najprv videla riziko, že na to nemám povahu. Pre toto povolanie musíte mať sebavedomie a ja sa veľmi rýchlo dokážem podceniť. Niekedy je to veľká nevýhoda, na druhej strane som v tom objavila aj výhody.

Aké?
Gabriela: Som citlivejšia voči životu. Vnímam veci inak ako ten, kto je spokojný sám so sebou.Excentrickí ľudia sa nezaoberajú drobnosťami.
Pre mňa je moje menšie sebavedomie akýsi boj so sebou samou. Ale bojujem rada. Posúvam sa dopredu.

Lucia, ako na váš odchod reagovali v televízii?
Lucia: Pozerali na mňa ako na blázna. Robota, peniaze, ako to môžem zahodiť? Ale ja nie som robot, som umelec. Jasné, nerobímlen umenie, robím, čo ma baví. A stále počúvať, aha upratovačka Vierka, nie je nič príjemné. Odrazu som vedela, že stačí. Človek má vždy možnosť výberu. Samozrejme, s finančným rizikom. Ale na druhej strane, čím viac som sa v živote bála o peniaze, tým viac som ich zarobila. Ale odvtedy ma do JOJ–ky nepozvali. Rozum mi zastáva, keď vidím, že ľudia v brandži takto reagujú.

Zdá sa, akoby herci boli väzni televízií.
Lucia: Takí istí ako lekári v nemocnici alebo úradníci v banke. Ale filmy sa nenakrúcajú, divadlo herca neuživí a rozhodne nemám nič proti kolegom, ktorí sa upíšu seriálu. Sú aj takí, ktorých to naozaj baví, a tak to má byť.

Gabriela, vy ste dostali rolu v Ordinácii v ružovej záhrade.
Gabriela: Postava sa mi páčila, a tak som súhlasila. Boli aj seriály, ktoré som odmietla a jeden projekt som nestíhala časovo. Teraz to tak vyšlo.

Nebojíte sa toho spomenutého „väzenia“?
Gabriela: Nemám takú veľkú postavu, aby som sa divákom zapísala v pamäti a potom ma túžili vidieť každý večer.

Pôsobíte celkom rozdielne. Jedna je disciplinovaná, prísna na seba. Druhá akoby trochubojovala s tým, že mnoho vecí v živote nedokončí.
Lucia: Mám v horoskope, že veci nedokončujem, ale môj život je dôkazom, že opak je pravdou. Niekedy to ani nie je moja zásluha, akoby som mala v sebe niečo, vďaka čomu mi ľudia pomáhajú. Ponúknu sa a pomôžu mi dokončiť moju myšlienku, môj zámer. Ale nepúšťam sa do vecí, pri ktorých už na začiatku viem, že nemajú zmysel.
Gabriela: Keď Lucia hovorí, že robí, čo ju baví, obdivujem ju a trošku závidím – jej aj všetkým spontánnym ľuďom. Mňa v živote baví proces vedome robiť niečo, aby som prišla k cieľu. Aj keď ma v škole zo začiatku nebavila fyzika, našla som spôsob, ako sa ju učiť a obľúbila som si ju. V mojom živote je to tak so všetkým.

Nie je to vsugerovaná emócia? Prežívate skutočnú radosť?
Gabriela: Je to spôsob, ktorým som sa naučila žiť, vypláca sa mi a robí ma šťastnou. Každý deň si vyplním aktivitami, ktoré ma bavia a keď príde niečo, čo ma nebaví, ale viem, že to musím zvládnuť, vytvorím si cestu, aby som si poradila.

Herečka Gabriela Marcinková. Foto: Robert Hüttner
Gabriela Marcinková Herečka Gabriela Marcinková.

Hrávate často v divadle. Je potom ľahké utlmiť svoj prejav pred filmovou kamerou?
Gabriela: Mne je oveľa bližšie filmové hranie, minimalistický prostriedok. Pre divadlo mám slabší hlas, veľké gesto sa mi nezdá úprimné. Ale keďže sa na Slovensku nakrúti pár filmov ročne a študuje sa len divadelné herectvo, tak som rada, že môžem hrať v divadlách.
Vo filme emócie preciťujete, v divadle ide o nájdenie vhodných prostriedkov na ukázanie emócie. Sama hľadám čo najminimalistic­kejší prostriedok. Ale je dobré, keď dôjde k prieniku – keď v divadle nechýba emócia a na plátne sa zase objaví pár popisných prostriedkov, aj keď minimalistických, aby pocit dobudovali gestom či pózou.

Vstupuje vám herectvo do života?
Gabriela: Či to hrám na iných? Nie. Aby som mohla predstierať, na to mám javisko. Načo by som to robila v živote? Odmalička sa však
pozorujem a pozorujem aj iných ľudí. Pre mňa sú to poznatky, ktoré využívam v jednotlivých charakteroch. Keď zažívam pocit šťastia, som šťastná, zároveň sa snažím uvedomiť si vlastné pohyby, gestá, mimiku. A zapamätať si ich. Aby som neskôr vedela podobný pocit zahrať.

Hrnú sa pracovné ponuky, ste v médiách. Máte priateľa z brandže, spolužiaka na VŠMU. Nerobí neplechu vo vzťahu dvoch umelcov, ak je jeden úspešnejší?
Gabriela: Aj môj priateľ Roman Poláčik má dobré obdobie. Ponúkli mu angažmán v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Asi tam budúci rok nastúpi, ale chce dokončiť školu. Napriek tomu dostal niekoľko úloh. Čakajú ho tri premiéry. Ak sme obaja vyťažení a úspešní, je to ideálne.

A keby on bol úspešnejší?
Gabriela: Ako sa poznám, štvalo by ma to (smiech). Asi by som sa podobné pocity snažila potlačiť, ale určite by ma trošku znervóznil.

Má pri takom prístupe vôbec šancu vzťah herečka–herec?
Gabriela: Nás nespája len práca, od našej profesie si vieme vytvoriť odstup a povzniesť sa nad pracovné problémy.

Film 360, ktorý ste nakrútili s brazílskym režisérom Fernandom Meirellesom, je tiež o medziľudských a partnerských vzťahoch. Sú dnes iné ako kedysi?
Lucia: Vážna téma. Je v tom bordel, ale ešte veríme.
Gabriela: Nemyslím, že sa človek zásadne mení s dobou, akurát sa jej musí prispôsobovať. Do popredia vystupujú vlastnosti, ktoré s ňou
súvisia. Všetci sme uponáhľaní, musíme veľa stihnúť, preto sú vzťahy povrchnejšie.
Lucia: Rýchlo žijeme, rýchlo jeme, rýchlo striedame partnerov. Na môj vkus sa dnes ľudia ľahko vzdávajú. Myslia si, že od problémov sa dá len tak utiecť. Hovoria si, každý sa rozchádza a rozvádza, nič na tom nie je. Osvojili si zvláštnu fi lozofi u. Ženy život podriaďujú túžbe po nezávislosti, bojujú za svoje práva. Odvolávajú sa, že potrebujú priestor a pre jeho vidinu opúšťajú partnerov. Muži zase majú pocit, že rýchlo starnú a potrebujú mladé frajerky. Chcú si udržať pocit mladosti zubami–nechtami. Ale som optimista, vo dvojici sa dá prežiť pekný život.
Gabriela: Ani rýchla doba neznamená, že nemôžeme mať hlboký vzťah. Práve naopak, rýchlosťou doby sa môžu vytvoriť aj vzťahy pevnejšie než zvyčajne.

Aj také, ktoré dnes vznikajú na internete a sociálnych sieťach?
Gabriela: Neznášam sociálne siete, nedá sa tam vyjadriť intonácia, emócia. Komunikácia je bezduchá. Ale taký Skype je dobrý napríklad na to, že režisér nemusí prísť do Viedne, ale môže režírovať zo Sao Paula.

Nebodaj ste niečo podobné zažili?
Gabriela: Áno, po premiére v Toronte chcel ešte Fernando Meirelles urobiť drobné zmeny vo zvuku a spojil sa s nami cez internet. Ja a zvukár sme boli vo Viedni a cez obrazovku a Skype sme sa riadili pokynmi, ktoré nám vydával režisér z druhého konca sveta.

Aká vlastne je vaša úloha vo filme? Hovoríte v ňom veľa?
Gabriela: Môj vnútorný monológ film otvára aj uzatvára. Ten pôvodný, ktorý videli diváci na festivale v Toronte, sme nahrali v hotelovej izbe. Zvuk nebol veľmi kvalitný, ja som bola nervózna, urobili sme to narýchlo. Fernando dodatočne spravil pár zmien.

Ako ste sa vôbec dostali k úlohe v ambicióznom medzinárodnom projekte?
Gabriela: Zavolali mi z mojej agentúry, lebo vedeli, že tvorcovia hľadajú dievčatá zo Slovenska, Česka a z okolitých krajín. Po dvoch kastingoch v Prahe som rolu dostala.
Lucia: O konkurze som sa dozvedela od mojej kamarátky, ktorá pracuje pre filmové festivaly. Prišla som ako osamelý jazdec, prebiehalo už posledné kolo. Režisér Meirelles si dal záležať na tom, aby herečky mali už niečo za sebou. Presne vedel, čo chce. Asi som sa mu hodila do jeho predstavy.
Gabriela: A potreboval sestry. Zavážilo, že sme podobné typy.

Myslíte si, že jediný spôsob, ako účinkovať v zahraničnej produkcii, je rola, ktorú podmieni vaša národnosť?
Lucia: Dá sa stáť donekonečna v rade niekde v Amerike, ale šanca dostať sa k niečomu výnimočnému je naozaj nízka. Aj s pracovitosťou a trpezlivosťou môžete obísť naprázdno. Musí vám niekto príležitosť dať. Toto je najúspešnejšia cesta – možno jediná, ako sa dostať do veľkej zahraničnej produkcie.

Nie je zahraničným tvorcom jedno, či slovenskú hrdinku stvárni napríklad Češka?
Gabriela: Zväčša platí, keď sa povie Slovenka, je to pre nich všetko od Rusky až po Poľku. Režisér si dal záležať na tom, aby vybral dievčatá z krajiny, o ktorej nakrúca, a tak vybral nás.
Lucia: Film je rakúsko–anglicko–francúzsko–brazílska koprodukcia. Do rolí Sloveniek chceli pôvodne obsadiť Rakúšanky. Absurdné! Proti tomu sa našťastie postavil samotný Fernando Meirelles. Je jeho zásluha, že dostal priestor niekto so slovenskou národnosťou.

Herečka Lucia Siposová. Foto: Robert Hüttner
Lucia Siposová Herečka Lucia Siposová.

Myslíte si, že slovenská herečka má šance preraziť v zahraničí?
Lucia: Čo to je preraziť? Mojou ambíciou je skôr pôsobiť medzinárodne ako umelec. Ako Karel Roden, ktorého obsadzujú v Česku, Nemecku aj v Amerike. A stať sa veľkou hviezdou? Ktohovie, možné je všeličo. Veď ani Penélope Cruz možno netušila, akým smerom sa vyvinie jej kariéra. A potom prišiel film Pedra Almodóvara Všetko o mojej matke, Oscar, otvorili sa jej dvere a nastúpila na hviezdnu dráhu. Dôležité je hrať vo filmoch, ktoré ocenila kritika a vidí ich čo najviac ľudí. Vtedy šanca existuje.

Na plátne stvárňujete sestry, no spoznali ste sa až na nakrúcaní. Vytvorili ste si mimo pľacu blízky vzťah?
Lucia: Aj taký sesterský, nie? Teda, bola som teta Lucy.
Gabriela: Ale potom sa životy zase rozdelia a vidíme sa… priebežne.
Lucia: Snažíme sa byť v kontakte, ale nie vždy nám to povinnosti dovolia. Ozaj, nemôžem sa na teba prísť pozrieť do divadla. (hovorí ospravedlňujúco Gabriele)
Gabriela: Tak vidíte, riešime, kedy sa môžeme stretnúť a občas to nevyjde.
Lucia: Ale momentálne máme možnosť tráviť čas spolu na cestách s filmom. Mať pri sebe niekoho, s kým sa v priamom prenose podelíte o emócie – či už je človek namäkko z toho, kde sa ocitol, alebo ho niečo mrzí a túži sa posťažovať – to je veľmi príjemné.
Gabriela: Pre mňa je Luciina prítomnosť aj pomocou v angličtine. Pri nakrúcaní som prvýkrát musela dlhšie komunikovať v cudzom jazyku. Občas som na ňu pozerala a pohľadom prosila, nech mi vysvetlí, čo sa deje.

Aká bola spolupráca so štábom? Dá sa to porovnať s tým, čo ste zažili doteraz?
Gabriela: Američania a Angličania sú oveľa srdečnejší. Niekto to nazýva neúprimnosťou, ale nič podobné som neodhalila. Sú proste zvyknutí viac chváliť, viac ľudí povzbudzovať.

Na Slovensku alebo v Česku, kde ste obe nakrúcali, to tak nie je?
Gabriela: Keď u nás príde do štábu nováčik, väčšinou musí prehrýzť akúsi nepriazeň či pochybnosti – od maskéra cez zvukárov, kameramanov až po režiséra. Dostáva „kvázirady“, ktoré dokážu herca zneistiť. V Rakúsku som mala pocit, že sa všetci snažia upokojiť mladú nervóznu Slovenku, ktorá celkom nevie, kde je a ktorej občas nedochádza, o čom je reč. Každý mi držal palce. Po ostrej mi povedali, bolo to super, hoci nemuseli. Vedeli, že je správne mať pred kamerou uvoľneného herca.
Lucia: Vyslovene dbali na to, aby mal herec komfort, pokoj, sebadôveru. Vtedy vie dať zo seba to najlepšie.

Platilo to aj pre režiséra? O väčšine z nich sa hovorí, že sú cholerici s výbuchmi hystérie a hnevu.
Lucia: Fernando Meirelles je boží človek. Takého normálneho, vyrovnaného a zharmonizovaného režiséra som ešte nevidela. Chodil na nakrúcanie s rodinou, jeho syn robil fotografa na pľaci, manželka spolupracovala na hudbe. Prišla celá funkčná rodina a okolo nich sršal pokoj, rozvaha, sloboda, rešpekt. To je veľmi vzácne.

Gabriela, vy ste debutovali u režiséra Jiřího Krejčíka. Keď ho porovnáte so skúsenosťami zo zahraničia…
Gabriela: …on je úplný cholerik. Ale mal pocit, že ma objavil a bola som jediná v štábe, ktorej niektoré veci prepáčil. Doteraz hovorí, že pri filme Osudové peníze venoval osemdesiat percent energie na naprávanie chýb a nie na tvorivý proces. Ale keďže sa pri ňom počas
natáčania vystriedali dva kompletné štáby, nakoniec je tento film len a len jeho. Nikoho iného totiž nepustil slobodne k práci.

V Londýne mal premiéru film 360 brazílskeho... Foto: SITA
Lucia Siposová (vľavo od Meirellesa) a Gabriela Marcinková V Londýne mal premiéru film 360 brazílskeho režiséra Fernanda Meirellesa (v strede). Na premiére a tlačovej konferencii v úvode Londýnskeho filmového festivalu sa zúčastnili aj herečky Lucia Siposová (vpravo) a Gabriela Marcinková (druhá zľava) spoločne s herečkou Dinarou Drukarovovou.

Vyhovuje herečke viac, keď je režisér pokojný a rozvážny alebo keď na umelca tlačí a snaží sa z neho emócie a výkon vydolovať za každú cenu?
Gabriela: Niekde krik pomôže. Lenže napríklad u pána Krejčíka po tridsiatich ostrých odchádzali zničené ženy, ktoré boli psychicky také vyčerpané, že sa deň, dva zotavovali. To už je extrém. Fernando pritlačil len raz. Padalo svetlo a chcel rýchlo dokončiť scénu. Chýbali topánky, nuž zvýšil hlas na kostymérku, aby ich priniesla. Na hercov nezatlačil ani raz. Ale chápem, že režisér musí byť veľmi nervózny, keď má úplne presnú predstavu, ale nevie ju z herca dostať.
Lucia: Správanie voči hercom som pochopila až nedávno, keď som sa ocitla na druhej strane – robíme na filme Tigre v meste. Hercov musíte udržiavať v dobrej nálade, úplnom pokoji, nesmiete ich rozrušiť, aby podali čo najlepší výkon. Zahraniční tvorcovia dobre vedia, že na očiach budú práve herci a pestujú si ich ako vo vatičke.

Nemali ste strach aj z toho, že ako herečky z malej stredoeurópskej krajiny budete v jednom filme s veľkými hviezdami?
Lucia: Ak som dostala takúto príležitosť, som pripravená, povedala som si. Fernando má čuch na ľudí a vedel, prečo si nás vybral. Nemala som pocit, že tam nepatrím.
Gabriela: Niekedy, keď hrajú dvaja ľudia, v očiach vidíte, že ten druhý vás pozoruje. Dostanete strach. Ak je príliš dobrý, máte pocit, že nezvládate svoj part, nestíhate reagovať dostatočne prirodzene, vtedy vás môže ovládnuť úzkosť. Ale nezažila som to ani raz. Mala som scény s ruskou hviezdou – hercom Vladimirom Vdovičenkovom. Spoluprácu so mnou označil za veľmi dobrú. Nezneistil ma ani on, ani režisér a už počas prvých dní opadlo niečo ako tréma.
Lucia: V projekte hralo veľa zahraničných hercov z rôznych krajín, pre ktorých to tiež bola prvá veľká príležitosť. Všetci k filmu pristupovali s rešpektom jeden k druhému. A fascinovalo ma, ako fungovala chémia aj u ľudí, ktorí sa videli prvý raz. Sama som mala, nazvime to intímne či skôr intenzívne, scény, kde som sa s tým človekom musela naladiť po všetkých stránkach a išlo to takmer hneď.
Gabriela: Stretnutie s autoritou je veľmi zvláštna vec. Dodnes mám roztrasený hlas, keď sa zhováram s mojím pedagógom z VŠMU – pánom Hubom. Podobný rešpekt som mala pred režisérom a hercami filmu 360, ale myslím, že sa mi to podarilo ovládnuť.

Stretli ste sa aj s Judom Lawom alebo Anthonym Hopkinsom?
Gabriela: S Judom Lawom sme sa stretli vo Viedni na tlačovej konferencii, ale spoločné scény nemáme.
Lucia: S Judom Lawom som mala jednu scénu. Možno bude na premiére v Londýne. Ale s pánom Hopkinsom nám to zatiaľ nevyšlo. Túžila som ho stretnúť. Mal prísť do Toronta, no údajne si vyvrtol členok.

Britský herec a sexidol Jude Law obklopený... Foto: SITA/AP
Gabriela Marcinková, Jude Law a Lucia Siposová Britský herec a sexidol Jude Law obklopený slovenskými kráskami - herečkami Gabrielou Marcinkovou (vľavo) a Luciou Siposovou.

Na filmovom festivale v Toronte ste sa zúčastnili obe. Prekvapil vás niečím?
Lucia: Produkcia sa ponáhľala, aby stihla práve torontský festival. Z hľadiska predaja filmu do rôznych kútov sveta je to ideálne podujatie. Ale ako festival ma veľmi neoslnil.

Neužili ste si ho? Podľa fotografi í vyzeráte ako spokojné filmové hviezdy.
Lucia: Pózovať pri fotostene je súčasť práce. Ale ak musíte pózovať celý večer, usmievať sa, pripadáte si často ako pajác. Kedysi ma to bavilo, ale čím som staršia, zisťujem, že sa mi nechce toľko šaškovať.
Gabriela: Pre mňa je to všetko nové. Nemôžem povedať, že by ma to nebavilo, ale zároveňsi udržiavam odstup. Skôr ma hnevá tá neúprimnosť. Ľudia chodia, zdravia vás a chvália, akí ste boli dobrí. Nie je to nepríjemné, ale úplne tomu neverím.
Lucia: Na premiére nebude nik kritizovať. Skôr ma hnevalo, že sme tam postávali, čakali na objektívy, nikto nám nikoho nepredstavil. A ja som asi tristokrát za večer počula: You´re the whore (Vy ste tá štetka!). Takže super…

Naozaj to bolo také zlé?
Lucia: Do Karlových Varov chodím celkom pravidelne. Navštívila som Trenčianske Teplice, v Cannes som bola dvakrát. Panuje tam úplne iná atmosféra. Toronto nemalo s umením nič spoločné. Šlo výlučne o biznis. Našťastie režisér vybral ďalšie zlaté herečky. S Brazílčankou Mariou Flor a rusko–francúskou herečkou Dinarou Drukarovou sme mali jedna druhú. Spoločne sme to predýchali, strúhali úsmevy a na druhý deň sme si svorne zanadávali, ako Toronto sklamalo naše predstavy.

V deň, keď vyjde tento rozhovor, budete mať za sebou premiéru na Londýnskom filmovom festivale. Hádam zlepší predstavy o veľkolepých premiérach.
Gabriela: Myslím, že áno. Vyzerá, že nebude chýbať červený koberec. A mal by prísť aj ten Jude…

Účasť na premiérach máte v zmluvách?
Lucia: Naša zmluva obsahuje klauzulu o propagácii filmu, ale nie je nijako bližšie špecifikovaná. Vždy ide o peniaze. Napriek veľkým menám v štábe nejde o produkciu s vysokým rozpočtom. A nájsť peniaze pre štrnásť hercov je takmer nemožné. Zámer je herecké tváre na premiérach obmieňať.

Pobyt v Toronte ste si teda platili samy?
Gabriela: Nie, to by sme si asi nemohli dovoliť. Mali sme len šťastie.
Lucia: Nemuseli platiť Anthonyho Hopkinsa a v rozpočte zostalo toľko peňazí, že mohli zavolať štyroch iných hercov.
Gabriela: A film sme predali. Vraj aj do Česka a na Slovensko.
Lucia: Tak to je problém. Všade budú moje prsia. Čo už, prežili sme horšie veci.

Očakávate od účinkovania vo filme 360 nejaký odrazový mostík?Lucia:
Život ma naučil neočakávať a potom byť radšej príjemne prekvapená. Aj po filme Hlídač č. 47 s Karlom Rodenom som si myslela, koľko budem mať roboty. Ale pri spätnom hodnotení nemám pocit, že by som sa šla roztrhať. Dnes za najcennejšie vnímam samotný proces práce na filme. Vzácne je, čo sa pri filme naučím. Ak mi zároveň prinesie úspech, bude to príjemný bonus.
Gabriela: Doma som za posledné mesiace dostala niekoľko ponúk, ale ani jednu nepodmienilo
moje účinkovanie v 360. V zahraničí som však práve vďaka tejto úlohe robila kasting na ďalší film. Tentoraz s nemeckým režisérom Marcom Rothemundom, nominovaným na Oscara za film Sophie Schollová.

Britský herec a sexidol Jude Law a slovenská...
Britský herec a sexidol Jude Law obklopený...
+12Britský herec a sexidol Jude Law obklopený...
debata chyba

+ Dnes si jednoznačne oddýchnite do sýtosti, potrebujete to.
Nesnažte sa o niečom presvedčiť, sami dobre viete ako...

+ Začnete s pestovaním vlastných plodín a určite vám budú chutiť viac.
Nebuďte príliš nervózny, všetko zvládnete...