Nedávno zaznela na súťaži Slovensko hľadá SuperStar pieseň Čaba, neblázni. Zhodou okolností mal približne v tom čase skutočný Csaba pohreb… Ako vznikla tá pesnička?
Boli sme s Rážovcami na prechádzke a stretli sme nášho kamaráta Sesiho Lauka. Išli sme do hotela Kyjev osláviť stretnutie. Vo dverách stál Csaba Török ako vyhadzovač a nechcel nás vpustiť. Zrazu prišiel nejaký bohatý zlý Nemec a toho vpustil. Vtedy mu Sesi povedal: Čaba, neblázni, však to sú naši ľudia. A odvtedy sa to tak tradovalo a ja som o tom napísal pesničku.
S Rážom sa už asi netúlate po nociach po Bratislave. Vraj on už len leží na váľande, fajčí cigary a pije whisky.
Neviem, kedy to robí, lebo každý deň od desiatej tvrdo cvičí so svojím trénerom, popoludní je na dlhej prechádzke so psami a keď prídem k nim domov, tak varí, zavára alebo pozerá dobrý film.
Splnili sa vám už všetky sny? Napríklad ako cestovateľovi?
Nie som cestovateľ, som iba tulák. Ale – teraz som si splnil svoj dávny sen – bol som chytať v Thajsku ryby. Mám totiž takú traumu z detstva, ktorá mi v tom bránila. Raz ma otec zobral na pstruhy a ja som sledoval ako ulovil rybu. Bol to ten krásny bodkovaný pstruh, vyzeral ako šperk. Otec ho zbavil háčika a hodil o skalu. Bol som strašne urazený, že zabil krásnu rybu. Odvtedy, som mal tisíc príležitostí – mal som rybársky lístok zadarmo, mal som svoje mólo, celý rybník mi vybavili, ale ja som nelovil. Až teraz som sa nechal zlákať.
Viete už teda, čo je to chytiť veľkú rybu?
Raz na Kube som sa stretol s rybármi, ktorí poznali toho starca, podľa ktorého Hemingway písal Starec a more. Oni hovorili, že sa to tomu starcovi stalo preto, lebo bol lakomec. Keby z tej veľkej ryby vyrezal filé a ostatné hodil žralokom, bol by sa zachránil, ale on ju chcel celú. Na tejto našej rybačke všetci chytili obrovské krásne ryby – najkrajšiu a najväčšiu moja manželka. Iba ja som chytil asi trojcentimetrovú sardinku, ktorá už dopredu spáchala samovraždu, takže som ju vytiahol mŕtvu. Nemusel som ju nikde švácať, a keby som ju aj niekde švacol, tak by som ju už nenašiel.
Dokážete už aj vy zabiť rybu?
Úmyselne som nič nezabil už asi tridsať rokov. Dokonca mám techniku, ako sa zbavovať tých malinkých tenkonohých mušiek, ktoré v lete sadajú na papier, keď píšem. Hoci má muška už krídla za ušami ako do nej fúkam, ešte stále sa drží. Mám však fintu: fúknem, ona sa zaprie, a ja prestanem. Ona si myslí, že už je po všetkom a vtedy ju odfúknem. Mne sa veľmi páči, že v Mekke je zakázané čokoľvek zabíjať. Nedávno tam omylom jeden moslimský sudca prešiel holuba, tak sa sám udal, sám si bol sudcom aj obhajcom a nakoniec sa sám odsúdil.
Teraz sú samotné vtáky často odsúdené… Vzrušuje vás problém vtáčej chrípky?
To ma netrápi. Myslím si, že určite z tej chrípky viac ľudí žije, ako na ňu zomiera.
Svet je stále nebezpečnejší – aj tak rád cestujete?
Je to istý spôsob života. Človek žije medzi dvoma cestami. Ja už skúmam, ako to je v Etiópii, aké sú tam podmienky, aké sú tam choroby, hľadám si dobrú letenku do Marakéša, už si telefonujem s našimi ľuďmi v Tokiu. Už to zasa cítim – je to, ako keď sa tvoria bublinky vo vode. Teší ma to, lebo na ceste veľa vecí vidím a cítim, rozhýbu sa mi staré hrdzavé kolesá, ktoré inak nepoužívam. Musím si zabezpečiť bývanie, stravu, dopravu a bezpečie… To sú také staré dobré činnosti, ktoré vedia vybudiť dobrú energiu. Nie každý však dokáže dar cesty prijať. Raz sme cestovali s manželkou z Bratislavy do Splitu. Trvá to asi tridsať hodín a ja som si na konci cesty hovoril – Ježiš, to bolo úžasné! Jedol som čivapi, prečítal som detektívku, rozprával som sa s maďarským sprievodcom, s českým, s chorvátskym, s jeho deťmi, pofotil som plno vecí, naučili ma, ako sa musia „zarigľovať“ dvere na kupé, lebo sa vykrádalo… Bolo to nádherné! A moja žena hovorí: „To bolo peklo!“ Sedeli sme v jednom kupé a každý to vnímal inak.
Vy máte na cestovanie talent.
To netvrdím, ale pravda je, že ja sa napríklad nudím, kde sa iní bavia – na módnej prehliadke, alebo na plese…
Aký ste tanečník?
Frustrovaný. Ako sedemnásťapolročný som pred svojou prvou láskou spadol na parkete. Do tanca ma vyzval náš učiteľ Peter Baláž, ktorý mi robil partnerku a moja spolužiačka, prvá láska, sa na to pozerala.
Ako sa cítite, keď v tanečnej sále zaznie vaša pieseň?
Ľahká odpoveď: na žiadne tanečné podujatie už strašne dlho nechodím. Priznám sa, že občas vo Véčku som s Paľom Hammelom tancoval tzv. sakový tanec. Vtedy všetci chodili v džínsach a my, ako frajeri, sme chodili do Véčka v obleku. V tranze najväčších rozkoší sme si dali dole sako a točili sme ním nad hlavou, takže nám lietali peňaženky, hrebene a všetko možné. Jediný raz, čo som mal zimomrázky – tak krásne hovoril zimomriavkam Gustáv Offermann – to bolo vtedy, keď som bol synovi na stužkovej. Sedel som v kúte a zrazu som videl, že si pustili Stužkovú a všetci to spievali. Pripadalo mi to také zvláštne – že tá pesnička prežila. Ale inak? Napísal som zhruba päťsto pesničiek, ktoré sa hrávajú, takže, mňa to už tak neberie.
Ani sa z toho netešíte?
Veľmi sa z toho teším. Bolo napríklad fantastické, keď vyhlásili súťaž o pesničku dvadsaťročia a vyhrala Kráľovná bielych tenisiek… Ale ja sa už oveľa viac venujem knižkám.
Prečo vás viac baví písať knihy ako texty piesní?
Populárna hudba, pri všetkej úcte k jej kvalitám, je tancovanie v baletných topánkach zvaných špičky. Tam je toľko obmedzení, že človek – aj pri najlepšom výkone – iba slúži tomu spevákovi a tej pesničke. Som vyštudovaný scenárista a nás učili, že najadekvátnejšie povolanie pre muža je písať príbehy. Môžem si to dožičiť – nároky na spotrebu mi klesli, ja už skoro nič neutrácam, nefajčím, mám staré auto, mám byt.
Na čom pri písaní kníh bazírujte?
Kniha je o rytme. U knihy často neviete, čo vám prekáža, a to je to, že nie je dobre naladená. Kniha je ako klavír. Poslednú knihu som mal hotovú za pol roka, ale strašne dlho som ju ladil. Myslíte si, že niečo by tam nemuselo byť a – naraz to chýba. Bertoldt Brecht inscenoval Shakespearovho Coriolana a tam je na záver scéna, v ktorej hlavný hrdina dosť dlho presviedča matku o svojej pravde. Predstavenie trvalo štyri hodiny, a tak Brecht škrtol túto scénu. A keď hrali, zistil, že tá scéna tam musí byť, lebo ona je príliš blízko srdcu tej hry. Toto sa mi páči, keď sa hovorí o srdci knižky. To znamená, že človek musí s textom veľmi opatrne narábať. Populárna hudba sa tisíckrát pokúša prekvapiť niečím známym, ale próza je o tom, že je to iné ako všetky ostatné prózy.
Napísali ste prózu Wewerka (Slovart), ktorá je iná aj ako vaše doterajšie knihy – píšete v prvej osobe a vyjadrujete sa ústami ženy. Prečo vás to lákalo?
Lebo ja som medzi ženami vyrástol a nikoho tak dobre nepoznám ako ženy.
Odohráva sa Weverka v Bratislave?
Nie, je to Brezno, Podbrezová, Lopej, Mikuláš…
Tí budú nadšení.
No, nie som si celkom istý.
Nájde sa v nejakej postave aj vaša mama?
Nie, to je celkom iný svet. Na knižke by práve malo byť napísané: Prosím vás, túto knižku nekúpte, nedarujte, ani nepožičajte mojej mame.
Čo by mame prekážalo? O akých ľuďoch to píšete?
Hovorievam, že s konaním tých postáv asi nemožno súhlasiť, ale pozorovať ich bude asi zábavné. Mama neznáša, keď mám na sebe tri farby a keď používam vulgárne výrazy.
Ale vy nie ste nejaký vulgárny.
Nie, ja to tiež nemám rád – keď je to samoúčelné, ale sú situácie… Keď som napríklad písal ako Ibrahim Maiga prišiel domov po desiatich rokoch a objímal sa so svojou mamou, a bol taký veľký a ona taká malá, tak žiadne iné slovo sa tam nedalo použiť len: „Kurva, čo môže byť krajšie ako sa vrátiť domov a objať sa s mamou!“ Aby lopta letela, treba do nej kopnúť.
Práca spisovateľa je osamelá. Nechýba vám kolektív?
Píšem iba tri hodiny denne. Inak sedím pri internete, alebo čítam, alebo sa prechádzam. Keď mal Ivan Popovič šesťdesiat rokov, tak som sa ho pýtal, čo vtedy zistil. „Už by som sa nikdy tak nepechoril,“ odpovedal mi. Aj ja sa o to snažím – nedvíham telefóny, nechodím na vernisáže, na recepcie, stýkam sa iba s dvoma-tromi ľuďmi a to mi stačí. Ale – vždy si to vynahradím: v Štefánke máme s priateľmi nedeľné verbálne orgie. Sú to takí moji ľudia, s ktorými mi je príjemne. S plnou vážnosťou všetko pitváme. Raz som napísal mini poviedočku Spletanie dážďoviek: Odohráva sa v Peru, v horách sa zídu chlapi, každý má plný klobúk dážďoviek a upletú z nich krásnu dečku. Pochvália sa, akú peknú dečku uplietli, ona chvíľu leží a potom sa tie dážďovky povyťahujú jedna z druhej a zalezú späť do zeme. My hovoríme tým nedeľným debatám spletanie dážďoviek a končíme ich obyčajne vetou Paľa Hammela: Keď sme to nevyriešili minule opití, tak dnes to triezvi určite nevyriešime.
Čo by ste chceli riešiť? Na rybačke v Thajsku ste chytili zlatú rybku, ale zdochla. Keby nie, tak čo by ste si želali?
Keď som cestoval do toho Splitu, päťročné dievčatko mi dalo radu: „Keby si raz chytil zlatú rybku, tak nie aby si to premárnil. Stačí povedať jedno: Zlatá rybka, želám si želám, aby sa mi odteraz splnili všetky želania.“
Aké máte teraz najväčšie želanie?
Bol som pri Múre nárekov a tam sa píšu želania na papieriky a strkajú sa do škár medzi kamene. Všetci písali a ja som tiež napísal: „Bože, veď ty vieš, čo ja chcem.“ Som už vo veku, keď svoje želania prenášam na svoje deti. Bol by som veľmi spokojný, keby sa im podarilo žiť v normálnejšom svete. Bol by som veľmi spokojný, keby sa to tu trošku utriaslo, aby žili vo svete, kde nezvíťazí hlúposť a peniaze.
Utrasie sa to?
Troška áno, keď sa ľudia naučia, že si môžu vytvárať svoje malé svety a v tom malom svete si to môžu utriasť sami.
Boris Filan
Narodil sa 30. júna 1949 v Bratislave. Vyštudoval filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU. V rokoch 1973 až 1987 pracoval ako dramaturg v Čs. televízii v Bratislave. Je autorom viacerých scenárov televíznych komédií, autorsky pripravoval a uvádzal televíznu talkshow Gala Borisa Filana. Od šestnástich rokov písal texty pesničiek, neskôr najmä pre Pavla Hammela a skupiny Prúdy a Elán. Vydal ich v dvoch zbierkach textov Túlavý psík (1987) a 69 textov a poviedkovej knihe Paternoster. Spolu s Vašom Patejdlom napísal tanečný muzikál Snehulienka a sedem pretekárov (1991) uvedený v SND. Je autorom scenára legendárneho hudobného filmu Rabaka (1989) so skupinou Elán v titulnej úlohe, ktorý v roku 2003 vyšiel aj na DVD. S Elánom spolupracoval na vydaní albumu Elán – Tretie oko (2003). Svoje zážitky z ciest po exotických krajinách zhrnul v knihách Tam Tam Borisa Filana. Nedávno vydal knižku Ľubošova finta a onedlho mu vyjde nová knižka Wewerka.