Nasledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou podobou relácie Rozhovory so Zdenom Gáfrikom, v ktorej sme vyspovedali Adrianu Sklenaříkovú pred pár dňami. Pôvodnú podobu si môžete pozrieť nižšie.
Stretávame sa po niekoľkých rokoch. Na Slovensko nechodíte až tak často. Prezraďte mi, máte nejaký rituál, ktorým sa tu udomácňujete? Je to pohľad na Most SNP alebo si doprajete klasiku v podobe tresky s rožkom?
No presne to! Čo vlastne do tej tresky dávajú? (smiech) Mám pocit, že treska nikde inde na svete neexistuje, je to čistý unikát bývalého Československa. Treska, vlašský šalát a čerstvé rožky – to sú chute, ktoré sú neoddeliteľne späté s mojím detstvom a okamžite mi ho pripomenú. Potom sú tu, samozrejme, rodinné priority, musím vidieť svoju mamu. K Bratislave ako takej nemám až taký blízky vzťah, keďže som tu nežila – pochádzam z Banskej Bystrice. Ale jedlo, naša reč, starí priatelia… to všetko ma v momente prenesie späť do minulosti.
Kde sa v skutočnosti cítite byť doma? Tých domovov máte vo svete zrejme hneď niekoľko.
Zbožňujem Paríž. Nikdy v živote by mi ani nenapadlo, že toto mesto raz uvidím na vlastné oči. Vnímam ho ako vzácny dar od života a nesmierne sa mi tam páči. Prežila som tam najťažšie, ale zároveň aj najkrajšie chvíle, možno práve preto je moje puto k nemu také silné.
Premýšľali ste niekedy nad tým, akým by ste boli človekom, keby ste kedysi ako mladé dievča do Paríža neodišli? Aký by bol život bez tejto skúsenosti?
Určite iný. Človeka formuje absolútne všetko, s čím sa stretne. Moja osobnosť by bola odlišná, vyvíjala by som sa v úplne inom prostredí a kráčala by som po inej ceste. Netrúfam si povedať, či by bola lepšia alebo nie, ale som veľmi spokojná s tým, akú cestu mi život ponúkol.
Čítajte viac Sklenaříková všetkým vyrazila dych: V priesvitnej róbe ukázala nekonečné nohy, pri pohľade na ňu sa jej milovaný Marc rozplakal
Naposledy sme sa rozprávali pri slovenskom krste vašej knihy v roku 2018, predtým zase v roku 2008. Zakaždým to bola iná životná etapa. V akej fáze sa nachádzate teraz?
Mám 54 rokov a hoci nechcem, aby to znelo ako nejaké klišé, prežívam naozaj najlepšiu časť svojho života. Niekto by mohol namietať, že predtým som bola krajšia… no, ktovie, možno ani nie. (úsmev) Ale tá súčasná kvalita života a to, akým človekom som dnes – nikdy som sa necítila lepšie. Presne viem, kde stojím, poznám svoj priestor a naplno v ňom žijem. Cítim v sebe odvahu, ktorú som predtým nikdy nemala. Cítim sa obdarovaná, pretože som dostala množstvo životných príležitostí, ktoré som dokázala využiť a ktoré posilnili moju osobnosť. Moje začiatky v detstve boli pomerne komplikované, preto som nesmierne šťastná, že sa mi konečne podarilo to podstatné – byť vyrovnaným a normálnym človekom.
Foto: SYSPEO / Sipa Press / Profimedia
Keď spomínate na to, že začiatky boli náročné… ak sa obzriete späť na svoje dvadsaťročné ja, čomu ste vtedy verili? Čo by ste tej mladej Adriane dnes odkázali?
Zlom nastal už oveľa skôr, nebolo to až v dvadsiatke. Mala som veľmi naštrbené detstvo. Keď je človek ešte vo vývoji, má desať či dvanásť rokov a utrpí takýto „úraz na duši“, musí sa vnútorne znovuzrodiť a prácne hľadať cestu na druhý breh. Bola to dlhá a namáhavá cesta, pretože som vtedy nepoznala nič iné, nič lepšie. Stále som však dúfala a hovorila si, že možno raz bude všetko v poriadku. Bol to taký krehký tieň nádeje. Keď som mala dvadsať, povedala som si: skúsim to, možno sa mi to podarí. Skúsim nájsť samu seba. To je ten správny výraz.
Dokáže to človek vybojovať sám so sebou, alebo potrebuje sprievodcov a pomocníkov?
Musí to zvládnuť úplne sám.
Čítajte viac Čím som staršia, tým som radšej doma, hovorí Tereza Maxová. S manželom z Turecka sú romantickí patrioti, životy si museli podeliť medzi krajiny
V rozhovoroch s vami sa veľmi často skloňuje slovo láska. Pôsobíte ako niekto, kto ju potrebuje neustále rozdávať – či už dcérke, partnerovi, alebo ju vkladať do svojej práce.
Presne o tom momentálne píšem knihu. Láska je element, ktorý ma vždy držal nad vodou. Potrebujem ju dávať, ale rovnako dôležité je pre mňa ju aj mať, prijímať. Musím ju cítiť od iných, je to niečo, čo ma neustále obklopuje. V knihe sa snažím prísť na to, či je to pre každého rovnaké, alebo či existujú ľudia, ktorí sú vnímavejší a cítia ju intenzívnejšie. Fascinuje ma to. Možno potrebujem mať okolo seba toľko lásky práve preto, že mi v detstve tak veľmi chýbala. Pocit…
Ocenenia, možno zbožňovania?
Nie, ide o ten hlboký pocit, keď ste dieťa a bytostne cítite, že vám chýba láska rodičov. To je nesmierne bolestivé. Možno práve kvôli tomuto deficitu som ju celý zvyšok života hľadala.
Foto: Ján Zemiar
Venujete teraz svojej dcére maximum lásky?
Absolútne maximum. Keď sa Nina narodila, bol to wau moment. Minimálne dva roky som plakala od šťastia každý jeden deň. Narodila sa mi neskôr, v štyridsiatich šiestich rokoch, a je to zázrak. Ešte stále spávame spolu. Je ako malý kliešť, takto ma pevne drží. (ukazuje gesto objatia)
Neobávate sa, že to je príliš tesný kontakt, že ju možno k sebe príliš pripútate?
Mne je to v podstate jedno, uvedomujem si to. (úsmev) V škandinávskych krajinách je spoločné spanie rodičov s deťmi úplne prirodzené a v poriadku. Nina má teraz sedem rokov a niekedy si v duchu vravím: „Dokedy to takto bude? Do pätnástich?“ S bývalým manželom (pozn. redakcie: Aram Ohanian) sme mali vždy oddelené spálne, pretože chrápal, takže v tomto smere nebol žiadny problém. S dcérou máme nesmierne silné puto. Keď musím odísť za prácou, cítim sa, akoby mi chýbala časť vlastného tela. Je to úžasné.
Ako Nina vníma Slovensko?
Cestuje veľmi rada, no s jazykom začína byť trochu problém. Rozumie všetkému, slovenčina bola dokonca jej prvý jazyk, ale teraz ho postupne stráca. Už mi neodpovedá po slovensky. Chodí do americkej školy, takže kombinuje angličtinu, francúzštinu, arabčinu a najnovšie bude mať aj španielčinu. Slovenčinu počuje len odo mňa a cítim, že sa jej z pamäti vytráca.
Naučili ste už nejaké slovenské slovíčka aj svojho partnera Marca Lavoina?
Práve sme s tým začali. Učí sa aj sám. Je to nesmierne vtipné a roztomilé zároveň, keď počujete Francúza hovoriť po slovensky. Pár slov už ovláda.
Čítajte viac Slovenka, ktorá dobyla Taliansko: Hviezda Dotyku života Antónia Lišková aj o tom, prečo odišla od rodičov bez rozlúčky a ako sa v Ríme musela stať iným človekom
Prezradili ste, že ste sa zoznámili vďaka signálu, ktorý ste vyslali. Ako to prebiehalo?
V jednej televíznej šou sa ma pýtali na moju obľúbenú pieseň. Povedala som, že je to práve jeho skladba, a dodala som: „Som doňho zaľúbená, ale ticho, on o tom nevie.“ (úsmev) Producentka relácie ho však poznala a to video mu ukázala. Vraj si ho pozrel asi dvestokrát, potom mi poslal kvety a pozval ma na večeru… a tam to už bolo jasné.
Verím, že človek môže v živote milovať viackrát. V čom je váš súčasný vzťah iný? Je to jednoduchšie, pretože už máte isté skúsenosti, alebo ste skôr opatrnejšia, keďže viete, o čo všetko môžete prísť?
Často som od okolia počúvala: „Ty by si chcela všetko“. Vnímali to negatívne, s postojom, že nikto predsa nemôže mať v živote úplne všetko. Ja som však dnes nesmierne šťastná, že som si za tým išla, pretože to „všetko“ teraz skutočne mám. V takomto rozpoložení človek pociťuje hlboký vnútorný mier. Nič mu nechýba, o nič sa nemusí doprosovať, za ničím sa nemusí naháňať. Je to skrátka tam, úplne prirodzene a bez námahy.
Foto: SHUTTERSTOCK
To znie ako absolútne ideálny stav.
Je to ideálne a pritom to vôbec neznamená, že by takáto láska bola nudná. Všetci poznáme pocit spaľujúcej vášne, ale toto je takzvaná „fúzna“ láska. Je o tom, že všetko do seba zapadá – vrátane perspektívy do budúcna. Hoci nikto z nás nevie, čo presne prinesie zajtrajšok, v tomto vzťahu tú spoločnú budúcnosť jasne vidíme.
Uzavrime teda náš rozhovor otázkou smerujúcou práve k budúcnosti. Schyľuje sa k tretej svadbe?
Uvidíme! (smiech) Svadba je síce v podstate len papier, však? Ale je to dôležitý papier. Vždy som tento akt mala rada. Keď vás niekto požiada o ruku, je to pre mňa silné gesto, akoby vám hovoril: „Budem ťa milovať navždy.“ Je to oficiálne vyhlásenie citov. Aj keď to povestné „navždy“ neexistuje – keďže som sa dvakrát rozviedla – zakaždým som tomu v danom momente úprimne verila. Môj prvý vzťah trval šestnásť rokov, druhý štrnásť. To rozhodne nevnímam ako neúspech. Bolo to krásne obdobie a počas celého toho času sme tomu obaja verili. Život sa skrátka deje, ale čo sme spolu prežili, bolo pekné. Nič vo svojom živote neľutujem. Ľudia majú niekedy tendenciu hovoriť s ľútosťou: „Ach, ona sa zasa rozvádza,“ ale pre mňa sú podstatné tie pekné, spoločne strávené roky a kvalita toho času. Na to treba pamätať predovšetkým.
Adriana Sklenaříková Karembeu
sa narodila 17. septembra 1971 v Brezne. V roku 1994 ju počas štúdia na pražskej Karlovej univerzite objavila modelingová agentka a Adriana skúsila šťastie v modelingu. Preslávila ju kampaň na podprsenku Wonderbra. Stala sa múzou dizajnérov ako Thierry Mugler, v 90-tych rokoch predvádzala pre ateliéry Nina Ricci, Paco Rabanne či Chloé. Postupne sa začala realizovať v televízii, vo Francúzsku sa stala populárnou celebritou a tvárou z obrazoviek. Zahrala si vo filmoch Asterix a olympijské hry či Ako básnici nestrácajú nádej. Na konte má tiež niekoľko kníh. Bola dvakrát vydatá, prvým manželom bol futbalista Christian Karembeu, druhým podnikateľ Aram Ohanian. S ním má aj dcéru Ninu. Aktuálne je vo vzťahu so spevákom Marcom Lavoineom.
