Janžurová: Mám rada postavy na zahryznutie

Česká herečka Iva Janžurová (66) nakrúcala v auguste slovenský film Polčas rozpadu, ktorý režíruje Vlado Fischer. Počas prestávky medzi dvoma klapkami si našla čas na krátky rozhovor. Nesprávala sa ako nedotknuteľná herecká legenda. Bola otvorená, usmievavá a prívetivá. Dáma, ktorá má čo povedať a vie ako na to.

29.09.2007 09:00
debata

Zdolávať ťažké úlohy ma baví najviac. V kariére som mala niekoľko divadelných úloh, ktoré mi dali poriadne zabrať. Napríklad v hre Rozhovor v dome Steinovcov o neprítomnom pánovi Goethem som mala dvaapolhodinový monológ. Tam nejde len o to naučiť sa naspamäť text. Musíte zároveň udržať divákov v tom, že sledujú niečo zaujímavé a že to chcú vidieť od začiatku do konca. Vo filme prišla jedna z mimoriadnych úloh s komédiou Pane, vy jste vdova!, kde som vytvorila tri rôzne charaktery. Alebo s Morgianou. Často hovorím, že som si zle odfarbila vlasy a vďaka tomu napadlo režisérovi Jurajovi Herzovi, že nestvárnim len jednu z dvoch sestier, ale hneď obe. Bolo to dosť ťažké, ale mne tá zložitosť vždy pripadala veľmi zábavná. Bola to výzva.

Aj úloha v pripravovanom filme Polčas rozpadu je ťažká?
Pre mňa musí mať postava zaujímavý osud, musí odrážať nejaké vnútorné snaženie. V Polčase rozpadu hrám matku, ktorá sa usiluje uplatniť svoju hodnotu, nechce sa nechať vystrčiť niekam na smetisko. Vždy si hovorím, ako sa teším na to, keď mi už nikto nebude volať a ja si budem doma pokojne štrikovať alebo maľovať. Asi by som to však nezvládla tak, ako si to teraz predstavujem. Moja postava chce mať pocit, že s ňou ešte niekto bude hovoriť o svojich starostiach, že môže byť prospešná, že má ešte zmysel žiť. Celkom pekne o to bojuje a komediálnym spôsobom pácha drobné skutky, ktorými na seba nepretržite upozorňuje. Najmä dcéru, ku ktorej má najbližšie a ktorú si chce získať. Aktivita postavy je tu jasná, hoci ide len o stredne veľkú úlohu. Ponúkajú mi však aj postavy, ktoré sú na scéne dlhšie, lenže sú tam iba tak. Keď som odmietla ponuku hrať vo filme Vratné lahve, tak preto, že som mala hrať niekoho, kto nedostal priestor ukázať niečo zo seba. Mám rada postavy, do ktorých sa môžem zahryznúť, ktoré o niečom urputne premýšľajú a snažia sa niečo docieliť.

Keď sme hovorili o tých ťažkých úlohách, tak táto k nim patrí. Ale bavila ma. Vedela som, že Dušan Hanák bude veľmi náročný režisér, že ma nenechá vytvárať niečo, čo by bolo zlé. A zároveň ma postavil do takej konštelácie ľudí, kde bol z pohľadu naturelu a hereckých schopností „každý pes iná ves“. Musela som si ustrážiť, aby som nebola evidentne horšia ako napríklad Věra Bílá. Pretože neherci, tí len boli, nerobili si starosti, že niečo vytvárajú, režisér všetko napísal na nich. A ja som mala hrať niekoho, kým vôbec nie som, musela som tú postavu vytvoriť. Veľmi ťažko som bojovala o to, aby som sa čo najmenej odlišovala od tých, ktorí boli bez problémov sami sebou. Veľmi sa teším, že sa po rokoch na film Ja milujem, ty miluješ pozriem, pretože teraz vyšiel na DVD. Dodatočne zhodnotím, ako som túto úlohu dokázala zvládnuť.

Zvyknete skúmať prostredie, v ktorom sa postava príbehu pohybuje?
Tým bol povestný napríklad Vladimír Pucholt. Ja som na také veci nemala čas, nenašla som odhodlanie a priznám sa, že vo mne taký úmysel ani nevyklíčil. Bola som presvedčená, že naježím svoje bunky, vstrebám svoju postavu a rýchlo pochopím jej prostredie. Vo filme Znamenie raka som mala hrať pacientku s rakovinou, ktorá sa dozvie o svojej chorobe, hoci jej to všetci zatajujú. Potom začne prejavovať skrytú agresivitu a zabije lekárku. Režisér Juraj Herz pozval na herecké skúšky psychiatra. Nemala som nijaké herecké predsavzatie – ako budem hrať, ktoré prostriedky použijem atď. Len som splnila to, čo som mala. Herz sa potom psychiatra spýtal, čo by môjmu prejavu pomohlo. Povedal, že som to urobila perfektne.

Skúmanie prostredia teda hercovi nepomôže?
Je to rôzne. Určite je inšpirujúce zájsť si do prostredia, v ktorom sa má príbeh nakrúcať. Nechcem to spochybňovať ani znevažovať. Lenže keď si predstavím, že by som mala pre každú úlohu dlho študovať prostredie, tak by to pri našej práci bolo nesmierne náročné.

Dá sa tým aj niečo pokaziť?
Jedna kolegyňa mala hrať kráľovnú, a tak si o nej naštudovala všetko možné. Odrazu zistila, že to, čo sa odohráva v hre, bolo v skutočnosti inak. Na základe faktov chcela obraz postavy poopraviť. Stalo sa z toho niečo, čomu nikto nerozumel. Informácie, ktoré si herec naštuduje, sú rozličné a často aj protichodné. Môžu zneprehľadniť a znejasniť herecký výkon.

Prostredie Polčasu rozpadu je vám dôverne známe, alebo skrýva nejaké neprebádané miesta?
Je krásne pohybovať sa v nekonečnom svete vlastnej fantázie a k tomu sa viac-menej vždy uchyľujem. Človek musí, samozrejme, vycítiť, kedy sa k postave naozaj približuje. Potom treba prestúpiť zo sveta fantázie a prepojiť telo s mysľou, aby to mohlo byť pravdivé. Musíte si tú figúru nechať na seba prišiť, aby medzi vami a ňou začala prúdiť krv. Nesmie byť dutá. A čím som staršia, tým viac sa postavám oddávam. Prekrývam sa s úlohami, lebo sa mi zdá, že človek už nemá veľa dôvodov skrývať v sebe toľko vecí. Kedysi som si hovorila: Toto na seba ešte neprezradím, nechám si to na inú úlohu. Šetrila som s vlastným materiálom. Teraz to už nerobím, uvedomila som si totiž, že môj materiál sa stále premieňa. Že ho môžem zo seba vydávať skoro celý. Len si musím pripustiť, že sa pohybujem v iných podmienkach. Že som napríklad žena s dcérou, ktorá nemôže mať dieťa, a ja som niekde na okraji, pretože dcéra rieši problém so svojím mužom. Minule som pozerala Poštu pre teba, kde sa pred kamerami na chvíľu odohráva kúsok skutočného života. Ale aj tam ľudia predstierajú. Plačú nie pre šľachetné dôvody, ktoré uvádzajú, ale zo sebeckých dôvodov, lebo sa ľutujú. A pre mňa je dôležité rozhodnúť sa, prečo bude moja postava plakať.

Spomínali sme už Hanáka, ale spolupracovali ste aj s Jurajom Jakubiskom (film Eva, Eva) a Elom Havettom (Predpoveď: nula)…
S Jakubiskom som robila rozkošný televízny film. Rada by som ho videla. S Milošom Kopeckým sme tam chodili „pater nosterom“ a Satinský mal hrb, v ktorom bol bar. Mala som asi desať kostýmov, ktoré som postupne odkladala a bolo vidieť, že pod každým mám ďalšie. Moje deti boli ešte malé a stále sa vozili „pater nosterom“. Kopecký mal takú silnú depresiu, že vôbec nevedel, čo sa deje. Celý film sa nakrúcal po nociach, platili si totiž palác Adria na pražskej Národnej triede, kde cez deň fungoval Ústav kozmetiky. A s Elom Havettom som v škole nakrúcala krátky film. Pripomenul mi to práve Hanák, ktorý na ňom vypomáhal.

debata chyba

+ Ak potrebujete vyšetriť zrak nemali by ste dlho čakať.
Nesnažte sa potopiť svojich kolegov, práve naopak,...

+ Dôležitý je aj spánok, nezabúdajte na kvalitu a dĺžku.
Nesnažte sa o všetkom rozhodovať sami, poraďte sa s...