Hilmerová a Bekr vedia, že perfektný rodič nie je asi nikto, ale dôležité je aj deťom vedieť priznať vlastné chyby. Jaro Bekr o tom napísal knihu a aj vďaka nej si v decembri našli čas na návštevu redakcie Pravdy, kde vznikol rozhovor pre reláciu Ide o nás.
Pozrieť si ju môžete on-line, ale rozhovor o rodičovstve, o (ich) láske, výchove detí, ale aj o Vianociach prinášame aj v písanej podobe – vyšla vo štvrtkovej prílohe denníka Pravda – prílohe Pravda Magazín. Šťastné a veselé…
VIDEO: Jaro Bekr a Monika Hilmerová navštívili redakciu Pravdy a hovorili o veľmi osobných veciach, v ktorých sa však nájde mnoho z nás. O rodine, výchove, o láske, radosti aj strachu, ale aj o Vianociach, Bekrovej prvej knihe či spomínaní na výnimočné momenty z ich života je rozhovor v relácii Ide o nás.
Už ste vo vianočnej nálade? Prípadne vo vianočnom strese? Alebo to celé u vás vypukne až v hodine dvanástej, ako sa hovorí?
Jaro Bekr: V nálade som vlastne už niekoľko týždňov, nedávno som navštívil Londýn a tam bolo naozaj krásne. Na Trafalgarskom námestí už boli vianočné trhy, celá štvrť Soho a Westend boli nádherne vyzdobené. Skrátka úplná fantázia.
Monika Hilmerová: Ja som bola u nás doma a tam je to tiež super vyzdobené (smiech).
Takže vianočnú výzdobu už máte v zozname odškrtnutú.
Jaro Bekr: Máme taký pekný adventný kalendár, ktorý Monika každoročne pripraví pre decká.
Monika Hilmerová: Je to taká adventná šnúra, na nej zavesené vrecúška a deťom vlastne na každý deň od prvého decembra pripravujem niečo špeciálne. Každý deň si tam nájdu nejakú drobnosť. Niekedy musia niečo nájsť, uhádnuť a tak.
Je to pre vás slovenská vianočná tradícia alebo vás trošku ovplyvnil život v Rakúsku? Mne sa zdá, že tam príde prvý december a Rakúšania vysvietia všetko, čo sa dá vysvietiť, a vyzdobia, čo sa dá vyzdobiť.
MH: Skôr to bude tým, že mne sa to strašne páči. Mám rada naše slovenské sviatky, ale rada si ich obohacujem. Nie som typ, ktorý by sa bil do pŕs, že teraz len to naše! Aj Halloween prijímam, beriem aj naše Dušičky. Chcem dopriať takéto zážitky deťom a nemyslím si, že niekomu ublížite, ak vyrežete doma s deťmi tekvicu. Neprekáža mi ani Valentín, nevidím nič zlé na tom, keď si ľudia prejavujú lásku. My doma to tak kombinujeme. A hneď, ako sa začne advent, tak od prvého decembra je u nás pripravená adventná šnúra s balíčkami. Samozrejme, nechýba ani adventný veniec. A tak pomaličky, deň za dňom sa tá vianočná nálada buduje. Ale vianočný stromček je u nás až na Štedrý deň. Súvisí to aj s tým, že aj ja, aj Jaro sme tak boli zvyknutí už ako deti. Stromček sa nikdy neozdoboval skôr – až 24. decembra.
JB: Bolo to z praktických dôvodov. Aby sme sa nemotali v kuchyni, mama nás s otcom poslala zdobiť stromček a pripraviť výzdobu, zatiaľ čo ona varila v kuchyni.
Takže na stromček ešte pár dní zostáva…
MH: Máme doma živý vianočný stromček – je v črepníku a celý rok ho máme vonku v záhrade na terase. Na Vianoce absolvujeme vždy postupné presúvanie z exteriéru do garáže a potom do domu, aby neutrpel tepelný šok a je to veľmi príjemné – že vlastne je ten stromček s nami celý rok.
JB: Nevýhodou akurát je, že vnútri môže byť len krátko. Keď som býval ešte sám, ozdobil som si stromček a mal som ho doma – no možno aj do februára, marca. To už dnes možné nie je.
Čítajte viac Krásna Kate, šťastný William a rozkošné deti - kráľovská vianočná pohľadnica odhalená! Ale toto by ste sotva čakali
Ako do predvianočných aktivít vstupujete vy, Jaro?
JB: Spoločne riešime darčeky. Mám pod palcom svetielka na dome a ešte varím kapustnicu. To sa s Monikou striedame a niekedy aj obaja urobíme kapustnicu.
Predpokladám, že vy popri tom sem-tam píšete. Nedávno vám vyšla kniha – kde sa zrodil nápad na ňu?
JB: Renáta Gešvantnerová ako redaktorka jedného mamičkovského magazínu rada čítala moje príspevky na Facebooku, kde som opisoval nejaké zážitky s deťmi. Páčili sa jej natoľko, až mi raz zavolala s návrhom, či by som nešiel pre nich písať blog. Moja prvá odpoveď bola, že si na to netrúfam, ale Monika ma posmelila, že to zvládnem a že by som to mal skúsiť. Tak som súhlasil. Dohodli sme sa na nejakom objeme a hneď po prvých príspevkoch mi Renáta začala posielať reakcie čitateliek a čitateľov, ktoré boli veľmi príjemné. Aj ona a aj Monika, ako čítali moje blogy, začali do mňa „hustiť“, že by som mal jednotlivé materiály písať tak, ako by to mala byť neskôr kniha. Keď sa naša spolupráca skončila, veľmi prirodzeným spôsobom, keďže aj moje deti postupne vyrástli a ja som nechcel písať o príhodách mojich kamošov, dali sme dokopy rukopis a začali s ním obchádzať vydavateľov. Na konci bola spolupráca s vydavateľstvom Ikar, ktoré zareagovalo úplne skvelo, vypočulo aj moje prosby a požiadavky ohľadom podoby jazyka a nakoniec sme vydali knihu mojich otcovských zápiskov Na toto vás nikto nepripraví.
Monika, vy ste Jara posmelili. Boli ste aj jeho prvým čitateľom a kritikom?
JB: Jasné, niekedy mi stála nad plecom a hovorila, to vymaž! Napríklad, keď som napísal, že Monika pribrala.
MH: Nie, napísal tam, že „s pribúdajúcimi kilami“ a ja som mu zdôrazňovala, že ale musíš dopísať tehotenskými! Občas som mu do toho zasahovala, ale keď som odišla, viaceré veci tam vrátil a sú v tej knihe, ako ich Jaro pôvodne napísal.
Je Jaro pre vás v tej knihe autentický?
MH: Áno. Mám veľmi rada ľudí, ktorí sú vtipní a na Jarovi sa mi páči, že on nielen je vtipný, ale vie aj vtipne písať. Jeho písomný prejav je veľmi originálny a svojský. A keďže som pri tom celom bola od vzniku, som súčasťou tých situácií, ktoré opisuje – čiže veľakrát to nie je len jeho život, je to náš život – zdá sa mi naozaj autentický. Zachytil množstvo vtipných a aj krásnych a dojímavých situácií a príbehov, ku ktorým mám osobný vzťah. Už som jeho knižku čítala niekoľkokrát – už keď to písal na svoje
JB: Ja som jej to dával čítať a sledoval mimiku jej tváre a potom zisťoval, pri ktorej pasáži sa smiala, ktorá ju najviac pobavila. Bola pre mňa takým návodom, či niektoré veci ešte trošku prerobiť, upraviť. Prekvapilo, ale najmä potešilo neskôr, koľko ľudí, ktorí si knihu kúpili, mi následne písalo. Pri niektorých opisoch situácií sa smiali, pri niektorých dokonca plakali.
Čím je pre vás ešte táto útla knižka výnimočná?
MH: Myslím si, že Jaro má na písanie fakt talent. Hoci ide o niečo pre nás veľmi osobné, je to prenosné aj na iných ľudí. Aj ľudia, ktorí nás vôbec nepoznali, reagujú na knihu veľmi pozitívne.
JB: Snažil som sa opisovať situácie, ktoré každý z nás zažíva. Treba sa akurát na ne pozrieť trochu inou optikou. Veľa situácií životných, rodičovských, ktoré sa nám zdajú ťažké, vyčerpávajúce – a život nám pripraví veľa vážnych situácií – sa dá vnímať aj s odstupom, ak sa na ne pozriete inou optikou.
MH: Podobné situácie veľakrát opisujú ženy, a to už je pre mňa trochu otrepané. Tu odrazu vidím situácie z pohľadu muža, ktorý osloví nielen ženy, ale aj iných mužov – otcov, ktorí sa v nich určite spoznajú.
Čítajte viac Mám tri sestry, ak niečo pokazím, hneď sa ozvú, priznáva so smiechom Grétka z Nemocnice
Ako teda naznačujete, podobné rodičovské situácie teda zažívame bez rozdielu – či ste herečka, tanečník, úradníčka alebo robotník v automobilke. Vás ale pri tom celom trochu viac vidieť, koniec koncov práve hovoríme o knihe, ktorá hovorí o rodine a rodičovstve. Cítite sa trošku vzormi pre iných?
JB: Verím, že kopa ľudí prežila veľmi podobné situácie, ale ja sa nesnažím mojou knihou dávať návod na správne rodičovstvo. Kopu vecí robím úplne zle. Nechodil som na strednú rodičovskú s maturitou. Byť rodičom sa človek učí celý život.
Existuje vôbec cesta, ako byť perfektným rodičom?
JB: Perfektný rodič nie je asi nikto. Vždy nájdete, sami na sebe, minimálne nejakú drobnosť – máme tendencie sa spochybňovať. Ale ja vidím základ dobrého rodičovstva vo výchove našich vlastných rodičov – toho, čo nám oni dali do vienka. Samozrejme, ono sa to časom trošku mení, ale základné hodnoty a dobro ostávajú stále rovnaké.
MH: Jarko, ale neplatí to vždy. Lebo sú ľudia, ktorí sa s výchovou svojich rodičov nestotožňujú a majú šancu to zmeniť.
JB: Áno, nemusí to tak byť. Ale my dvaja s Monikou sme spokojní, ako sme boli vychovaní a stavali sme na tom.
Akú najdôležitejšiu vec vás naučili vaši rodičia?
JB: Pre mňa tá najzákladnejšia vec je, že som videl, že rodina je stále pokope. A drží to nejakým spôsobom. Veľakrát si z detstva pamätám, že otec dáva mame pusu. „Přitom taková blbost“, ale je to veľmi dôležité, aby dieťa videlo, že otec si mamu nejakým spôsobom „hýčkal“. Malo by tam byť stále niečo džentlmenské. My sme spolu už skoro pätnásť rokov, naši rodičia už iks rokov – samozrejme, že ako páry zažívate rôzne, aj náročnejšie situácie – ale väčšinu by malo tvoriť práve takéto správanie. A tiež si myslím, a zdôrazňujem to aj v knihe – neverím na deľbu ženských a mužských prác. Veľmi rýchlo som odišiel z domu, býval som sám, takže som bol nútený si prať, čo-to uvariť, ale nemal som s tým problém. Mňa to mama naučila už v puberte, lebo povedala, že ona nemá rada chlapov, ktorí nevedia variť, tancovať a nechávajú po sebe bordel.
Spomenuli ste, že ste spolu už zhruba pätnásť rokov. Vedeli ste hneď pri prvom stretnutí, že Jaro je ten pravý, že Monika je tá pravá?
JB: To asi nie.
MH: Nie, ešte nie.
JB: Kto to vie – nikto to nevie. Iskra a vzplanutie tam, samozrejme, je. Ale vzťah a to „navždy“ má v sebe toľko drobností, ktoré na prvýkrát nepostrehnete.
MH: Bol tam taký náznak, ale nebrali sme ho vážne. Mala som herpes na perách a Jaro sa chcel napiť z mojej minerálky. Chcela som ho zastaviť, aby to nerobil. To, keď teraz chytíš, to už je navždy, hovorila som mu. A on mi povedal, že to znie osudovo a napil sa z pohára. Taký malý náznak.
JB: Ale ten deň bol plný náhod, celkom osudových, keď sa nad tým človek spätne zamyslí. Takže asi to malo byť tak, ako sa to skončilo.
Podcastovú verziu rozhovoru si vypočujte tu
Vzťah sa vyvíja rôznymi fázami a človek si v istom momente uvedomí, že to začína byť vážnejšie. Kedy nastala táto fáza u vás?
MH: Keď sme spolu začali chodiť. Nerandím s niekým iba tak. Keď som ho začala ľúbiť, brala som to naplno.
Ale aj pri pocitoch lásky ešte často máme pochybnosti. Kedy prišiel ten moment, keď ste si povedali, že teraz som si už stopercentne istá/istý?
JB: Pamätáš si, keď si ma nechtiac chytila za ruku pod Michalskou bránou? Vtedy sme ešte iba chodili na prechádzky, rozprávali sme sa. Zastavili sme sa pri nejakom výklade, Monika niečo zbadala a keď sme odchádzali od výkladu, chytila ma automaticky za ruku. Myslím si, že sme obaja vedeli, že to tam je, len sme sa obaja tomu nejakým spôsobom bránili.
MH: A potom som sa už neubránila (smiech)…
A prišlo prvé dieťa…
JB: Tak to je príbeh doslova do vianočného rozhovoru. Monika mi oznámila tehotenstvo so Zarou presne na Štedrý deň.
MH: Dozvedela som sa to asi tri dni predtým, tak som si povedala, že počkám a dostal to pod stromček.
JB: A potom prišli prvé spoločné Vianoce aj s ňou. Zarka mala rok aj štyri mesiace, Monika ma poslala kúpiť svetielka. Vraví mi, kúp tie najgýčovejšie. A ja som naozaj kúpil metre svetelných reťazí, ozdobil som nimi stromček a naaranžoval ich ešte aj okolo stromčeka. Naša dcéra vyšla z izby a vyšlo z nej iba to detské nefalšované „jéééééj“ a my sme obaja začali plakať.
MH: Je to krásne. Lebo s deťmi Vianoce znovu začnete prežívať aj cez to ich detské čaro.
JB: Ale len na začiatku. Teraz už máme takéto zoznamy (smiech). Leo spravil zoznam, prvá vec bola jetpack – to je tá vec, ktorú máte na chrbte a môžete s ňou lietať – a druhá bola plameňomet. A za tým v zozname dopísal, že ha ha, robím si srandu.
Platí u vašich detí, že ste si ich takpovediac rozdelili? Že trebárs dcéra je viac po otcovi a syn je zase mamičkin miláčik?
MH: Sú taký dobrý mix. Vizuálne sú obaja viac na Jara, ale vlastnosťami sú určite pomiešaní. Hoci humor asi zdedili po Jarovi, ja nie som taká vtipná.
JB: Plus, vlastnosti sa zvýrazňujú a utlmujú aj podľa toho, v akom sú deti veku.
Zmenilo vás rodičovstvo ako ľudí? Bola Monika Hilmerová iná a bol Jaro Bekr iný predtým, než sa stali rodičmi?
JB: Myslím si, že obaja s Monikou sme mali hodnoty pre rodinu vždy, ale vlastné deti vám ich určite zvýraznia. Ste tiež citlivejší na to, čo sa deje deťom vo všeobecnosti. Odkedy mám vlastné deti, veľa vecí prežívam intenzívnejšie.
MH: Ja som začala viac plakať od dojatia. A od šťastia. Predtým som nevedela pri týchto emóciách plakať, nepoznala som taký stav, nechápala som, prečo niekto má zarosené oči pri dojímavých scénach. Jasné, že som cítila dojatie, ale nemala som pocit, že teraz by mi mali slziť oči. Keď to prišlo s prvým tehotenstvom, najprv som si hovorila, že to sú hormóny. Ale ostalo mi to a dnes plačem pri rozprávkach ako na bežiacom páse. Niekedy sa musím ovládať aj v dabingu. Ale okrem detí ma zmenil aj Jaro. Bola som uzavretejší človek. Jaro je taký spontánny, má otvorené srdce, vie hneď s každým komunikovať. Ja som vždy bola uzavretejšia, potrebovala som si ľudí, situácie oťukať. Vďaka nemu som sa naučila ľuďom viac otvoriť a robí ma to šťastnejšou.
Čítajte viac Unikátny seriál Markízy pozná dátum štartu: O čom bude nová historická novinka?
A keď sme už hovorili o tom, čo sa snažíte naučiť svoje deti, čo pre zmenu naučili a učia ony vás?
JB: Trpezlivosti. Som prchkejší, snažím sa na sebe pracovať, lebo deti vás do vývrtky dostávajú niekoľkokrát denne. Nechtiac a niekedy aj chtiac. Snažím sa proste – že studená sprcha a vychladnúť a riešiť veci s chladnou hlavou. Nie vždy sa to darí.
Napriek tomu, že ste obaja spokojní, ako vás vychovali vaši rodičia, asi dnes pri výchove robíte niektoré veci inak ako robili vaši rodičia pri vás.
JB: Áno a niektoré robíme cielene inak. Aj moje deti budú určite mať nejaké veci, ktoré budú na mne neznášať a budú ich chcieť robiť ináč.
MH: To je normálne, tak to má byť.
JB: Keď máte deti, všetci vám odrazu začnú radiť, ako to máte robiť. A všetci majú, samozrejme, pocit, že práve tá ich rada je najlepšia a postup najsprávnejší. Ale veci sa menia aj v rámci doby a potom vám niektoré veci vyhovujú a považujete ich za správne a iné zase nevyhovujú a snažíte sa im vyhnúť.
Čo je pre vás v tom procese výchovy dôležité?
MH: Rodičovstvo sa nedá nikdy urobiť dokonale alebo najsprávnejšie a bez chyby. Ale my to aj našim deťom hovoríme, že tiež robíme chyby. Každý vzťah je o hľadaní balansu, lásky…
JB: My sme niekoľkokrát s deckami sedeli a povedali im: „Prepáč. To bola moja chyba. Zle som zareagoval/a, ale ja sa učím reagovať pri vás a nie vždy to je dobre. Zároveň však musím povedať, čo mi poradila jedna naša kamarátka psychologička, s ktorou som rozoberal, že mám občas výčitky, že príliš prudko zareagujem pri deťoch, alebo že ma niečo mrzí. Povedala, že to je absolútne v poriadku – lebo my deti musíme pripraviť do sveta, kde sú rôzne reakcie – nie do sveta, kde sú všetci perfektní – taký neexistuje. Aj to, že občas zle reagujete, je v poriadku – svet je taký.
Nemáte teda strach, aký svet na vaše deti čaká, keď raz dospejú a začnú žiť naplno vlastné životy?
MH: To je úplne iná téma. Strach tam je a vždy bude. To si deti neuvedomujú – je to rozmer, ktorý je pre dieťa neprenosný. Aj ja som ako dieťa mala pocit, že strach mojej mamy o mňa je niečo zbytočné a prehnané – pričom ma vôbec s ním nezaťažovala, len som si ho uvedomovala, keď som šla von, prišla domov neskoro v noci. A dnes vidím, že omnoho lepšie zvládala strach voči mne ako ja voči mojim deťom. Musím ho občas skrývať a musím na tom ešte popracovať. Pamätám si, keď sa nám decká rozutekali, keď boli menšie a ja som všade videla každý kameň, každý výmoľ. Len som si hovorila, nech to neprenášam na to dieťa, ale viem, že strach o deti v sebe mám.
A ako to bude s odstrihnutím sa od detí? Budete schopní nechať ich žiť vlastné životy?
MH: Bojím sa toho. Aj keď počúvam našich kamarátov, ktorí majú staršie deti – podľa toho, čo mi oni rozprávajú a aké veci prežívajú – tak viem, že to bude pre mňa náročná vec.
JB: To je aj posledná časť mojej knihy, pri ktorej mi niektorí rodičia písali, že plakali. Je to vec, na ktorú vás nikto nepripraví. Môžete si byť istí svojou výchovou, ale vždy je tam tréma a strach, ako to dopadne. Ak použijem športovú terminológiu – vypúšťate svoje dieťa na nejaký zápas a neviete, ako sa mu bude dariť. Strach tam bude vždy, ale budete im držať palce a z diaľky to pozorovať…
MH:…a dôverovať. Dôvera je tam veľmi dôležitá. Spoľahnúť sa na to, že niečo v tých deťoch z nás zostalo a že všetko bude v poriadku. Ale to bude možno ďalšia téma na knižku. Cez všetky takéto situácie sa učíme a posúvame aj my.