Blažková: Som biela pani v prázdnom dome

04.02.2007 07:00

Spisovateľka Jaroslava Blažková (73) zažiarila na slovenskom literárnom nebi v sladkých šesťdesiatych. Jej knižky boli o celkom inej mládeži, ako bola tá budovateľská. Dlhovlasá Vanda z Nylonového mesiaca, slobodná a nezávislá, bola signálom, že sa niečo mení. Stala sa známou autorkou a práve preto musela po roku 1968 zo Slovenska odísť. S manželom Dušanom Pokorným emigrovali do Kanady.

Ako často sa dnes dostávate na Slovensko?
Nie je to také jednoduché. Pred piatimi rokmi môj manžel dostal porážku, ktorej sa na Slovensku decentne hovorí príhoda. Takáto „príhoda“ ho postretla, a on sa mi premenil z univerzitného profesora a brilantného filozofa na štvorročné dieťatko, ktoré som štyri roky verne opatrovala – až do posledného dychu, keď mi v náručí zomrel. Pochopiteľne, keď máte takého pacienta, nezostáva vám veľa voľného času.

Na Slovensku zasa začali vychádzať vaše knihy. Knižka Happyendy sa objavuje medzi najúspešnejšími.
Zareagovala som na výzvu Jany Juráňovej a Jany Cvikovej z Aspektu. Pripravovali číslo s témou Osudy žien a oslovili ma, či by som si tiež nezvolila nejaký osud a nevyrozprávala ho. Pomyslela som si, že je na svete asi veľa žien, ktoré sa dostanú do bodu, keď musia ošetrovať starnúcich rodičov alebo manželov. Rozhodla som sa teda, že napíšem svoj príbeh. Vyšiel potom v knižke, ktorá sa volá Happyendy. Po vyjdení knižky som prišla do Bratislavy, aby som pomohla s propagáciou. A po roku som tu zasa, lebo som bola nominovaná na literárne ocenenie.

Na čo sa tešíte, keď idete k nám?
Najviac sa teším na Bratislavu, na staré uličky, na priateľov a na priateľky v Aspekte, ktoré ma vždy povzbudia a vždy mi dajú konkrétnu úlohu: „Jarka, čo teraz? Pekne si sadni a napíš niečo!“ Je to síce detinské, ale takýto nátlak na mňa pôsobí: „Tak dobre, pokúsim sa ešte.“

O čom to bude teraz?
Je staré príslovie ešte z čias antiky – neslobodno hovoriť o jeleňovi, ktorého ste ešte nezastrelili. Je veľké nešťastie vyslovovať svoje témy dopredu. Potom je takmer isté, že ich nedokončíte.

Už sa vám stalo, že ste svoj text zakríkli?
Veru áno, Svadbu v Káne galilejskej som plánovala ako veľkú satiru na socializmus. Bol to text, ktorý mal asi 1 600 strán a stále som o ňom hovorila. Nakoniec som väčšinu tých strán zoškrtala. Urobila som z toho len komorný príbeh a pridala som ešte niekoľko poviedok, ktoré som už písala z kanadského prostredia.

Prečo sa vám ten text prestal páčiť?
Mala som pocit, že celý ten socializmus už nestojí za reč, zdalo sa mi neobyčajne hlúpe a zbytočné o tom písať. Tak som sa toho zbavila. Takéto bloky, takéto kamene na ceste, to je pre spisovateľa veľmi brzdiace, a niekedy trvá, kým si to uvedomí. Žijem v značnej izolácii, takže nemám možnosť konfrontácie. Keď som v Bratislave, tak sa napojím, tu ma poznajú, stretávam sa s ľuďmi, zhováram sa, to je stimulácia, ale keď vpadnem zasa do nášho Guelphu, tak som biela pani v prázdnom dome.

Bývate sama? A kde sú deti?
Už nie sú žiadne deti. Môj starší syn má 51 rokov, mladší 48. Sama tomu nemôžem uveriť. Hovorím si: Ako to je možné – on má 51 a ja mám 41? (smiech) Moja vnučka je prvý rok na univerzite, je výborná žiačka a tvorivý človek.

Podobá sa na vás?
Áno, vlastne – ja sa v nej vidím. Ona je skutočne krásne dievča, ja som mala so svojím zjavom veľké problémy – všeličo ma mrzelo. Naša Claire-Marie, to je krásavica, je bystrá, najlepšia žiačka v škole, takže samé naj, naj, naj, musím zaklopkať.

Čítala vaše knihy?
Nečítala. Po slovensky vie veľmi málo. Tieto deti majú taký naplnený život, že sa zriedkakedy stáva, aby boli zvedavé, čo ich stará mama kdesi odkiaľsi spoza veľkej mláky vyrábala. To už nie je také zaujímavé. Máme však výborný vzťah – ona je komediantka, ja som komediantka, takže si výborne rozumieme.

Nylon je už starodávny materiál. Keby ste dnes písali, ako by ste nazvali mesiac? Virtuálny? Digitálny?
Oh, dušička zlatá, to si vôbec neviem predstaviť, lebo to by som musela byť znovu mladá a to je, bohužiaľ, mimo mojich predstáv. Ani neviem, či by som tak veľmi chcela znovu ten život prežívať…

Na čo si najradšej spomínate?
Asi keď ešte deti boli rozkošné a malé a ja som bola začínajúca autorka. Mala som v sebe veľkú energiu, bolo toho veľa, čo som chcela povedať a rezonovala som so svojím prostredím.

A najnepríjem­nejšia spomienka? Rozhodovanie o emigrácii?
To sa mi v pamäti vynára mohutne. Môj manžel bol redaktorom Literárnych novín a potom bol štyri roky v akadémii vied a na univerzite v Bratislave. Príliš sme si omočili prsty a boli sme veľmi nežiaduce objekty. Hneď po odchode som bola odsúdená na dva roky väzenia, ja už ani neviem prečo, a ani ma to nezaujímalo – pre nejaké neposlušné správanie. Takže my sme vedeli, že keby sme zostali, dosah by bol obrovský – deti by nemohli študovať, my by sme nemohli tvorivo žiť.

Mysleli ste si, že ide o dočasné riešenie, že sa raz vrátite?
Nemohla som prísť domov, ani keď boli rodičia chorí, ani na ich pohreb. Všetko ležalo na mojej sestre. Práve v tom bola tá tragika – človek si myslel, že je to na večné veky. Že tu budú už navždy vládnuť Rusi a rodná strana. Ja som bola veľmi proti emigrácii, ale musela som sa prispôsobiť múdremu rozhodnutiu manžela. On dostal pozvanie – ako profesor – na torontskú univerzitu. Nevrhali sme sa teda do neznáma. Z pozície návštevného profesora sa stal riadnym profesorom, a to nás dosť odlišovalo od iných emigrantov. On mal svoju profesiu, pracoval ako blázon, ale ja som svoju profesiu stratila. Musela som sa prispôsobovať nejakej úplne inej a cudzej realite, na ktorú som nebola pripravená ani jazykovo, ani inak – lebo – čo už je to za kariéru, keď sa v Toronte ocitne slovenská spisovateľka z Bratislavy?

Ako ste sa teda zaraďovali?
Spočiatku som mala priateľov najmä medzi emigrantmi, ale v tých začiatkoch sme všetci boli nejakým spôsobom zasiahnutí a celé to preto pôsobilo ako spolok veteránov a zranených ľudí. Akurát manželia Škvoreckí, ktorí neskôr založili vydavateľstvo, z toho vybočovali. U nich som sa mohla veľmi dobre uplatniť, takže, to bola moja záchrana. Písala som aj hry, ale tie mali dosť neradostný osud, lebo to bolo veľmi čerstvo po emigrácii. Musela som zdolávať problém jazyka, ale aj bežné problémy života.

Mali ste malé deti – zmenilo sa pre vás niečo aj v oblasti rodičovskej?
Bolo to moje druhé manželstvo, chlapci boli z prvého manželstva, takže, keď sme emigrovali, ešte sa len rodili ich vzťahy s novým otcom, zvykali si v novej rodine, ktorá nebola ešte naplno etablovaná. A zrazu – celkom nové prostredie! Deti tiež potrebovali pomôcť, takže to bol pletenec ťažkostí a úloh, z ktorých sa nedalo uhnúť a v ktorých mi nikto nemohol pomôcť. Bolo to ťažké.

Potrebovali ste aj lekára?
Mučila som sa kruto. Hneď ako sme do Kanady prišli, tak mi všetci hovorili: Nič si z toho nerobte, do roka z vás bude Kanaďanka, do roka budete krásne písať po anglicky! Vôbec sa tým netrápte, to príde samo! No ja som sa o rok trápila takisto, ak nie viac ako na začiatku.

Čo vám potom poradili?
Zasa tvrdili: Do troch rokov bude všetko vyriešené, budete písať ako kanadská spisovateľka. To nič nie je, nerobte si starosti. Prešli tri roky a ja som sa mučila ďalej. Trápila som sa takto dvanásť rokov. Z tých ľudí, čo poznám, som mala najdlhšie obdobie choroby zo smútku za domovom. Veľmi mi chýbala moja Bratislava a zo všetkého najviac pochopiteľne slovenčina, moja reč, lebo to je nástroj, s ktorým spisovateľ pracuje. Keď vám zoberú husle a povedia: No, a teraz pekne hraj, tak akosi to dosť dobre nejde, však?

Mali ste možnosť aspoň čítať?
Naučila som sa jazyk natoľko, že do roka som čítala anglické knihy. Prinútila som sa. Vedela som, že musím nejakým spôsobom tie hrany otĺcť, že musím do cudzieho jazyka preniknúť. Začala som s jednoduchšími knihami – Agátka Christie bola moja prvá autorka, ktorú som prečítala v angličtine a potom to už išlo. Čítala som stále.

Je literárne prostredie v Kanade iné ako na Slovensku?
Keď sme prišli do Kanady, ešte tam nebola veľká literárna obec. Bolo tam niekoľko výborných spisovateľov, niekoľko výborných kritikov, ale veľmi živý literárny život – ako viem – neexistoval. Až s mojou generáciou zrazu nastúpili mladé autorky, jedna lepšia ako druhá, napríklad Margaret Atwoodová, ale aj autori z rôznych končín sveta. Keby som bola prišla do Kanady dvanásťročná, mohla som sa do toho prúdu zaradiť. Ja som mala 38, ba aj viac, ten vek pokračoval – nerada o tom hovorím a nerada na to spomínam.

Poznáte sa s Margaret Atwoodovou?
Stretli sme sa, ale nie sme nejaké kamarátky. Je veľmi slávna, je neobyčajne bystrá a inteligentná. Je to ten typ autora, ktorý si sadne, a už to chrlí. Ja nie som ten typ.

Aký ste vy typ?
Musím sa svojím textom naozaj prehrýzať, som ten typ, čo robí jeden variant, druhý variant, šiesty variant… Ak to niekto robí tak zľahka ako Atwoodová, je to dar. Tak je to napríklad aj u pianistov – niekto je Horowitz a niekto učí v hudobnej škole, každá osobnosť má svoju dynamiku. V spisovateľskej profesii ide o dar obrazotvornosti, schopnosť vtesnať všetko to, čo chcete povedať, do vety. Za posledných pár rokov som napísala viacero knižiek, ktoré vychádzajú v Bratislave, takže sa teším z toho, že nie som slovenskému čitateľovi neznáma. Na Bibliotéke mali vydavateľstvá Aspekt a Q11 vedľa seba stánky – bola som prekvapená, koľko mojich vecí tam bolo vystavených.

Spolupracujte so slovenskými feministkami. Ako vnímate tento termín?
My čo sme ženy, my vieme, že ženy sú iné ako muži. Ženy mali vždy veľkú tému, o ktorej mohli vypovedať – o svojom svete.

Vy ste pocítili nejaké podceňovanie?
Niekedy som pociťovala takú nevyslovenú otázku: Čo tu tá ženská chce? (smiech) Chlapci sa stretali v spisovateľskom klube, celé večery popíjali, diskutovali a ja som nikdy nepila, mala som malé deti, pracovala som ako drak… Ale, napokon to bolo jedno – zrazu bol koniec.

Chápal vašu prácu manžel?
Samozrejme, on si ma bral ako slovenskú spisovateľku. Boli sme štyridsať rokov manželia a mali sme veľmi dobré manželstvo – nie každý to môže s plným vedomím o sebe povedať. Teraz mi je smutno, kanadská zima je dlhá… Každý máme jednu zimnú bundu a zimné čižmy a to nosíme šesť mesiacov. Ľudia bojujú s tmou, ktorá sa začína už o štvrtej. Vianočná výzdoba zostáva preto dlho po Vianociach, sú vysvietené stromy v záhradách a aj hranice domov sú naznačené svetielkami. Ale možno to tak už nebude. Doteraz bola elektrina samozrejmá, ako aj voda. Sú však ľudia, ktorí si už vodu kupujú iba vo fľašiach pre kvalitu a – každý si už poriadne pozrie aj účet za elektrinu: či je ešte únosné svietiť len na parádu.

Chodíte počas dlhých zimných večerov niekam do spoločnosti, na kultúrne podujatia?
Boli časy – kde sa tri hrachy varili, tam som musela byť, ale táto divoká aktivita ma už chvalabohu nedrží, takže idem tam, kam ešte doleziem.

Vrátili by ste sa na Slovensko?
Keď mi vyjde nová knižka, to áno, ale navždy – to už nie je možné. Všetky tie praktické veci života, sú také zmechanizované, rozbehnuté a nezameniteľné, že sa s tým nedá pohnúť. Mám v Kanade synov a vnúčence, tam je teraz môj život.

Ste teda Kanaďanka?
Veď vidíte na mne, aká som ja Kanaďanka…

Jaroslava Blažková, spisovateľka

Narodila sa 15. novembra 1933 vo Veľkom Meziříčí, od roku 1948 žila v Bratislave, kde študovala na gymnáziu a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Bola redaktorkou v rozhlase a potom v denníku Smena. V šesťdesiatych rokoch sa stala populárnou spisovateľkou, po roku 1968 však emigrovala s manželom Dušanom Pokorným a dvoma deťmi do Kanady, spolupracovala tam s nakladateľstvom .68 Publishers manželov Škvoreckých. Na Slovensku jej tvorba opäť začala vychádzať až po novembri 1989. Debutovala v roku 1961 novelou Nylonový mesiac, ktorá bola aj sfilmovaná (režisér Eduard Grečner), nasledovala kniha Jahniatko a grandi, Môj skvelý brat Robinzon, Tóno ja a mravce, Ohňostroj pre deduška,… ako z gratulačnej karty, Svadba v Káne Galilejskej, Happyendy, Minka a Pyžaminka, Traja nebojsovia duch Miguel. Žije v kanadskom mestečku Guelph, spolupracuje so slovenskými vydavateľstvami Aspekt a Q 111.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku

+ Dobre sa obliekajte, dávajte si pozor, aby ste neprechladli a neochoreli.
Učte sa novým veciam, prospeje...

+ Neobzerajte sa dozadu, riešte to, čo sa deje momentálne.
Nenechávajte si pre seba všetky skúsenosti,...