Táňa Pauhofová: Umenie sa nedá umlčať
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Máte tesne po svetovej premiére nového filmu Vlny, predstavili ste ho vôbec prvýkrát na filmovom festivale v Karlových Varoch. O prvých reakciách publika a nadšení sa už popísalo veľa. Aké to bolo pre vás priamo na mieste?
Veľmi prekvapujúce. Tvorcovia sa, samozrejme, vždy modlia a dúfajú v to, aby sa ich film páčil a bol prijatý. Nikomu z nás, ani tým optimistickým, sa nesnívalo, že odozva bude taká. Bolo to až veľkolepé prijatie a pre všetkých z nás veľmi dojímavé.
Diváci vás odmenili bezmála desaťminútovým potleskom postojačky, prvé kritiky a názory sú priam oslavné. Ako herečka ste na potlesk zvyknutá. Viete už odlíšiť, ktorý je povinným aplauzom, aké občas zaznejú po divadelnom predstavení alebo premiére, a ktorý ide od srdca?
Myslím si, že to už dokážeme odlíšiť, atmosféra je vtedy iná. Cítite rozdiel, samotný moment prebieha inak, vidieť to aj na ľuďoch. V prípade Vĺn vo Varoch však bola ešte tma, sotva začali titulky a ľudia vstávali a tlieskali… a ono to nekončilo a nekončilo. Vnímala som, že sme boli s kolegami naozaj zaskočení. Chvíľami som mala pocit, že náš režisér Jirka Mádl bol taký hotový a dojatý, že mal tendenciu utiecť. (smiech)
Prekvapilo vás, že Jiří Mádl – vekovo relatívne mladý autor a režisér – zvládol nakrútiť takýto film?
Jirku poznám veľmi dlho. Okrem toho, že je môj dlhoročný kolega a natočili sme spolu niekoľko filmov, je aj môj kamarát. S veľkým obdivom sledujem, ako sa vyvíja a zreje. Je nesmierne inteligentný, vnímavý a šikovný mladý muž a zasa raz platí – ako stále hovorím a stojím si za tým – vek naozaj nič neznamená. Aj veľmi mladí ľudia dokážu veľmi príjemne prekvapiť a tí, ktorí by už mali mať životné skúsenosti a niečo zažité a naučené, dokážu prekvapiť tiež. No nie pozitívne. Jirka sa postupne z herca tínedžerských komédií vypracoval na fantastického scenáristu a režiséra. Aj tí skúsenejší majú čo závidieť alebo sa môžu od neho učiť.
Bol to on, kto vás oslovil na rolu novinárky a prekladateľky Věry Šťovíčkovej?
Áno, dostala som od neho dôveru. Vlny pripravoval veľa rokov, my sme film natáčali minulý rok pred letom a po lete ešte robili nejaké dotáčky. Je to jeho tretí celovečerný film a išlo mu o všetko – v zmysle, že vložil do projektu celého seba a dokázal nadšenie, energiu a zmysel, ktorý v ňom videl, zdieľať s celým svojím tímom. Či pred kamerou, alebo za ňou. Skutočne sme ťahali za jeden povraz a išli sme sa pretrhnúť. Aj my sme podvedome cítili, že robíme niečo výnimočné.
Čítajte viac Film Vlny: Mádlova odvážna plavba v rozvlnených dejinách. Vlny divákov nabijú pozitívnou energiou
Jiří Mádl v rozhovore pre iDnes uviedol toto: „Jej hlas stále počujem, aj keď ju hrá Táňa Pauhofová, tak ju tam hrozne moc vnímam. Sú momenty, kedy sa úplne zarazím ako veľmi je toto Věra – aj keď má, samozrejme, Táňa iný hlas, tak tam proste je.“ Ako sa vám podarilo vteliť sa do postavy Věry Šťovíčkovej? Stretli ste sa s ňou?
Bohužiaľ, už som ju nestihla, pani Věra nás opustila v roku 2015. Jirkovi sa to podarilo, pretože na filme pracoval desať rokov. Okrem Věry sa stretával aj s ďalšími redaktormi niekdajšieho Československého rozhlasu a dokázal načerpať veľa aj z ich osobného života. Jirka je tiež herec, čiže jednou z výnimočných vecí je, že dokáže dobre sprostredkovať inému hercovi z pozície režiséra, čo potrebuje. Rozumie, na čo my herci počujeme. Ďalšia vec je, že ak účinkujete vo filme s jasným historickým kontextom, snažíte sa o tom dozvedieť čo najviac. Existujú archívne materiály, človek zbiera všetky informácie, ktoré sú dostupné. Ale ako hovorím, najdôležitejšie boli práve Jirkove stretnutia s pani Věrou a okrem toho, čo porozprávala ona sama, aj pocit, ktorý si z nej odniesol. Navnímal jej esenciu. Našiel pre mňa kľúč, akým spôsobom z nej urobiť výnimočnú redaktorku a ženu veľkej odvahy, samu ženu v čisto mužskom kolektíve. Mnoho vrstiev, ktoré sme sa snažili vtesnať na neveľký priestor. Nie je to jej životný príbeh, ale nejaký výsek, ktorý sme sa pokúsili urobiť veľmi plasticky a komplexne. Náš režisér a scenárista nám neskutočne pomohol.
V repertoári máte niekoľko skutočných osobností. Hrali ste napríklad advokátku Dagmar Burešovú, herečku Lídu Baarovú a mnohé ďalšie. Zmenila sa vaša optika spoluprácou s Jiřím Mádlom pri stvárnení skutočného predobrazu?
Človek si dokáže o človeku veľa prečítať, aj mne sa podarilo nájsť materiálov celkom dosť. Sú to životné fakty. Ale potom, keď vám niekto hovorí, aká bola, čo z nej vyžarovalo, akým spôsobom rozprávala – veľmi mi uľahčil, že postava nie je iba zhluk faktov. Vďaka Jirkovi som jej mohla dať esenciu, ktorú niesla.
Foto: BONTONFILM
Škótska historička Rosamund Johnston napísala knihu Red tape, ktorá sa zaoberala fungovaním redaktorov a ich pôsobením v období 60. rokov. Věru Šťovíčkovú v nej označila za „poster girl“ socializmu. Vo filme zobrazujete obdobie, keď boli novinári a žurnalisti vnímaní ako vzory v spoločnosti: uznávaní, ľudia si ich fotografie lepili doma na steny. Situácia v žurnalistike sa posunula, prišli nové technológie, iné spôsoby podávania informácií, ale postavenie novinárov dnes čelí novým výzvam a úskaliam. Investigatívni novinári sú často zaznávaní, niekedy dokonca verejne napádaní politikmi. Ako to vnímate?
Je mi to veľmi ľúto. Aj pre nich, aj pre ľudí, ktorí náš film uvidia, je to dôležitý projekt. Má veľmi silný príbeh, no nie je to film politický. A tiež v ňom nechceme len hovoriť o tom, že redaktori sú super. Film hovorí sám za seba svojím príbehom. Pre mňa osobne je dôležité, že môžeme poctivým novinárom a redaktorom v dobe, keď čelia veľkému tlaku a osočovaniu, vzdať hold. Pripomenieme, akí sú pre našu spoločnosť dôležití.
Cítite sa občas byť s nimi na jednej lodi? Ste angažovaný človek, vyjadrujete sa k veciam z pozície umelca. V poslednom období sa často objavuje aj kritika, dokonca až vulgárne a nenávistné prejavy na vašu adresu či na adresu mnohých kolegov.
S tým sa v dnešnej dobe nejako človek musí vyrovnať, nie je v mojej moci situáciu zmeniť ani vysvetľovať. Veľakrát nenávistné komentáre prichádzajú od ľudí, ktorí ani nevedia, čo hovoríme. Keď som si tak prešla, čo napríklad som hovorila na protestoch… Volanie po ľudskosti, snaha o udržanie demokratických hodnôt alebo to, že som ako človek proti násiliu a agresivite – to sú predsa veci, s ktorými môžeme všetci súhlasiť, bez ohľadu na politické presvedčenie. Napriek tomu už stačí, že človek nie je niekomu sympatický a stáva sa terčom akejsi osobnej frustrácie iných. Pre mňa je dôležité nebrať si podobné prejavy osobne. Ale veľmi by som si fandila, keby som povedala, že som s nimi na jednej lodi. Ich význam pre spoločnosť a ich práca je z môjho pohľadu neporovnateľne dôležitejšia a významnejšia. Som vďačná, že mojím kúskom roboty môžem prispieť k tomu, že im kredit dám a vyjadrím obdiv.
Na premiére v Karlových Varoch sa okrem filmovej delegácie a tvorcov objavil aj Ján Souček, riaditeľ Českej televízie ako jednej z participujúcich produkčných strán. Viete si predstaviť podobnú situáciu pri podobnom filme v nasledujúcich rokoch na Slovensku?
Keď budem veľmi optimistická, poviem, že mám obavy. V deň, keď sme mali premiéru v Karlových Varoch (pozn. redakcie – premiéra sa konala 1. júla 2024), dnes už bývalý generálny riaditeľ RTVS pán Ľubomír Machaj odovzdával celú agendu. Keď sa zhasli svetlá a videli ste na plátne RTVS ako koprodukčného partnera nášho filmu, mnohým nám prišlo veľmi smutno. Zmeny, ktoré sa odohrali a odohrávajú, prebiehajú na viacerých frontoch – napríklad aj v audiovizuálnom fonde, vďaka ktorému by sa mohol natočiť takýto film. Dnes počúvame, čo audiovizuálny fond podporí alebo nepodporí a mám veľkú obavu, že by film ako Vlny už podporený nebol. Považovala by som podobné rozhodnutie za absolútne bizarné a najväčšiu škodu, aká by mohla byť. Asi nám ostáva len trošku zabojovať. Som presvedčená, že či už médiá, fondy na podporu umenia a celkovo umenie musia byť slobodné. Do umenia nemôže vstupovať ideológia a už vôbec nie svojvôľa nejakej skupiny ľudí.
Čítajte viac Umenie sa nedá umlčať, vraví Táňa Pauhofová. Chcú zakázať určité témy? Tvorcovia sa nevzdajú, tlak vytvára protitlak
Predstavte si, že sa naozaj dostaneme do situácie, keď nebudú podporované témy ako LGBTI+, politická vojna alebo mapovanie obdobia 90. či 60. rokov. Myslíte si, že dokážu herci – umelci vo všeobecnosti – vytvoriť akúsi protiodpoveď? Trebárs aj bez nároku na honorár investovať svoj talent, energiu a čas, aby takéto diela a filmy vznikli?
Asi nikdy nepôjde o väčšinu, no som presvedčená, že áno. Zafinancovať film zo súkromných zdrojov je priam zázrak a v prípade, ak podpora u nás nebude, tvorcovia ju budú hľadať zahraničí. Dúfam, že odozva príde. Prípadne sa dajú robiť projekty, ktoré sú menej finančne náročné. Sú témy, ktoré sa nedajú zakázať. Ak si niekto myslí, že keď budú ľudia o nich mlčať a tým pádom zmiznú a prestanú existovať, to je mylná predstava. Naopak, niečo zakázané alebo nepodporované zvyčajne prináša odpoveď. Každý tlak vyvoláva protitlak, bude väčšia vôľa alebo potreba o daných veciach hovoriť. Možno iným spôsobom, ale bude. Vychádzam aj zo skúseností, ktoré sa diali u nás v predošlom režime. Nenakrúcali sa tu len politicky angažované veci o roľníkoch a kolchozníkoch. Robili sa aj mimoriadne dôležité umelecké projekty, ktoré možno boli nejakú chvíľu v trezoroch, ale dostali sa von iným spôsobom. Umenie sa nedá umlčať.
Filmári vás ukotvujú v rôznych historických obdobiach, často aj v spoločensky a politicky náročných érach. Vyplýva to z prevahy podobných látok v tvorbe Česka a Slovenska, je to nejakou vašou typológiou alebo možno je dôvodom, že ste tak trošku stará duša? A myslím to v najlepšom zmysle slova…
(smiech) Sama cítim to posledné. Je pravda, že ma to k podobným témam ťahá. Keď mám možnosť výberu, siahnem po téme, ktorá má pre mňa hlbší zmysel. Cez moju prácu môžem myšlienku, odkaz odovzdať divákovi. V tom vnímam aj jeden z najdôležitejších zmyslov v rámci hereckej práce. Takže keď dostanem na výber napríklad medzi filmom, ako sú Vlny alebo Hořící keř či Kousek nebe a niečím – čo môže byť veľmi príjemná oddychovečka – vždy ma to bude ťahať k niečomu, čo ma viac presahuje. Každý herec to má inak a výber je vždy možný. Znamená to občas aj, že si vyberiete chvíľu nerobiť nič.
Čítajte viac Ako herečka nemám strach z ničoho, ako občianka sa o našu spoločnosť bojím, hovorí hviezda z Dunaja Jana Majeská
Pomáhajú vám takéto roly aj trošku vyliečiť skryté a staré boliestky, ktoré človek má a nesie ich so sebou životom? Slúži herectvo a jednotlivé charaktery nejakým spôsobom sa vyrovnať so sebou samou ako Táňou Pauhofovou?
Určite áno. Už len tým, že som neustále konfrontovaná s príbehmi ľudí. Málokedy človek dostane rolu, pri ktorej si povie: toto som úplne ja, všetkému rozumiem, všetko prijímam, všetko viem. Väčšinou sa musíte cez niečo prelúskať, niekam sa dopracovať. To mám na mojej práci nesmierne rada. Vnútorne ma otvára a scitlivuje aj voči veciam, kde by si – v najlepšom zmysle slova – bežný človek povedal: tak toto absolútne nechápem, to by sa mne v živote stať nemohlo, nikdy by som nič podobné neurobil. Ak niekoho hrám, musím riešiť jeho konanie v danom kontexte, zobrať ho za svoje, skonfrontovať sa s ním. Osobnostne mi veľmi moja práca pomáha.
Vstupuje vám herectvo do života priam terapeuticky?
Nie vždy, no v niektorých veciach áno.
Foto: Profimedia
Použijem ešte jeden citát. Tentoraz váš vlastný. Keď sme robili spolu rozhovor v roku 2016, povedali ste: „Veľa vecí som sa rozhodla pustiť z hlavy a iné zase prijať, dospela som k poznaniu, že sa môžem mať rada, môžem byť celistvá v sebe, bez potreby nachádzania sa v iných a ich potvrdenia a uvedomila som si, ako veľmi som ľúbená.“ Keď sa k tomu spätne vraciam, znie to ako priam ideálny stav mysle. Ale vtedy ste boli bez partnera, slobodná, neboli ste matkou. Kam ste sa teda za osem rokov posunuli? Dá sa ešte niekam?
Samozrejme, že sa dá. Aj tento stav nie je ako keď je človek šťastný, spokojný, chodí to vo vlnách. Na živote je vzácne, že je nestály, plynie a človek sa v rôznych situáciách, ktorým čelí, môže cítiť rôzne a musí sa s tým vyrovnať. Pre mňa je ďalším veľkým míľnikom materstvo. Úplne nová rola v mojom živote, čo mi otočila celý môj svet, vnútorný aj vonkajší. Vďaka materstvu mám úplne nové výzvy a možnosť na sebe pracovať ďalej, lebo deti nám zrkadlia a odhaľujú veľa našich výziev.
Použili ste slovo rola, objavuje sa často v spojení s materstvom. Ste herečka, tak sa opýtam: Je rola matky naozaj rola alebo súčasť podstaty?
Vy to nazývate súčasť, ja som povedala rola, lebo takisto je mojou súčasťou byť herečkou, byť matkou, byť partnerkou, manželkou, priateľkou, ženou. Takto by sme mohli menovať ďalej. Nie je to, že som niekto iný, aby sme si rozumeli v slovičkárení. Som to stále ja, je súčasťou mňa, ale nie je jediným, čo ma definuje.
Čítajte viac V Amerike mi ani najúspešnejší ľudia nedali pocítiť, že by som pre nich nebola dosť dobrá, hovorí modelka Veronika Rajek. Sleduje ju 7 miliónov ľudí
Naznačili ste, že materstvo prináša nové výzvy. Nie je tajomstvom, že ste vo viacerých rozhovoroch komunikovali o vlastnom detstve, o rodičoch a interakciách s nimi, ktoré neboli vždy jednoduché. Máte pocit, že sa snažíte byť iným rodičom ako boli oni? Akým spôsobom pristupujete k rodičovstvu?
Ešte je to veľmi krátka doba na to, aby som vedela presne pomenovať, aký rodič som. Dcéra bude mať koncom septembra dva roky, čaká nás ešte veľa etáp, ktoré nejakým spôsobom preveria mňa a môj prístup ako rodiča. Ale v prvej fáze sa mi zdá, že idem s akoby nepopísaným listom – bez ohľadu na to, čo bolo. Prišla mi do života bytosť, ktorá je úplne jedinečná. Môžem ju chvíľu viesť, vnímať ju, počúvať, reagovať na ňu a nerobiť to podľa toho, ako to niekto robí. Snažím sa k materstvu pristupovať individuálne. Človek veľa počúva, čo by sa ako malo. Sto hláv, sto rád, sto rozumov, nedá sa všetko a je to veľká alchýmia. Snažím sa predovšetkým vnímať moju dcéru a najlepšie, ako viem, ju skúsiť doviesť k tomu, aby bola láskavá, zodpovedná a odolná.
S dcérou Milou a manželom Jonatánom budete tráviť ako rodina druhé leto. Odľahčime to úplne na záver. Aké bude?
Prioritou pre našu rodinu je naša dcéra, snažíme sa čo najviac času tráviť s ňou. Som na materskej dovolenke, čiže pre mňa momentálne leto nie je veľmi odlišné ako hociktorý iný mesiac, akurát je teplejšie a sú komáre (smiech). Budeme chodiť niekde von, ideme aj na spoločnú dovolenku a potom máme ešte občasné pracovné povinnosti. Mám šťastie, že mám úžasnú podporu v manželovi a v mojej fantastickej svokre Jarke, takže keď príde nejaká zaujímavá filmová alebo iná ponuka, viem si na chvíľku odskočiť. O Milu je plnohodnotne postarané.
Táňa Pauhofová
Narodila sa 13. augusta 1983. Vyštudovala Vysokú školu múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Jej prvou výraznejšou filmovou rolou bola úloha v snímke Kruté radosti od režiséra Juraja Nvotu, za ktorú získala ocenenie Igric. Účinkovala tiež vo filmoch Jánošík a Hořící keř významnej poľskej režisérky Agnieszky Hollandovej. Hrala v snímkach ako Všetko alebo nič, Lída Baarová, Toman, Po čom muži túžia, Šťastný nový rok, Známi neznámi či Alma a Oskar. V pripravovanom filme Vlny od Jiřího Mádla stvárni redaktorku Věru Šťovíčkovú. Zahrala si aj v seriáloch ako Kriminálka Staré Mesto, Milenky, Bez vědomí, Vytoč môjho agenta či Výnimočná Nikol. Okrem filmu a seriálov sa venuje dabingu a divadlu. Od roku 2007 je stálou členkou Činohry Slovenského národného divadla. Je držiteľkou ocenenia Dosky, niekoľkých Cien Literárneho fondu a Ceny Nadácie Tatra banky. V roku 2013 získala Krištáľové krídlo.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ