Pyco pomáha Ugande. Sme dobrosrdečný národ, tvrdí

Martin Pyco Rausch je vyslancom dobrej vôle pre Unicef od roku 2011. No predsa cesta do Afriky, konkrétne do Ugandy, ktorú absolvoval tento rok v lete, bola jeho prvou.

28.12.2013 06:30
Martin Pyco Rausch Foto:
Pyco v Ugande.
debata (19)

Prijal ju s radosťou. Dovtedy robil ako ambasádor iné činnosti. Napríklad, presviedčal ľudí na ulici, aby prispeli, hoci sumou dve eurá – už taká čiastka totiž môže zabezpečiť Uganďanom potrebné moskytiéry alebo vakcíny na dosť dlhú dobu. „Dve eurá nie sú zanedbateľná čiastka, napriek tomu, že v našej peňaženke to tak pôsobí,“ povedal Pyco pre Pravda.sk. Jeho úlohou bolo ísť do terénu a zistiť, či peniaze naozaj dokážu mať vo forme materiálnej pomoci takú veľkú hodnotu. Na vlastné oči neskôr vraj zistil, že moc majú silnejšiu, ako si pôvodne myslel. Na častú otázku ľudí, prečo Unicef pomáha práve v Ugande, Pyco zvykne odpovedať: „Lebo tam je situácia kritická a žiadaná.“ Dostával ju však tak často, že sa rozhodol, že na ňu prestane odpovedať. „Lebo ju považujem za bezpredmetnú,“ skonštatoval.

Slováci a charita
Aký majú Slováci vzťah k charite – nemajú tendenciu prispieť radšej „svojim“? Nezahlcujú ambasádorov „výčitkami“, že aj na Slovensku máme predsa kopec ľudí, ktorým treba pomáhať? Podľa Pyca je vraj táto protiotázka častou odpoveďou. Najčastejšie ju však vraj kladú tí, čo nepomáhajú pre istotu vôbec. Tých, čo neprispejú, ale neodsudzuje. „Chápem, že dve eurá sú na Slovensku pre niekoho veľkou sumou a nie každý si môže dovoliť prispieť. Pomáhame takým dielom, akým sme schopní,“ tvrdí po svojich skúsenostiach z praxe Pyco. Napokon, pomáhať sa dá aj inak ako finančne, napríklad, šírením správy. Vo všeobecnosti si však moderátor myslí, že sme dobrosrdečný národ. „Netvrdím, že Slováci nepomáhajú,“ zhodnotil.

Chýbajú toalety a pitná voda
Dokument Pomoc v Afrike – Pyco v Ugande, je sondou do toho, kam vyzbierané peniaze idú a prečo ich tam treba. Vďaka nemu všetci, ktorí chcú pomôcť, uvidia, čo v krajine skutočne chýba. Sú to predovšetkým toalety a pitná voda. Deti sa učia pod stromom, kam dochádzajú denne aj päť kilometrov. „Pitná voda na miestach, kam som sa bol pozrieť ja, nebola. Keď som sa v škole pýtal detí, kde majú vodu, povedali, že nemajú. Ak ju chcú, musia ísť po ňu niekoľko kilometrov pešo. Raz som sa vybral s nimi. Prechádzali sme cez rôzne rákosie a na otázku, či nám nič nehrozí, povedali, že "len hady a občas krokodíl“." Bandasky s vodou deti prenášajú na hlave, po príchode do školy ich obsah vylejú do erárnej keramickej karafy. Napiť sa môže každý, kto je smädný.

Deti sa túžia vzdelávať
Deti z Ugandy Pyca milo prekvapili. Nosia vraj rovnošaty, ktoré sú symbolom toho, že do školy patria. Pre to, aby ju mali, urobia čokoľvek – napríklad chodia pracovať do kameňolomu, kde zarobia možno dolár na deň. Aj ten však musia priniesť mame, ktorá z neho rozdelí pre ostatných súrodencov. Až z toho, čo chlapcovi ostane, si na uniformu pomaly našetrí. Aj to svedčí o tom, že do školy deti chodia rady. Prejdú 3–5 kilometrov po hrboľatej kamenistej ceste a celý deň v škole nič nejedia. Nemajú čo… No útek alebo túžba „zdrhnúť“ nehrozí. „Kým u nás sa deti tešia zo školy, ugandské deti sa do nej tešia. A každú informáciu doslova hltajú.“ Pyco si s nimi skúsil napísať písomku z angličtiny. Vraj vôbec nebola jednoduchá. „Keď tam chvíľu nebola kamera, skúšal som, či si vedia ako naše deti navzájom poradiť, alebo od seba odpísať, ale ony to vôbec nepochopili,“ zasmial sa moderátor. Na otázku, čím by chceli byť, najčastejšie odpovedajú: Lekár, sestrička, učiteľ, právnik! A to sú väčšinou deti, ktoré pochádzajú z chatrčí, kde spávajú aj traja-štyria členovia rodiny na zemi a rodičia po anglicky vôbec nehovoria.

Kam na WC
Aj taká „maličkosť“, ako absencia latrín spôsobila, že väčšie dievčatá odmietali chodiť do školy. Na veľkú či malú potrebu chodili do húštiny – chlapci vpravo, dievčatá vľavo. Pätnásťročné dievčatá, ktoré sa v Ugande už bežne vydávajú a o rok už rodia, sa logicky zvykli už do školy nevrátiť, pretože použiť záchod v prírode pred chlapcami sa hanbili. „Odkedy však majú postavené cementové latríny, tento problém sa vraj nevyskytuje,“ informoval Pyco. Po použití toalety sa naučili umyť si ruky, čo ešte donedávna tiež nebolo samozrejmosťou.

Deti chodia do školy rady.
Na otázku, čím chcú byť, deti najčastejšie...
+4Na rovnošatu si deti väčšinou zarábajú samy.

Finančná verzus materiálna pomoc
Moskytiéry sú účinné v boji proti malárii, chudobní Uganďania ich však nemajú. Podľa Pycových slov je dôležité nedávať im finančnú, ale materiálnu pomoc. Najdôležitejšie sú moskytiéry pre rodiny, v ktorých sa už malária vyskytuje, na miestach, kde klíma nevyhovuje a prenos malárie infikovanými komármi reálne hrozí. Aby sme trochu pochopili Uganďanov, ešte donedávna tam vraj bola návšteva lekára manželmi vnímaná ako poníženie a hanba. Svoje manželky do nemocnice odmietli sprevádzať z dôvodu, že „majú veľa povinností“. Aj preto je tam osveta dôležitá. Z nemocníc vyrážajú raz za čas do terénu, kde robia testy na HIV, podávajú antimalariká, prvoradé sú tehotné a dojčiace ženy. HIV pozitívne presviedčajú, aby priviedli aj manžela, aby chorobu nešíril ďalej. Nehovoriac o používaní kondómov, ktoré je pre nich stále akýmsi tabu.

Nezlenivejú?
Na otázku, či Afričania nezleniveli, lebo si na pomoc zvonka zvykli, Pyco odpovedá: „Ani náhodou. Za pomoc sú veľmi vďační. Sami pomáhali pri kopaní záchodov, aby im deti zo školy neutekali. Keď sme okolo nich prechádzali s logom Unicefu, vždy nám kývali, usmievali sa na nás. Boli vďační a ešte nemali byť za čo. Zmenu v ich životoch si spájajú s niečím, čo pre nich Unicef definuje. A to je veľmi dôležité.“

Sklamanie či prekvapenie?
Do Ugandy odchádzal Pyco s akousi predstavou. Čo ho za ten týždeň sklamalo, resp. naopak, prekvapilo? „Neviem, či ma niečo sklamalo. Očakávania som mal do istej miery len obrazovo-pocitové, no nečakal som nič a tým pádom ma nič nesklamalo.“ Prekvapila ho však zeleň. S tou nerátal. „Myslel som si, že Afrika a špeciálne Uganda, bude niečo vyprahnuté do červena. A ľudia boli napriek podmienkach, v ktorých žijú, šťastní. Vtedy som pochopil, aké dôležité je nemať pocit, že tým, že niekomu pomáhame, ho zmeníme. Lebo to nebolo cieľom našej výpravy.“ Pyco dodal, že sa od nich máme čo učiť. Uganďania sú podľa jeho slov vzpriamení, vyrovnaní a pokojní ľudia. „Hovoria pomaly a potichu a z ich hlasu ide zvláštny pokoj. Nie sú ešte nakazení našim stresoidným svetom.“

Inak sú to ľudia, ako my…
„Veľké rozdiely v správaní ľudí som nevidel. Človek v nich hľadá európsku preafektovanosť, tú ale nenájde. Zdá sa, akoby boli bez emócií, lebo oni sa síce smejú, ale nie zbytočne a často. A nemračia sa. Majú výraz tváre, akoby rozmýšľali, alebo nerozumeli. O chvíľu si zvyknete a zistíte, že je to ich štandardný prejav a my sme tí iní, ktorí tam vtrhli a tvárime sa, že ich chceme posudzovať.“

Vyučovanie pod stromom. Foto: Unicef
Unicef, Pyco, Uganda Vyučovanie pod stromom.

Spokojnosť s dokumentom
Dohoda pred tvorbou dokumentu o Ugande znela: režisérka Mária Martiniaková si môže točiť, čo chce, moderátor sa zas môže na čokoľvek, čo mu napadne, pýtať. „V tak krátkom čase urobiť lepšiu sondu do krajiny, v ktorej sme boli, si neviem dobre predstaviť,“ zhodnotil Pyco. „Pamätám si viac, ako v tom krátkom čase stihla kamera zachytiť, ale myslím si, že je to pomerne dôverný opis toho, čo sme za ten krátky čas v najchudobnejších častiach Ugandy zažili.“

Dokument Pomoc Afrike – Pyco v Ugande vznikol v partnerskej spolupráci a produkcii TV JOJ. TV PLUS ho odvysiela 29. decembra o 12. hodine a v repríze na TV WAU o 21.50.

© Autorské práva vyhradené

19 debata chyba
Viac na túto tému: #Uganda #Martin Pyco Rausch #Pomoc Afrike - Pyco v Ugande

+ Posilňovanie imunitného systému vitamínmi a minerálmi zvyšuje odolnosť tela.
Mali by ste začať myslieť na...

+ Nikdy ste neboli vo forme ako teraz, udržujte si to, dobrá práca.
V práci sa vám bude veľmi dariť, môžete...