Vaše filmy sa zameriavajú na niektoré problémy iránskej spoločnosti. Myslíte si, že film môže pohnúť veci dopredu, môže ich zmeniť?
Museli by ste byť príliš veľkým idealistom, aby ste si mysleli, že jediný film môže zmeniť zásadné veci. Snažím sa priviesť publikum k tomu, aby rozmýšľalo o niektorých problémoch. Chcem, aby diváci pri odchode z môjho filmu rozmýšľali, z čoho tieto problémy pramenia. Hľadám korene problémov.
Čo je najväčším problémom v iránskej kinematografii?
Finančné a produkčné problémy sú bežnou súčasťou kinematografií na celom svete. Najdôležitejším problémom v Iráne je cenzúra. V nezávislom filme je cenzúra ničivá. A to je dôvod, prečo sa jej snažíme vzoprieť. Ak je systém uzavretý, každá nová vec naráža na zaužívanú tradíciu a konvencie. To je problém, ktorý majú všetky štáty založené na nejakej ideológii. Nezáleží na tom, či je to komunizmus, alebo iná ideológia. Vždy chce, aby bol každý rovnaký a všetko sa snaží unifikovať.
Aký druh výčitiek mávajú zvyčajne cenzori? Čo vo filme nechcú mať?
Predovšetkým je zakázaný fyzický kontakt. Ale – čo je dôležitejšie – je zakázané hovoriť o témach, ktoré trápia spoločnosť, rozoberať spoločenské problémy. Tiež je problém, keď začnete rozprávať o ľudských právach, ktoré neschvaľujú a neuznávajú. Všetko, čo sa neriadi propagandou alebo pravidlami, ktoré určuje vláda, je problematické. Zakázané sú aj odkryté ženské vlasy. Ženy nesmú byť zobrazené bez šatky na hlave a nezáleží pritom na tom, či sú úplne samy a doma, alebo napríklad v posteli. Vždy musia mať niečo na hlave, čo je v rozpore s realitou. Preto sa moje filmy len zriedka odohrávajú niekde v dome. Postavy sa pohybujú vonku, na uliciach, verejných priestranstvách, pretože inak by som musel divákovi klamať a ukazovať mu veci, ktoré nie sú pravdivé.
Ako je to s filmami napríklad z Európy? Dá sa v iránskom kine vidieť scéna, v ktorej muž bozkáva ženu?
Nie. Ale na druhej strane hocijaký film, ktorý sa premieta v USA, je v priebehu pár dní dostupný aj v Iráne, s perzskými titulkami, a hocikto si ho môže ilegálne zaobstarať. Vďaka cenzúre ľudia vedia, že vo filmoch nie je všetko a chcú vidieť originál. A to podporuje čierny trh. Stáva sa, že môžete vidieť dve verzie toho istého filmu. Jednu cenzurovanú, nadabovanú podľa priania vládnej garnitúry, a druhú, originálnu, s titulkami. Niekedy je zábavné ich porovnávať. V pravej verzii príde chlapík a rozpráva o svojom dievčati, zatiaľ čo v štátom kontrolovanej verzii hovorí o svojej sestre.
Reflektuje iránska tlač vaše zahraničné úspechy?
V Iráne sú dva druhy tlače. Prvý je reformný s nezávislými novinami, ktoré oceňujú moju prácu a píšu o mne, ak sa podarí úspech v zahraničí. Potom je tu štátna tlač. To, čo robím, odsudzuje a snaží sa ma zhodiť. Ak získam cenu na zahraničnom festivale, napíšu, že je to práca niektorých západných inštitúcií, šíria propagandu. Keď som vlani v Berlíne získal Strieborného medveďa, jedny zo štátnych novín napísali: Berlín ocenil antiiránsky film. Nenapísali: film, ktorý je proti niektorým iránskym pravidlám. Cenu použili na svoju propagandu proti mne.
------------------------
////Jafar Panahi (1960) je iránsky režisér a popredný svetový filmár. Jeho filmy dosiahli úspechy na prestížnych filmových festivaloch v Cannes, Benátkach, Berlíne a inde. Patrí k najvplyvnejším iránskym filmárom.
