Foto: Philippe Doignon - fotografia poskytnutá vydavateľstvom IKAR
V Bratislave pokrstila pred pár dňami knihu o zdravom životnom štýle, s vlastnými radami aj odporúčaniami odborníkov. Pre magazín MiA exkluzívne porozprávala nielen o nej, ale načrela aj do súkromia a života s druhým manželom André Ohanianom.
Kde sa zrodila myšlienka radiť ženám o živote, o zdravom životnom štýle?
Nebol to môj nápad. Napísala som autobiografiu a vo francúzskom vydavateľstve prišli za mnou s tým, že všetky rozhovory, ktoré poskytujem, sa skôr či neskôr zvrtnú k životnému štýlu, zdraviu či športu. Samozrejme, som modelka a toto povolanie si novinári automaticky spoja práve so starostlivosťou o seba. Vo Francúzsku však už šesť rokov nakrúcam reláciu Výnimočné schopnosti ľudského tela a to je tiež asi jeden z dôvodov. Pred kamerami riešime mnohé témy, zaoberáme sa športom, stravovaním, rôznymi vedeckými či lekárskymi objavmi – ako človek môže ovplyvniť, či už potravinami, alebo rôznymi aktivitami, svoju kondíciu, vek. Pracujeme s najlepšími odborníkmi po celom svete. Z toho sa zrodila myšlienka dať tieto poznatky, ktoré ovplyvnili aj môj vlastný život, do knižky. Aby sa tam vmestilo všetko, musela by som ich napísať asi desať. (smiech). Ale toto je prvá, základ – kniha pre ľudí, ktorí si povedali trebárs aj včera, že idú niečo urobiť pre svoje zdravie.
Jedna vec sú rady od odborníkov, ale vy ako niekdajšia topmodelka a stále krásna žena máte nepochybne aj množstvo vlastných skúseností, z ktorých sa dá čerpať?
Priznám sa, nikdy som nebola posadnutá prehnanou starostlivosťou o seba. Som veľký gurmán, rada jem, rada varím. V mojom živote to vždy bolo o kompromisoch. Nemám rada, ak mi niekto diktuje, čo mám robiť, ale na druhej strane viem, že niektoré veci sú nutné, aby sa človek udržal fit. Mnohokrát je to aj o správnej motivácii. Viete, ja napríklad neznášam beh, ale chodím behávať päťkrát týždenne. Knižkou som chcela ponúknuť čitateľom akýsi návod, ktorým sa môžu dať viesť, no zároveň si dopriať radosť a pocit pôžitku.
Zdravý životný štýl je veľa ráz aj o partneroch. Ťažko sa darí žiť správne jednému, ak druhý má radšej neduhy. V knihe sa nachádzajú aj fotografie s vaším manželom André Ohanianom – to znamená, že ste v životnom prístupe na jednej vlne?
Môj manžel takmer hneď po našom zoznámení prestal fajčiť. A pritom bol pomerne tuhý fajčiar. Nie je to moja zásluha, nenútila som ho, ale rozhodol sa sám. Nastal celkom logický vývoj udalostí – pribral dvadsať kilogramov. Bolo to akurát v čase, keď som nakrúcala jeden z dielov spomenutej relácie a témou bolo fungovanie čriev, trávenie a ich spojenie so športom. André bol v tom čase so mnou na pľaci a asi sa nudil, tak si začal čítať scenár. O nejakých pravidlách zdravého stravovania nemal naozaj ani šajnu. Ak by ste mu pred pár rokmi povedali, že zo slaniny sa priberá, asi by sa divil. Lenže jeho to zaujalo a začal sa o túto tému zaujímať čoraz viac. Odtiaľ bol už len krôčik k tomu, aby sme spolu začali behať, zdravšie jesť a odrazu bolo tých dvadsať kíl zase preč. Prišlo to tak postupne.
Slovko top sa spája s vami od začiatku kariéry a ocitlo sa aj v titule knihy. Myslíte si, že byť v živote top a perfektný je dôležité?
Vo Francúzsku znie názov knihy inak a nedá sa celkom preložiť do slovenčiny – obsahuje totiž slovný dvojzmysel. Moja kniha nie je o dokonalom človeku, ale o tom, čo môžeme pre seba urobiť a stále zostať sami sebou. Byť schopní zájsť si aj na fast food alebo zmrzlinu, nebyť posadnutí vlastnou ilúziou dokonalosti a zostať šťastní a spokojní.
Predpokladám, že vy ste spokojná. Priam to z vás srší.
Áno, veľmi.
Mnoho žien objaví spokojnosť v živote až s pribúdajúcim vekom, hoci paradoxne je to práve vek, ktorý dokáže aj poriadne stresovať.
K môjmu životu ako takému sa spokojnosť viaže už roky. Akurát dnes som spokojná pre iné veci, ako to bolo pred dvadsiatimi rokmi. S vekom sa žena musí prispôsobiť tomu, čo sa deje s ňou fyzicky, čo sa mení na jej zovňajšku. Pre mňa bola motorom moja krása, môj vzhľad – na nich som založila biznis, ktorý ma dvadsať rokov živil. V štyridsiatke som prvýkrát pocítila paniku. Objavili sa vrásky. Začala som sa pýtať seba samej, ako vlastne budem fungovať. Musela som pohľadať po vreckách, či tam ešte zostalo niečo, s čím môžem pokračovať ďalej. Našťastie, zostalo. S vekom mám viac zdravého sebavedomia, viem, kde stojím. Viem, čo chcem a čo už nechcem. Dokážem povedať nie a dokážem povedať áno, lebo mám menej strachu. To naučí len život, v dvadsiatke vám to z neba do daru nespadne.
Dokáže niečo také žena dosiahnuť aj keď je sama, alebo potrebuje po boku správneho partnera?
Určite sú také, ktoré to dokážu, ale ja potrebujem niekoho po mojom boku. Ak nemám komu dávať lásku, cítim sa neužitočná, bez partnera som akoby nekompletná. Asi to nie je pre každú ženu, ale ja som vždy tak fungovala.
