Slovenský herec František Beleš, ktorý sa prednedávnom objavil v jednej z hlavných úloh filmu Nech je svetlo Marka Škopa, zažíva podľa vlastných slov veľmi mätúce obdobie. „Celkovo ten vek, 18 rokov, je veľmi neistý. Človek má v sebe miestami veľký zmätok a potrebuje nejakú kotvičku, ktorej sa môže chytiť, inak ho roztrhá na kusy,“ uviedol.
Mladý interpret si podľa vlastných slov čoraz viac uvedomuje, aký obrovský tlak dnešná spoločnosť na jednotlivca vytvára. „Väčšina ľudí sú dnes karieristi, cítiť to aj v škole. Sám za seba som si toho vedomý. Tiež chcem niečo dokázať a zároveň si uvedomujem, aké je povolanie herca krehké…,“ vyjadril sa Beleš.
Každý dnes preto podľa neho potrebuje dobré zázemie. „Keď tie tlaky okolo nás silnejú, je ťažké sa s tým vyrovnať úplne sám. Potrebujete dobrý background, každý potrebuje to svoje zázemie. Keď ste sám vyfľusnutý do sveta, neviete, ktorým smerom ísť,“ skonštatoval herec. „Ľudia v mojom veku sú ešte ako taký surový materiál… Najprv je to rodina, potom tá komunita vôkol vás, ktorou sa obalíte…,“ dodal.
Ako každý mladý muž, aj on túži niekam patriť. „Túžba po komunite a po uznaní je v mojom veku veľmi veľká. Najväčší trest je, keď je človek vylúčený z nejakého diania, to je, povedal by som, až taká pasívna šikana. Keď to ‘zlo‘ nemá žiadnu formu, len je niekde vo vzduchu, až sa človek začne sám seba pýtať, či robí niečo zle a varí sa sám v sebe…,“ usúdil herec. „Našťastie to na vlastnej koži nezažívam, no takéto prípady sa, bohužiaľ, stávajú. A náchylnejší k takémuto jednaniu sú podľa mňa ľudia na dedinách, v menších spoločenstvách. Zvyčajne ich síce spája cirkev, moja babka hneď vie, kto nebol v nedeľu v kostole a povie mi meno každého z dediny, aj vie, kde tí ľudia bývajú, no, bohužiaľ, vedia sa tam navzájom aj ohovárať a proti sebe zomknúť a uzavrieť,“ uzavrel Beleš.