Nasledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou podobou relácie Rozhovory so Zdenom Gáfrikom, v ktorej sme Terezu Maxovú vyspovedali pred pár dňami. Pôvodné video nájdete nižšie.
Do Bratislavy ste pricestovali najmä kvôli účasti na charitatívnom plese, no ešte pred zapnutím kamery ste mi prezradili, že vás čaká aj jedno výnimočné súkromné výročie. Prezradíte viac aj čitateľom?
(úsmev) Je to tak, hoci primárne som tu kvôli plesu. Som presvedčená, že k nádherným šatám a pôvabu neodmysliteľne patrí aj snaha urobiť niečo dobré pre tých, ktorí to potrebujú. Tentoraz ma výnimočne sprevádza aj môj manžel, pretože zajtra (pozn. redakcie 17. januára 2026) oslavujeme naše 19. výročie. Vždy hovorím, že najväčším životným bohatstvom sú dobré vzťahy, preto sa do nich snažíme neustále investovať. Manžel je jedným z najbližších ľudí v mojom živote, tak som rada, že môžeme tráviť čas spolu. Okrem Bratislavy, kde nás sprevádza táto typická hmla, sa chystáme aj na výstavu do Viedne.
Zostanem ešte chvíľu pri vašom manželovi Burakovi Öymenovi. Viackrát ste spomínali, že žijete takpovediac „na striedačku“ medzi Českom a Tureckom. Zároveň ste však vďaka svetovej kariére precestovali kus sveta a žili v metropolách ako New York, Paríž, Londýn či Monako. Čo vám dáva toto neustále prepájanie odlišných kultúr?
Myslím si, že vďaka tomu je môj život oveľa pestrejší. Fascinuje ma napríklad, ako prirodzene to berú moje deti. Tie sa dokážu veľmi rýchlo presťahovať, zmeniť školu a okamžite sa prispôsobiť úplne novému prostrediu. Keď si to porovnám so sebou… Odchádzala som ako osemnásťročná z komunistického Československa do Paríža bez akejkoľvek znalosti jazyka či cudzieho prostredia. Bola to moja úplne prvá cesta na Západ a priznám sa, že som bola poriadne vyplašená. Musela som sa prispôsobovať oveľa dlhšie. Dnes som už na cestovanie zvyknutá, predsa len, tých krajín, kde som reálne žila niekoľko rokov, bolo veľa. Vidím však, že dnešné deti to majú vďaka pospájanému svetu jednoduchšie. V rámci Európskej únie cestujete slobodne, takmer nepotrebujete ani pas. Za mojich tínedžerských čias také niečo neexistovalo. My sme sa nikam nedostali – potrebovali ste výjazdovú doložku a aj tak vás väčšinou nikam nepustili, maximálne do Juhoslávie. (úsmev) Takže áno, som kozmopolitný človek a cestujem rada, ale musela som si na to dlhšie zvykať. A čím som staršia, tým som radšej doma. Za domov dnes považujem miesto, kde som sa narodila a vyrástla, no rovnako aj Turecko, ktoré je zase domovom môjho manžela. Obaja sme takí „romantickí patrioti“ – vážime si náš jazyk, kultúru aj históriu a obaja sa k nim s láskou vraciame.
Foto: ČTK / Zezulka Tomáš
O vašom manželovi je známe, že v detstve býval isté obdobie aj v Prahe ako syn diplomata. Kto je na tom momentálne lepšie s jazykom toho druhého?
Musím priznať, že on hovorí po česky lepšie než ja po turecky. Turečtina je nesmierne zložitý jazyk – ak sa ho niekto rozhodne učiť, zistí, že tento ugrofínsky typ reči je naozaj náročný. Manželovi pomohlo, že v Prahe žil dva roky a mal tam českého kamaráta. Keď mal štyridsať, pripravila som mu prekvapenie a po dlhých rokoch som toho kamaráta vypátrala a pozvala. Naposledy sa videli ako jedenásťroční chlapci, keď sa spolu sánkovali na Prahe 6. (smiech) Je zaujímavé porovnávať naše spomienky na tú istú dobu. On býval v diplomatickej štvrti a mal prístup do Tuzexu, kým ja som v tom čase žila v Ústí nad Labem a do Prahy som sa dostala len výnimočne. On však Prahu naozaj poznal a dodnes mu z nej v hlave zostalo veľa českých slovíčok. Okrem toho ovláda ruštinu, francúzštinu, angličtinu aj španielčinu, takže češtine rozumie v podstate veľmi dobre. Aj všetky naše tri deti sa naučili po česky. Čo sa týka turečtiny, u nás doma ňou hovorí hlavne dcéra Mína. Ja som na tom, úprimne, dosť slabo. Musím si to dať ako novoročné predsavzatie. Je mi to niekedy ľúto, pretože manželovu rodnú krajinu milujem. Žijeme na juhu Turecka pri Bodrume a v tých miestnych dedinkách by som sa veľmi rada s ľuďmi porozprávala viac.
Čítajte viac Adriana Sklenaříková: Rozvod nie je neúspech, ale kus krásneho života
Na jazyky ale máte nesporný talent. Francúzštinu ste v začiatkoch kariéry zvládli priam expresne.
Viete, v Paríži som sa musela naučiť hovoriť hrozne rýchlo. Naozaj platilo, že keď vás niekto hodí do vody, musíte začať plávať. Francúzštinu som vtedy zvládla asi za tri či štyri mesiace. Čeština a francúzština sú mi dodnes najbližšie. Doma síce komunikujeme v angličtine, no paradoxne by som povedala, že z našej päťčlennej rodiny ju ovládam najhoršie ja. Ale keď som s deťmi, vždy sa snažím hovoriť s nimi po česky.
Keď sa vrátime do roku 1989 a chvíle vášho prvého odchodu z vlasti, máte v pamäti nejaký konkrétny detail alebo vôňu z momentu, keď ste prvýkrát prekročili hranice a ocitli sa v Paríži?
Človek si vďaka sentimentu pamätá nielen ten moment, ale presne aj tú vôňu. Cestovali sme vtedy vlakom s Evou Herzigovou a v pamäti mám obraz mojej mamky s tou jednou slzou v oku, ako nám máva na peróne. Bol to pre ňu silný moment, púšťala svoju osemnásťročnú „holčičku“, úplne naivnú a neskúsenú, do neznáma. Eva si na to možno spomína inak, ale ja nezabudnem, čo sme mali so sebou. Mne mamka nabalila lentilky a študentskú pečať, kým Evina mama jej nabalila konzervy a rezne, pretože Eva sladké veľmi nemusela. (smiech) Moje zásoby čokolády neboli v Paríži práve najlepším proviantom, hlavne keď mi potom neustále prízvukovali, že musím chudnúť. Ten odchod bol však nesmierne silný – zanechávate za sebou rodnú zem, rodinu, všetko pohodlie a idete niekam, kde vôbec netušíte, čo vás čaká. Bolo to obrovské vzrušenie, cesta na Západ. Keď sme prišli na parížsku hlavnú stanicu, nevyzeralo to tam síce luxusne, ale vône boli nezabudnuteľné. Pamätám si stánky, kde predávali palacinky s nutellou a banánmi. Hovorila som si: „Teda, v septembri banány a bez radu!“ (smiech) Šokovalo ma to. Alebo keď sme si sadli do auta a zistili sme, že majú autorádio. Podobné veci dnešná generácia vôbec nedokáže pochopiť. Teraz dievčatá idú do sveta, ovládajú jazyk, z Instagramu presne vedia, ako krajiny vyzerajú. My sme boli ako Alica v krajine zázrakov. Radovali sme sa z vecí, ktoré sa dnes zdajú banálne – že si môžete kúpiť čokoládovú tyčinku alebo vidíte v stánku Playboy s nahými ženami. Prvýkrát sme okúsili iné jedlo ako „vepřo-knedlo-zelo“ či sviečkovú a šli sme do čínskej alebo japonskej reštaurácie. Pre mňa to boli obrovské životné objavy. Aj preto, keď dnes rozprávam deťom, že som vyrástla v malom byte a otec nám zo šatníkovej predsiene urobil detskú izbičku, pozerajú na mňa ako na zjavenie. Ale taká proste bola naša doba.
Čítajte viac Daniela Peštová exkluzívne pre Pravdu: Na modelingu nestojí svet
Prvé mesiace v Paríži ste strávili práve s Evou Herzigovou. Modeling je svet, ktorý navonok pôsobí veľmi konkurenčne. Máte pocit, že vás táto brandža naučila skutočnému ženskému priateľstvu, alebo ste zažili aj momenty, keď ste si museli dávať na iné ženy pozor?
Takéto negatívne pocity sme v podstate nepoznali. Boli sme najmä nesmierne rady, že sa máme. Tým, že sme boli ďaleko od domova, neexistoval medzi nami žiaden konkurenčný boj ani závisť. Práve naopak, boli sme šťastné, že si môžeme s niekým pohovoriť po česky, rozobrať naše zážitky alebo sa porozprávať o českých filmoch. Pamätám si, ako neskôr do Paríža prichádzali ďalšie dievčatá z vtedajšieho Československa, napríklad Eva Vejmělková či Adriana (Sklenaříková). Dodnes si spomínam, aké nadšené sme boli, keď do Paríža prišli chalani z kapely Lucie – vo vytržení, že vidíme nejakého „našinca“. Alebo keď niekto v metre spieval po česky, hneď sme k nemu bežali s výkrikom: „Jé, vy ste od nás!“ (úsmev) Naše priateľstvo s Evou Herzigovou trvá už takmer 40 rokov, čo je neskutočne dlhá doba. Sme si krstnými mamami deťom, prežili sme spolu rozvody, úspechy aj neúspechy, narodenie detí či sťahovania z miesta na miesto. Vždy sme mali kopec spoločných tém a vždy sme si rozumeli. Myslím si, že nás spojilo práve to spoločné dobrodružstvo v začiatkoch, „jazda“, ktorú sme absolvovali spolu. Boli sme vďačné, že v tom nie sme samy. Dodnes sa s dievčatami pravidelne vídame – ja, Daniela Peštová, Eva či Jarka Rytychová.
Foto: Rubeš / CNC / Profimedia
Keď ste spomenuli Danielu Peštovú, v jednom rozhovore sa mi priznala, že si počas kariéry pripadala trochu ako „Woody Allen v sukni“ – neurotická a ustráchaná. Mala pocit, že vinou toho veľa vecí ani neskúsila. Mali ste to podobne, alebo ste skôr opačný typ?
Nie, bola som úplne iný typ. Danča bola vždy opatrnejšia a prácu, napríklad tie veľké prehliadky, si v tej dobe podľa mňa až tak neužívala. Myslím, že si všetko oveľa viac vychutnáva dnes. Ja som do toho skočila s obrovským nadšením. Nechcem povedať, že som bola roztopašná, ale bola som nesmierne zapálená pre vec a všetko bolo pre mňa nové. Možno som si vtedy ani neuvedomovala nejaké nebezpečenstvo, skôr som chcela čo najviac zažiť – naučiť sa jazyky, precestovať svet a byť súčasťou kreatívnej práce pri fotení. Brala som to ako príležitosť, ktorá sa už nemusí zopakovať. Hovorila som si, že ma možno zajtra pošlú domov a bude koniec, tak musím z každého dňa vyťažiť maximum. Po revolúcii sa situácia zmenila, otvorili sa hranice a vedela som, že sa môžem kedykoľvek vrátiť a vziať so sebou aj rodinu. Ale v tých prvých mesiacoch, keď sme netušili, čo bude, som žila v nastavení: pozriem si Paríž, uvidím Eiffelovku, naučím sa trochu po francúzsky, ochutnám dobré červené víno a vrátim sa domov na právnickú fakultu študovať.
Foto: Ján Zemiar
Nakoniec bola z toho jedna z najdlhších kariér v rámci českého modelingu, ale nielen to. Vy ste relatívne skoro založili aj vlastnú nadáciu na pomoc deťom v dojčenských ústavoch. Funguje neuveriteľných 29 rokov. Čo vám dlhoročná pomoc iným prináša a čo vám v živote dáva najväčší zmysel?
To je niečo, čo človek naozaj musí zažiť, aby pochopil. Pre mňa má táto časť bytia obrovský zmysel. Uvedomujem si, že som mala veľmi privilegovaný život a viem, že to nie je samozrejmosť. Práca v nadácii do môjho života vnáša pokoru a vďačnosť, učím sa radovať z každej maličkosti. Po tých 29 rokoch vidím neskutočné výsledky – deti, ktoré som spoznala ako bábätká, sú dnes takmer tridsiatnici. Robí mi nesmiernu radosť, keď vidím, že majú prácu, vlastné rodiny a vedú dobré životy. Pravidelne pred Vianocami organizujeme galavečery, kde pri stoloch sedia mladí ľudia, ktorým dlhodobo pomáhame. Keď počúvam ich príbehy, niekedy ma mrazí. Jeden z nich nazval svoje detstvo „laboratóriom bolesti“. To ma zasiahlo, pretože moje detstvo bolo, naopak, „laboratóriom šťastia“ – a z toho čerpám dodnes. A keď vidím, že sa niekto s tým osudom takto popasoval, že mu nadácia pomohla so štúdiom a on dnes sám študuje psychológiu, aby mohol pomáhať ďalej… to je môj hlavný motor. Nie všetky príbehy sa končia šťastne, ale tie, ktoré áno, sú dôvodom, prečo robíme naše projekty s nadáciou už takmer tri dekády. Je to súčasť života celej mojej rodiny. Kedysi sme na Vianoce pravidelne chodili do dojčenských ústavov, moja dcéra Mína učila deti angličtinu a moji blízki chodia so mnou po detských domovoch dodnes. Verím, že ak človek môže pomôcť, mal by to urobiť. Beriem to ako svoju morálnu zodpovednosť.
Tereza Maxová
sa narodila 31. augusta 1971 v Pardubiciach, detstvo strávila v Ústí nad Labem. Prvýkrát do Paríža ako modelka odišla ešte v roku 1989 za socialistického Československa, neskôr sa tam presídlila úplne a odštartovala svetovú kariéru. Objavila sa na titulkách magazínov ako ELLE, Marie Claire, Vogue a pracovala pre značky Dior, Chanel, Prada či Yves Saint Laurent. Mnohí ju prirovnávali k Linde Evangeliste. V roku 1997 založila Nadáciu Terezy Maxovej. Je druhýkrát vydatá. Jej prvým manželom bol dánsky tenista Frederik Fetterlein, s ktorým má syna Tobiasa. V roku 2016 si vzala tureckého podnikateľa Buraka Öymena, už pred svadbou mali spolu dve deti – dcéru Mínu a syna Aidena.
