Na svoj prvý koncertný album ste nahrali coververziu piesne Follow me, ktorú vám zaspieval Paul McCartney pred svojím koncertom v Prahe.
Je to fantastický príbeh. S Paulom McCartneym som sa stretol pred jeho koncertom vďaka prezidentovi Václavovi Havlovi. Keď som sa k nemu vrátil po podpis na album Sergant Pepper, zahral mi svoju novú pieseň. Na albume je, samozrejme, uvedený ako autor.
Máte za sebou veľa hitov. Prišli ste na to, ako funguje chémia medzi poslucháčom a pesničkou?
Vo vzťahu k mojim pesničkám to úplne objasniť nemôžem. Nemá význam dopredu rozmýšľať o tom, či bude pieseň úspešná. Treba ju robiť pre seba, pre radosť. To je najlepšia metóda. Nejaká melódia vás začne baviť a vy ju len dokončíte. Uvidíte, či sa použije, alebo nie. Najhoršie je, keď vás firma tlačí do termínov. Samozrejme, že je dobré mať istú disciplínu, ktorá vás núti pracovať. Keď nemáte termín, môže sa vám stať, že neurobíte vôbec nič. Beatles museli od začiatku odovzdať ročne štyri single a dve LP platne. V ich prípade nešlo o to, či práve majú, alebo nemajú chuť. Takú šancu im nikto nedal. Nemali ani čas rozmýšľať, prečo skladajú.
Váš priateľa člen skupiny Limit Laco Lučenič je jedným z porotcov súťaže Slovensko hľadá Superstar. Interpretom sa vyčíta chýbajúca invencia, originalita, skrývanie sa za anglické texty a kopírovanie zahraničných interpretov.
Pôvodnou ideou Superstar bolo zarobiť. Vymyslieť súťaž s vysokou sledovanosťou. Nie pomôcť mladým spevákom. To ešte neznamená, že súťaž nemá svoje pozitíva. Dáva priestor mnohým ľudom, ktorí by ho inak nedostali. No žiadna súťaž akou je Superstar, nemôže objaviť ani Johna Lennona, ani Boba Dylana. Je zbytočné to očakávať. Ak niekto čaká na osobnosti, mal by ich hľadať mimo takýchto súťaží.
Vaše piesne sa objavujú vo filmoch, ktoré sa vracajú k sedemdesiatym a osemdesiatym rokom. Filmová hudba vás nelákala?
Jedným z nich bol český film Děvčátko, ale viac mi v pamäti rezonuje Hřebejkovo Pupendo. V ňom je Balada o poľných vtákoch. Mám z toho veľmi dobrý pocit. Urobiť pesničky k filmu ma vždy lákalo. Aj keď v prípade Pupenda išlo o celkom ideálnu spoluprácu, pretože ja som nemusel urobiť vôbec nič. Len dali moju hotovú pieseň do filmu.
Prečo vás, ako iné hviezdy šoubiznisu, nezastupuje jeden manažér?
Aj ja som mal manažéra. Nie je to nič nezvyčajné a má to svoje výhody. V deväťdesiatych rokoch som však pre manažéra nemal prácu. Moderoval som Rhytmick, v rádiu som mal svoj program a okrem toho som absolvoval nejaké príležitostné vystúpenia. Robil som rôzne veci, len aby som nemusel toľko cestovať. To, čo som potreboval, som si zariadil sám. Zvykol som si na takýto spôsob práce. Čo si sám zorganizujem, si aj najlepšie ustrážim. Nech sa váš manažér akokoľvek snaží, vždy nájdete niečo, čo by ste urobili inak. Je to namáhavejšie, priznávam. Aj preto mám okolo seba ľudí, ktorí mi pomáhajú.
Na minuloročnom koncerte v pražskej Lucerne a práve vychádzajúcom DVD sa objavil váš desaťročný syn Dávid za bicími. Ako k tomu prišlo?
Keď som sa minulý december v jedno ráno pripravoval na koncert, videl som, že David si balí svoje veci. Pripravil si batôžtek, z ktorého vytŕčali paličky. Keď sa s manželkou radil, čo si má obliecť, opýtal som sa: „Čo sa deje?“ A Katka mi potichu vraví: „On chce hrať“. Mal som dosť problémov vysvetliť ľudom, že Marika nepríde na koncert, ale nemal som svedomie povedať Dávidovi, že hrať nebude. Keďže má rád rockové skladby, vyskúšali sme si s kapelou skladbu Cesta zakázanou rýchlosťou. Dávid prišiel, odbubnoval, zamával, odišiel a ja som ani nevedel, že sa to stalo skutočnosťou. Koncert sa zaznamenával aj na DVD, takže ho vidieť aj tam.
Dcéra Linda si na koncertnom CD zaspievala tiež. Nebojíte sa, že taký skorý vstup do šoubiznisu môže deťom ublížiť?
Je tu taká obava. Ale ide to nejako prirodzene. Nenútim ich do ničoho. Nemám ambíciu, aby bol Dávid bubeníkom a Linda speváčkou a aby zakotvili v šoubiznise. Viem príliš veľa o tejto brandži a viem, aké ťažké je uplatniť sa v nej. Teším sa, že im hudba vypĺňa istú časť voľného času. Obidvaja chodia na klavír, niečo o muzike vedia. Dávid už dokonca chytá nejaké akordy na gitare. Budem rád, keď sa o hudbu budú zaujímať, preto, aby bol ich život bohatší.
S deťmi sa rozprávate po česky. Je to vaše rozhodnutie alebo nedostatok času?
Chodia do českej školy, a keby som s nimi hovoril po slovensky, plietli by si ju s češtinou. S Katkou hovorím po slovensky a pri komunikácii s deťmi prirodzene prechádzam do češtiny. Ony to príliš nerozlišujú. Až po čase zistili, že to sú dva rôzne jazyky. Pre ne je napríklad slovo „zatrbliece“ normálne. Poznajú ho z mojich pesničiek. No keď ho povedia spolužiakovi v Prahe, je absolútne mimo.
Vy ste tiež vyrastali v rodine, kde sa komunikovalo dvoma jazykmi, veď mama pochádzala z Anglicka.
Som zvyknutý na prepínač z jedného jazyka do druhého, lebo mama so mnou a s mojimi bratmi hovorila anglicky. V mojom prípade to však bolo jednoduchšie. Deti nemôžete dezorientovať angličtinou. Sú to celkom odlišné jazyky. Ale slovenčinu a češtinu si môžete popliesť tak, že vznikne neexistujúci jazyk. A na tom by som sa veľmi nerád podieľal.
Už niekoho rokov žijete v Prahe. Nikdy vás nenapadlo vrátiť sa na Slovensko?
V Bratislave som každú chvíľu a nikdy som nemal pocit, že by som definitívne odišiel. Niekto by musel prestrihnúť nejakú pomyselnú niť. Keby som mal úplne presne povedať, odkiaľ som, tak z Gunduličovej. Je to posledná adresa, kde som býval aj som sa narodil. Aj keď sa na Slovensko nesťahujem, mám v pláne toto bývanie obnoviť.
Linda má štrnásť rokov, najlepší vek na generačné konfrontácie. Ako vás vníma a rešpektuje?
Mám pocit a fandím si, že u nás vládne liberálna atmosféra. Nemyslím si, že deti musia mať rovnaký názor ako ja. Treba im nechať priestor na vlastný názor. Hovoriť im každý deň, že Beatles sú najlepší, je to posledné, čo by som urobil. Výber ponechávam na ne. Každá generácia si prináša svoj vlastný smrad. Vystriedal som mnoho muzikantov, a viem, že každý má právo na názor. Dávam svojim deťom taký decentný príklad. A možno pochopia súvislosti lepšie ako ja.
Vaša žena Katka sa vôbec neobjavovala v médiách, len v poslednom čase ju vidieť na stránkach časopisov. Čo je príčinou?
Určite nenastala zmena v jej postoji. V istom čase vznikli fotografie, na ktorých sme spolu a tie sa postupne objavujú v médiách. Nie každý túži byť stredobodom záujmu. Dávid chce byť na pódiu, Lindu by som tam musel nasilu dotiahnuť. Katku nijako nefascinuje, keď sa vidí v časopise. Ja som zase na záujem médií a publika zvyknutý: Tu som! Meky Žbirka! Hello, hráme! Dávid zdedil istú dávku exhibicionizmu po mne.
Marika Gombitová sa na vašom koncerte v Lucerne neobjavila, aj keď sľúbila, že príde. Nezdá sa vám s odstupom času, že nahratie dueta Nespáľme to krásne v nás bolo neskutočné šťastie?
Samozrejme, že je to neskutočné. Marika robí veľmi málo. Keď sa jej nepodarilo prísť do Lucerny, nebol som ani prekvapený, ani smutný. Len nervózny z toho, ako to vysvetlím publiku. Určite by som ju pozval na koncert, ale Marika v tejto chvíli nemá chuť vystupovať. Hocikedy by som si nahrávanie s Marikou rád zopakoval. Aj pre ňu by bolo dobré, keby natočila pieseň alebo svoj album. Verím, že Marika nás prekvapí a takýto moment príde.
Stáva sa už pravidlom, že sa vaše turné začína na východe.
Je to tradícia ešte z čias Modusu v pôvodnej zostave s Marikou Gombitovou a Jankom Lehotským. Novú šnúru sme začínali vždy na východe. Kdesi v podvedomí mi to ostalo a svoje turné po Slovensku tiež začínam v Košiciach.
Na koncertnej šnúre vás sprevádzajú generačne mladší muzikanti. Ako sa vám s nimi hrá?
Veľmi dobre. Doba sa profesionalizuje. Máme k dispozícii kvalitnejšiu aparatúru aj svetelnú techniku. Na pódiu sa všetci počujeme a jednoducho si dobre zahráme. Nedá sa to porovnať s časmi spred dvadsiatich rokov, keď nič nefungovalo. Nepočul som, čo hrá Laci Lučenič, len som to mohol vytušiť z jeho pohybov.
Aj počet koncertov sa zredukoval. „Rodinná atmosféra“ kapely, ktorá trávi veľa času spolu, vám nechýba?
Kapela fungovala ako tím. Stále sme boh spolu, celé osemdesiate roky som prežil v hoteloch. Muselo by sa stať niečo príšerné, aby mi práve toto chýbalo. Ani neviem, či človek môže opätovne túžiť po takom kolotoči.
Hosťom turné je okrem Marthy aj Misha. Prečo padla voľba na túto slovenskú interpretku?
Mladým spevákom sa presadzuje v Českú trochu ťažšie ako nám. My sme nahrali pieseň, vystúpili sme v Triangli a videlo nás celé Československo. To teraz vôbec neexistuje. Stihol som sa zapísať do povedomia českých poslucháčov a keď robím turné, myslím, že je logické priniesť niekoho zo Slovenska. A prečo Mishu? Má nový album, ktorému sa dobre darí.
Prichádza comeback muzikálu Neberte nám princeznú. Nedávno vyšlo DVD, Divadlo Aréna chystá predstavenie. Neponúkli vám rolu?
V televíznom muzikáli som figuroval jednorázovo. Pravidelné dochádzanie do divadla, to je úplne iná káva. Nebol som nikdy priaznivcom stabilného režimu a činností, ktoré sa opakujú, napríklad každú stredu. Neviem zabezpečiť, že ma to práve v stredu bude baviť. Na rozdiel od Laciho Lučeniča sa moje nálady menia. On dokázal po každom koncerte, ktorý sme s Limitom odohrali, urobiť zápis do denníka. S rovnakou neúnavnosťou a zápalom sa venuje hudbe šesťdesiatych rokov. Ja sa v októbri s nadšením budem baviť o sixties a v novembri túto tému obídem oblúkom a začnem radšej o inom. Keby ma niekto presvedčil podpísať zmluvu na účinkovanie v muzikáli, bolo by veľa dní, v ktorých by som to nerobil rád.
Pravidelné vysielanie v rádiu ste potom prežívali ako?
Vysielanie pre Rock FM bolo pre mňa nesmierne ťažké. Každú nedeľu o druhej som mal púšťať pesničky. Aj keď sa mi vôbec nechcelo. Všetko, čo je zúfalo pravidelné, je pre mňa nepredvídateľné, lebo sa k tomu musím nútiť. Rád skladám pesničky, ale keď mi niekto povie moderovanie, pustím sa do behu.
Napriek tomu ponuky na moderovanie veľkých podujatí neodmietate.
Sem-tam sa mi to stane, ale nevyhľadávam to.
Pri moderovaní posledného Toma bola v zákulisí vašou oporou dcéra Denisa z prvého manželstva. Aj vy potrebujete podporu?
V zákulisí je vždy dobré sa opýtať: Aké to je? Alebo: Ako mám ofinu? Ak môžete takúto otázku položiť niekomu zo známych, je to ešte lepšie. Pri moderovaní bojujete s tými, ktorí program pripravujú a najmä s ich odlišnými názormi. Máte strašne málo podpory a musíte ju nájsť najmä v sebe. Musíte si to svoje obhájiť. A často povedať veci, ktoré nie sú príjemné. Režisér má nejakú predstavu a dostane moderátora, ktorý mu ju komplikuje. Keď budete súhlasiť so všetkým, čo vám povedia, tak sa na seba pozriete zo záznamu a zistíte, že to nie ste vy. Tí, čo program pripravujú, urobia všetko pre to, aby vás namočili do svojej predstavy, ale tesne pred priamym prenosom vám povedia: „Buďte sám sebou!“
Vyzeráte, že sám sebou na pódiu ste. Máte nejaké moderátorské pravidlo?
Moje pravidlo je ukryté v scenári. Do poslednej chvíle je len v mojej hlave. Je veľmi ťažké presvedčiť zúčastnených, že scenár existuje. Každý chce vedieť, čo sa bude diať. Ani na generálke môj text nepočujú. Niektoré veci musia zaznieť naživo a v strese iba raz. Samozrejme, režisér má aj seriózne dôvody na obavy, napríklad, že kameraman nevychytá zábery.
Je to veľké riziko. Veď idete s kožou na trh.
Herci povedia, že ste sa zbláznili a majú na to výraz „šmíra“ čo znamená: nepripravil sa. Riskujem, samozrejme, lebo ja sľubujem, že to bude dobré. A keď to nebude dobré, nie je ťažké uhádnuť, kto bude za hlupáka.
Dostali ste tiež príležitosť v českom seriáli Redakcia. Okrem hudby a moderovania vás zlákalo aj herectvo?
Doma som terčom posmechu. Pokrikujú na mňa: „Á pán herec!“ Mal som len malý štek. A prijal som ho preto, že som nemusel som hrať ani spievať, nebola to vlastne žiadna práca. Hral som totiž len sám seba. A vlastne ani neviem, či sa to použije.
Spomeniete si na najpríjemnejšiu reakciu diváka?
- To je tá, ktorá prichádza bezprostredne po vydaní nového CD. Vtedy som na uznanie a pochvalu najcitlivejší.
Prišli aj negatívne reakcie. Po novembri ste si vyslúžili prívlastok skrachovaný Angličan.
Stalo sa to po jednom slávnom mítingu v Bratislave, keď sa hádzali paradajky, dokonca aj na Václava Havla. Tušil som, že to tak dopadne. Ten, kto je v šoubiznise, vie, čo sa deje, čo je v povetrí. Šoubiznis a ulica sú veľmi blízko. Keď mi organizátori volali, povedal som im, že míting neprebehne tak, ako si predstavujú. Sľúbil som, že prídem, ale bolo to ešte horšie. Začali lietať paradajky a ja som sa k svojmu vystúpeniu ani nedostal. Keď som zamyslene prechádzal s gitarou cez námestie, z davu sa ozvalo: „Ty skrachovaný Angličan!“ Pripadalo mi to vtipné a vyrozprával som to na skúške kapely. Odvtedy mi to prischlo.
Vyzeráte, že ste stále v pohode. Čo vás vie rozladiť?
Musím sa priznať, že ten obraz nie je taký, akým sa zdá byť. Je to logický dôsledok šoubiznisu. Áno, je to obraz „falošného“ pohodára. Treba sa len trošku prinútiť a nezaťažovať iných svojimi problémami. Muži si o mne myslia, že som výborný chlapčisko a ženy hovoria svojim manželom: „Vidíš, aký je ten Mirek dobrý.“ Na tlačovkách alebo na pódiu sa tvárim, že som v pohode, ale doma je to úplne iné. Zatvoria sa dvere a ja musím svoj boj vybojovať práve za nimi. Aby som tie nazbierané stresy nepreniesol na svojich najbližších. Keď doma čítajú titulky Pohodář Meky, vedia svoje. Najférovejšie by bolo, a to sa mi nedarí, vybaviť si to sám so sebou. Ako v tej mojej pesničke Poraď si sám.
MIRO ŽBIRKA
Narodil sa 21. októbra 1952 v Bratislave. Začínal v pop-music ako člen populárnej skupiny Modus, ktorá za pieseň Úsmev získala zlatú Bratislavskú lýru. V roku 1981 založil s Lacom Lučeničom skupinu Limit a vydal sa na sólovú dráhu. Prvý sólový album dostal názov Doktor Sen. V roku 1982 sa stal prvým slovenským Zlatým slávikom. Zahral si tiež v muzikáli Neberte nám princeznú a vydal niekoľko albumov. V októbri vyšlo koncertné CD a DVD Miro Žbirka Live. S manželkou Katkou, dcérou Lindou (14) a synom Dávidom (10) žije v Prahe.
