Rok 1968, v ktorom sa dej novej česko-slovenskej drámy odohráva, je pre ňu totiž niečím doslova výnimočný. „Práve 21. augusta ’68 o druhej ráno sa narodila moja mama. Presne v čase, keď sem prišli tanky. Takže nielen pre mňa, ale aj pre mamu je to veľmi špeciálny darček, že môže byť svedkom toho, že jej dcéra hrá vo filme, ktorý súvisí s dňom jej narodenia,“ prezradila herečka na štvrtkovej tlačovej konferencii. „Preto keď som dostala možnosť hrať v tomto filme, tak som sa jej veľmi chcela chopiť. Od detstva som bola v podstate zásobovaná historkami o tom, aké to v tej dobe bolo, čo všetko vtedy ľudia mohli a nemohli a duch tej doby, hoci som vtedy nežila, vo mne stále pretrváva,“ poznamenala.
Svojej roly sa podľa vlastných slov zhostila najlepšie, ako vedela. „Venovala som sa príprave tak, aby to bolo vo výsledku vidieť. Informácie o tom, aká Eva Bednáriková bola, sú veľmi zahmlené, takže rovnako ako moji kolegovia som veľkú časť mojej práce musela zamerať na to, že som si predstavovala, aké asi mala Eva pocity. Bola to Helenkina kamarátka (Heleny Zahradníkovej, Palachovej priateľky, pozn. red.), ktorá sa stretávala cez Helenku aj s Janom a mali podobné názory na to, čo sa v spoločnosti deje a na to, čo chcú, aby sa dialo ďalej,“ priblížila charakter Evy Bednárikovej, s ktorou sa, ako následne priznala, dokáže v jednej veci celkom jasne stotožniť. „My na Slovensku teraz zažívame niečo podobné. Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej nás mladých vyprovokovala natoľko, že sme mali tiež chuť niečo spraviť, minimálne ísť do ulíc a na námestia a dať najavo, že to nie je v poriadku a malo by sa s tým niečo robiť. V tomto bola Eva v podobnej modelovej situácii, zapájala sa do protestov a bol z nej cítiť ten revolučný duch. V tom si napokon rozumela aj s Janom a Helenkou,“ uviedla Kanátová.