Jana Majeská: S manželom sa nepretekáme ani neporovnávame
Foto: Peter Zakovic / TV Markíza
Nasledujúci rozhovor vznikol ako prepis nášho interview vo videorelácii Ide o nás. Jana Majeská rozhovor autorizovala a niektoré pasáže upravila. Reláciu v pôvodnom znení nájdete nižšie.
Stretávame sa na začiatku prázdnin. Ste mamou dvoch detí, ale zároveň aj pracujete. Ako to u vás teda vyzerá s dovolenkami, aké sú plány?
Veľké ako vždy. Máme už systém, cesty plánujeme rok aj viac dopredu. Potrebujeme zladiť prácu a prázdniny v škole. Cestujeme počas celého roka, nielen v lete, vždy aj s deťmi, aby sme sa stále mali na čo tešiť.
Takže už viete prezradiť, kam sa chystá rodina Majeských v roku 2025?
Máme naplánovaných viacero ciest. Od istého momentu už nechceme investovať do materiálnych vecí, ale do zážitkov. Chceme si ešte ukradnúť chvíle s deťmi, ktoré sa od nás postupne odpútajú. Spoločné zážitky nám už ale ostanú navždy.
Jedna vec sú zážitky, ale nepochybne ich prežívanie zahŕňa aj spoznávanie kultúr a inakosti, lebo v Ázii či Južnej Amerike asi žijú trošku inak ako my. Predpokladám, že toto chcete tiež vštepovať vašim deťom.
Presne tak. Od bežného umenia, ktoré sa dá nájsť na ulici, až po rôzne múzeá, galérie, ochutnávanie jedál a rozpoznávanie rôznych jazykov, odtieňov a vôní. Veď je to úžasné, intenzívne. Myslím, že aj naša kultúra by nemala byť „len“ slovenská. Je obohacujúce nechať sa inšpirovať a priniesť niečo z inej krajiny k nám a naopak. Povedať si: Aha, tak my to máme takto, vy zase tak, skúsme to prepojiť alebo posunúť hranice trochu ďalej.
Máte nejakú obľúbenú destináciu, ktorá vám zostala pevne v pamäti a možno vás aj prekvapila?
Počas našich ciest som zistila, že som srdcom Európan. Tu sa cítim najlepšie. Z tých, ktoré sme navštívili, ma okúzlilo napríklad Bali. Aktuálne som úplne zamilovaná do New Yorku, nedávno sme navštívili Peru a Bolíviu, tam ma zase očarila príroda, ľudia, všetky farby okolo – bolo to až neskutočné. Videli sme toho naozaj veľa, nechodíme totiž na dovolenky, kde si ľahneme a pijeme drinky. Náš cieľ je spoznávať. Ráno vyrazíme, máme itinerár a dbáme na to, aby sme z danej krajiny nasali čo najviac.
Kto je vo vašej rodine plánovač?
Manžel. (smiech) Deti dávajú tipy, kam by chceli ísť, ale primárne to stojí na Marekovi.
Čítajte viac Ako herečka nemám strach z ničoho, ako občianka sa o našu spoločnosť bojím, hovorí hviezda z Dunaja Jana Majeská
S manželom Marekom Majeským, ktorý je tiež herec, máte dve dcéry. U vás doma sú teda v prevahe ženy. Vnímate, že ženská energia dominuje? Je to možno iné ako v domácnostiach, kde sú aj synovia?
Nevnímam to tak, manžel možno trochu áno. Pochádza z mužskej rodiny – má brata, bratrancov, asi to bol pre neho trochu šok. Chceli sme to trošku vyvážiť, tak sme si zaobstarali psíka. Ale zo psíka bola nakoniec fenka. Takže pribudol opäť ďalší ženský element. Na našu obranu ale poviem, že sa ho snažíme ako jediného muža rozmaznávať (úsmev).
Ste spolu osemnásť rokov. Máte pocit, že od prvého stretnutia – či už vplyvom ženskej energie, alebo vo všeobecnosti – niečo váš manžel na sebe zmenil?
Človek sa prirodzene mení celý život. Ale sú to také drobné zmeny, možno kompromisy. V žiadnych zásadných veciach sa však Marek nezmenil.
Aký je život v hereckom páre? Keď partneri pracujú v rovnakej profesii, nebodaj sa dokonca stretávajú na rovnakom pracovisku, tak to môže vytvárať zaujímavé situácie. Občas dokonca pnutie. Ako to funguje u vás?
Naše manželstvo je úplne bežné. Nezvykneme pracovať na rovnakých projektoch, nie sme dokonca ani v rovnakej televízii, takže nikto nemôže hovoriť, že som protekčná. Nežijeme špeciálny život v porovnaní s inými pármi. Najbližšie nás ale predsa len čaká jeden spoločný divadelný projekt – zájazdová komédia, takže to bude nová situácia a intenzívnejšie skúšanie. Prácu v rovnakej profesii však vnímam ako výhodu. Vieme pochopiť, že herectvo je kontaktné, ľudia sú si bližší. Občas mi volajú kamarátky, keď vidia v televízii manželove milostné scény s inou kolegyňou. Nejako zásadne to však neprežívam, sama sa občas v práci ocitnem v kurióznej situácii a som rada, že nemusím doma nič vysvetľovať, lebo vieme, o čo ide.
Čítajte viac Žijem na konci sveta už desať rokov, hovorí s humorom. Slovenská maliarka odišla do Texasu za manželom: Dalo mi to veľmi veľa...
Myslíte si, že byť herečkou vám vlastne pomohlo k vzniku iného druhu dôvery voči partnerovi, ktorý je tiež herec?
Som všeobecne dôverčivý človek, ale ak sa niekto s mojou dôverou zahráva, utekám. Potrebujem slobodu, nedokázala by som byť s niekým, kto by žiarlil, kontroloval ma. Myslím si, že v našom manželstve je to „win-win“ situácia. Rovnako ako slobodu potrebujem, doprajem ju s dôverou aj môjmu manželovi.
Pri hereckom manželstve sa núka aj otázka, či medzi partnermi neexistuje istá súťaživosť. Tým, že ste na očiach, pravidelne v televízii, bojujete o priazeň diváka – publika.
Z manželovej strany vnímam veľkú podporu. Občas si robíme srandu čí seriál mal lepšie čísla sledovanosti. V skutočnosti to ale neriešime. Kedysi som bola menej aktívna, prirodzene som sa venovala deťom. Odkedy pracujem viac, Marek veľkodušne prebral niektoré povinnosti, aby som sa mohla realizovať. Nevnímam medzi nami rivalitu a už vôbec nie porovnávanie sa v duchu „ja som lepší, ty si horšia“ alebo nejaké pretekanie sa. Nás baví tvorivý proces, tešíme sa z práce, ktorá nás živí a teší.
Ste herečkou v podstate od skončenia vysokej školy, ale zlomový moment v kariére nastal so seriálom Dunaj, k vašim službám. Zaskočilo vás, keď odrazu na vás ľudia na ulici pokrikovali Schatzi alebo žiadali o fotografiu?
Málokedy chodím medzi ľudí a keď niekam idem, mám so sebou deti, psíka, manžela. Je ťažšie sa ku mne dostať. Nečítam články o sebe, ani diskusie, nestíham pozerať seriál, a tak mám pocit, že sa ma to netýka, necítim žiadnu zmenu. Občas ma niekto poprosí o spoločnú fotografiu, ale mám šťastie na milých a slušných ľudí.
Považujete sa za človeka, ktorý stojí nohami pevne na zemi alebo ste sa museli do takého bodu dopracovať?
Myslím si, že som úplne nohami na zemi.
Pýtam sa aj preto, lebo našu dobu sprevádza zaujímavý fenomén. Sláva a popularita, ktorá kedysi patrila umelcom, prevažne hercom alebo spevákom, sa odrazu dostáva k širším vrstvám. Sú to napríklad influenceri, veľakrát veľmi mladí ľudia, mnohí slávu nezvládnu. Čo teda sláva znamená pre vás?
Mám manžela, ktorý má za sebou veľa televíznych či divadelných príležitostí. To priťahuje pozornosť. Marek však berie tieto veci veľmi triezvo. Už na vysokej škole, kde tiež pôsobí, nám zdôrazňovali: svetská sláva, poľná tráva. Ak by sme predsa len mali tendenciu niekam uletieť, máme okolo seba veľa dobrých a dlhoročných kamarátov, ktorí by nás rýchlo uzemnili. Prípadne by tak spravili naše deti. Nie sú zvedavé na to, či príde domov nejaká Schatzi. Chcú normálnu mamu.
V seriáli Dunaj účinkujete od jeho štartu. Nakrúca sa už niekoľko sezón, pribudnú určite aj nové. Nemáte občas obavu zo škatuľky – zo zaradenia do jednej roly?
Nie, pretože mám šťastie, že moju postavu píšu rafinovane rôznorodo. Má rôzne odtiene, vzostupy aj pády, zažíva hraničné situácie, vyvíja sa. Môžem s ňou zažiť všetko. Práca na Dunaji je pre mňa taká milá a výnimočná, že dúfam, že seriál ešte budeme nejaký čas vyrábať. Mám rada prostredie, ktoré nám vytvorili, všetkých ľudí, ktorí na seriáli pracujú, a svojich hereckých kolegov, ktorí sú už mojimi kamarátmi.
Aj vaši kolegovia v rozhovoroch viackrát poznamenali, že atmosféra na pľaci pri nakrúcaní seriálu je veľmi vrúcna, kamarátska a dokonca humorná. Kto je najvtipnejší na dunajskom pľaci?
Môj seriálový manžel (pozn. redakcie: herec Ján Koleník). Trávim prevažne čas s ním, čiže to viem posúdiť len z môjho uhla pohľadu, ale on je skutočne príjemný kolega. Je milý, pripravený, nikdy nie je unavený, uhundraný, to nám vytvára celkovo veľmi dobrú atmosféru.
Čítajte viac Bála som sa, že umriem, keď budem ďalej piť, hovorí autorka Zápisníka alkoholičky. Herečka Ramba jej príbeh zahrala bez súdov, necítila som voči Miši zlosť
Sama ste povedali, že postavu Helgy píšu veľmi rôznorodo. Objavujú sa aj momenty, ktoré si pustíte trošku k telu? Napríklad scéna v závere poslednej epizódy pred letom, v ktorej sa Helga vzdáva dieťaťa… to sú momenty, ktoré dokonca dostali množstvo komentárov na sociálnych sieťach. Ako ste to prežívali vy?
Všetky scény ma vždy zasiahnu, nedokážem ich od seba úplne oddeliť. V danom momente je to pre mňa ako naozaj. V istej chvíli to však viem vedome odstrihnúť a nevraciam sa späť. Mám šťastie, že mojím hereckým partnerom je Ján Koleník. Je to skvelý herec, pripravený, mám k nemu dôveru, nad postavou rozmýšľa a tým ma udržiava v strehu, preto nie je problém situácii uveriť.
Zostaňme ešte chvíľu pri Jánovi Koleníkovi, respektíve jeho postave Waltera Klausa. Mne sa občas zdá, že si ho diváci stále spájajú s populárnou a príťažlivou hereckou tvárou a mnoho vecí mu odpustia – aj napriek tomu, že stvárňuje nacistu a primárne je negatívnym charakterom. Myslíte si, že to je dobré pri seriáloch z obdobia druhej svetovej vojny? Nemali by byť takéto postavy písané plochejšie a priamočiarejšie, aby ich ľudia odsúdili ako napríklad Filipa Tůmu?
Život je trochu komplikovanejší. Nie je čierno-biely. Nikto nie je iba dobrý alebo zlý. Ovplyvňuje nás veľa faktorov, rôzne životné situácie, motivácie. Mne sa postava Waltera Klausa páči. Je to nekompromisný predstaviteľ Nemeckej ríše a zároveň citlivý otec, jediná informácia však všetko zmení. Je plný paradoxov. Rovnako aj postava Antona Holubca robí zlé veci, je to zlý charakter, ale má aj svetlé chvíľky. Málo, ale má ich a dokáže prekvapiť. A práve tieto prekvapenia a paradoxy bavia nás aj divákov.
Je to súčasť receptu na divácky úspech?
Pre divákov je určite atraktívna doba, v ktorej sa seriál odohráva, a celkový vizuál. Účesy, kostýmy, ateliér. Diváci sa vedia stotožniť s postavami, držia im palce a vnímajú paralely s dnešným životom. Každá séria je iná, dokáže prekvapiť nielen divákov, ale aj mňa.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Pri paralelách s dnešnou dobou sa pristavme. Sme pár týždňov po eurovoľbách, ktoré ukázali, že vo viacerých krajinách Európy rastie popularita krajnej pravice. Ľudia v Európe aj na Slovensku omnoho viac načúvajú radikálnej rétorike. Prečo si myslíte, že sa to deje?
Priznám sa, nerozumiem tomu. Zistila som, že žijem vo veľkej bubline, ktorá po voľbách praskla a ostala len pachuť. Ľudia sú zrejme ochotní veriť skratkám a jednoduchým riešeniam, ktoré v konečnom dôsledku neriešia nič. Chlieb nie je lacnejší a ani nebude. Netreba však rezignovať na kritické myslenie a vzdelanie, treba sa učiť nielen dávnu históriu, ale aj tú blízku, aby sme sa poučili z chýb, neopakovali ich, pretože to neustále robíme. Je nutné rozlišovať fakty od lží, učiť sa jazyky, veľa čítať, podľa možností cestovať a spoznávať svet, aby sme neboli zahľadení iba sami do seba a vedeli myslieť nielen lokálne, ale aj svetovo.
S manželom Marekom Majeským ste sa podpísali nedávno aj na zoznam známych osobností na podporu redaktorov televízie Markíza. Podporili ste ich tak aj s ďalšími tvárami zábavných formátov, keď protestovali proti tlakom na spravodajstvo. Riešili ste doma, či to urobiť?
Prišlo nám úplne prirodzené vyjadriť našu podporu redaktorom. Citlivo vnímame, čo sa okolo nás deje. Celý text podpory bol navyše formulovaný veľmi ľudsky, citlivo a slušne a naše mená sa ocitli na zozname v slušnej spoločnosti ľudí, ktorých si vážime.
Čítajte viac Takto ste ju doposiaľ nevideli! Krásna Dubayová z Dunaja ako sexy dračica... a nie je jediná. Pozrite na zvodnú 70-ničku Gregorovú
Na vašom Instagrame, práve pod týmto odkazom, sa objavili aj príspevky o tom, že herci zase mudrujú a prečo sa umelci starajú do politiky. Mali by sa herci alebo umelci vo všeobecnosti vyjadrovať k politike a verejnému dianiu?
Umelci sú rovnakí občania ako pán alebo pani, ktorí zverejnili podobný komentár. Nevidím dôvod, prečo by sa oni mohli vyjadrovať k politike a ja nie. Majú tiež možnosť študovať umenie, prejsť si dlhou, častokrát nie ľahkou cestou, osloviť ľudí, ktorí ich budú počúvať a môžu hovoriť svoje názory. Príde mi priam bizarné nemať možnosť vyjadriť sa k záležitostiam, ktoré sa ma bezprostredne dotýkajú, ktoré na mňa majú dosah, len preto, že som herečka. Žijem v krajine, kde sa to ešte stále môže a budem to robiť.
Z čoho máte najväčší strach v rámci spoločensko-politického kontextu ako občan a možno aj ako herečka?
Ako herečka nemám strach z ničoho, som na voľnej nohe, nemám stále angažmán, nikdy neviem, či prácu budem, alebo nebudem mať. S týmto stresom a tlakom som sa naučila žiť. Na druhej strane si myslím, že som natoľko šikovná a pracovitá, že sa budem vedieť uživiť vždy a nebudem sa hanbiť za žiadnu poctivú prácu. O túto krajinu sa však bojím. Mám strach, v akej atmosfére budú vyrastať naše deti, či vôbec budú vyrastať v tejto krajine, alebo budú cítiť potrebu ísť niekam inam. Svet sa mení veľmi rýchlo a nie všetky zmeny sú pozitívne.
Jana Majeská
Narodila sa 9. októbra 1982 v Prešove. Vyštudovala herectvo na VŠMU v Bratislave. Účinkovala v seriáloch Mesto tieňov, Milenky, Za sklom, Nový život, Druhá šanca a najvýraznejšiu rolu získala ako Helga Klausová v seriáli Dunaj, k vašim službám. Okrem televízie má na konte aj filmový Polčas rozpadu, hrá v divadle a dabuje. S manželom Marekom Majeským majú dve dcéry – Emu a Hanku.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ