Novinku, ktorá je zároveň debutom režiséra Matěja Balcara, síce mnohí podľa názvu môžu považovať za „mužský film“ – ku slovu sa v nej však dostali aj známe dámy – herečky.
Jednou z nich je aj populárna Hana Vágnerová, ktorá je už tradične ozdobou množstvo spoločenských akcií v susednom Česku a inak to nebolo ani na premiére Pánskeho klubu. Uvoľnená, usmiata, v ležérnych, no sexy šatách s rozparkom a plavovlasou hrivou si Vágnerová zapózovala pred objektívmi.
Čítajte viac Jiří Mádl: Muži sú trochu horšie stvorenia, ale ženy sú zase zákernejší nepriatelia
Ďalšou dámou, ktorá upútala pozornosť, bola herečka Patricie Pagáčová. Aj ona sa objaví v komédii Pánsky klub, ktorá je filmovou adaptáciou rovnomennej hry z Divadle na Jezerce – niekdajšieho diváckeho divadelného hitu. Česká hviezda seriálu Ulice, ktorá sa posledné roky presadila najmä ako televízna porotkyňa v Superstar, si zase odskočila do kina od materských povinností. Aj v jej prípade sa ku slovu dostal letný imidž – pôvabné biele šaty s našuchorenými rukávikmi doplnila čiernym opaskom a sandálami.
V novej komédii si okrem dvojice dám zahrali aj herci Milan Šteindler, Martin Leták, Bolek Polívka či Zdeněk Žák. Nesmelého učiteľa Cyrila stvárnil Jiří Mádl. „Je to čistá komédia o terapii eroticky závislých, každý má iný dôvod, prečo tam šiel. Jedného donútila manželka, moja postava je tam preventívne, pretože sa bojí, aby sa eroticky závislým nestal,“ uviedol Mádl.
Foto: Continental Film
Pánskym klubom sa Mádlovi vrátila chuť byť na filmovom ‚pľaci‘. „Venoval som sa rôznym veciam, teraz chcem hrať. Som vyberavý, dosť vecí som odmietol, teraz si to vyčítam, ale tiež sa mohlo stať, že prijmem niečo, čo by ma nebavilo, a potom by som sa na ‚pľaci‘ trápil,“ uviedol herec.
Mádl tiež rozhovore priznal, že skupinovú terapiu (ako jeho hrdina vo filme) síce v reálnom živote nevyskúšal, ale na terapie predsa chodí, už dva a pol roka. „Veľmi mi to pomáha, nemám žiadnu diagnózu, ale pochopil som, že keď pracujem s dušou, musím sa o ňu starať, jednoducho upratujem,“ vysvetlil. „V mojej komunite je chodenie k terapeutom ako čistiť si topánky alebo zuby. Chceme vedieť, čo sa v nás deje, nechceme sa rozhodovať nevedome o našich veciach. Z mojich priateľov by som ťažko hľadal niekoho, kto k terapeutovi nechodí,“ uzavrel.