Búrlivé víno sa väčšinou filmuje na známych miestach, ktoré sa veľmi nemenia. Ako nám však povedali v TV Markíza, usilujú sa priestor rozšíriť: "Snažíme sa nakrúcať čo najčastejšie aj v exteriéroch. Fiktívnym sídlom seriálového klanu Roznerovcov je neskorobarokový kaštieľ z 18. storočia v obci Mierovo, 18 kilometrov od Bratislavy.
V Mierove sa vyrábajú aj scény na cintoríne. Rodina Dolinských má svoje seriálové sídlo zasa v Modre. Exteriéry viníc sa natáčajú v obci Vištuk, ale aj v Šenkviciach a pri Modre. Zábery spred kaštieľa milionára Maxa Zachara (Peter Nádašdi) sa nakrúcajú v Tomášove, seriálový byt primárky Rity Kernovej (Kristína Turjanová) je zasa v Pezinku. V seriáli sa vyskytujú aj zábery na Pinelovu nemocnicu. Interiérové scény sa, samozrejme, točia prevažne v ateliéroch."
Život sa rieši na sedačkách
Hoci Búrlivé víno je predovšetkým ateliérový seriál, jeho tvorcom sa darí vyvolávať dojem živosti a rôznorodosti prostredia. Ale ani ateliérové výjavy nenudia – divák si už zvykol, že mnohé situácie sú viazané na určité interiéry. Je tam obyčajne konferenčný stolík, moderné sedačky a kreslá, okno so záclonou, nejaká polička, vázička. A – dôležité! – dvere.
U Dolinských sú napríklad nenápadne umiestnené v kúte za sedačkou, ale tadiaľ obyčajne náhle vojde alebo odíde postava, a mení sa celá situácia. Nela Pocisková ako Nina dosť často odchádza so slovami "chcem byť sama!“. Nine sa totiž stále niečo zlého stávalo, čo ju nútilo odpovedať príbuzným úsečne, tváriť sa zúfalo, neprístupne a prípadne aj decentne buchnúť dvermi.
Našťastie, scenár je už k Nine milosrdnejší a teraz zažíva šťastie. Darí sa jej v práci aj v láske, hoci – stále niečo visí vo vzduchu, ako to v správnom seriáli má byť! Priestor, v ktorom sa rodinný život odohráva, je síce pre kameru dosť stiesnený, no herci dokážu presvedčiť, že keď sú doma, najradšej sa zdržiavajú na sedačkách.
Občas si štáb vyjde do viníc, občas sa ocitne na skutočnom cintoríne, niekedy sa filmuje na ulici. Náladu voľného priestranstva navodzujú aj zábery budov, ktoré naznačujú, kde sa bude dej odohrávať. Sú tam moderné činžiaky, spomínané zámky, dvory. Sú pekne nasvietené, podfarbuje ich hudba a pôsobia veľkolepo.
Vnímaním týchto záberov naberá divák dojmy do zásoby. Potom má dosť vizuálnych emócií, aby z nich čerpal aj pri ateliérových pasážach. Domýšľa si k nim širší priestor, čerstvý vzduch. Zotrvačne ho cíti, aj keď jeho seriáloví hrdinovia si už zasa nacvičeným pohybom sadajú na svoju obľúbenú sedačku, k jedálenskému či pracovnému stolu. Na týchto ateliérových záberoch je zvláštne to, že je tam vždy veľký poriadok – žiadne zbytočnosti, žiadne povaľujúce sa vecičky. Stôl je vždy čistý. Možno to je symbol čistého štítu vinárskych rodín. Určite sú to veľmi poriadne rodiny a to je pekné.
Lietadlá nad vínom
V seriáli sa vyskytuje aj viacero detí. Spočiatku im stačilo, keď sa aj ony vyskytovali prevažne v obývačke alebo pri jedálenskom stole. Dej sa však rozvíja, deti rastú a ateliérové prostredie je im už malé. Tak pribudla do deja Laurinkina škola. Nakrúca sa na gymnáziu na Tomášikovej ulici v Bratislave. Pri exteriérovom nakrúcaní je veľa vzrušenia. Videli sme, ako sa pracuje s detskými komparzistami, ktorí vytvárali okolo Laurinky dojem rušnej školskej prevádzky. Laurinku (hrá ju Laura Hritzová) privezie do školy nevlastný otec Peter Rozner (Martin Mňahončák), auto zastaví pred budovou školy, vystúpia a prejdú spolu pár krokov. Okolo nich kráčajú žiaci komparzisti. Otec s Laurinkou sa zastavia, lúčia sa.
Tento okamih sa nakrúcal možno aj šesťkrát. Znova a znova sa všetci musia postaviť na východiskové body. Pokyn, klapka, ide sa… Konečne sú otec a Laura rozlúčení. To, čo na obrazovke bude trvať okamih, sa v skutočnosti nakrúca možno aj hodinu. Nasleduje ďalšia scéna – Laurinka sedí na tráve a zhovára sa so svojím kamarátom. Nad nimi sa vznáša veľký mikrofón na dlhej udici. Je naozaj veľmi citlivý, a tak sa nakrúcanie viackrát prerušuje: raz ide cez neďalekú križovatku sanitka a húka, raz zasa zahučí lietadlo. Lietadiel je viac, a tak je nutná aj dosť dlhá pauza.
Konečne je zasa ticho a nakrúcanie môže pokračovať. Zasa sa všetci sústreďujú a napätie narastá. Režisér ako veľký čarodejník ovláda priestor, odriekava svoju mantru a dáva pokyn na akciu. Postavičky na školskom ihrisku sa rozhýbu. Dievčatá z detského komparzu sedia na zemi na ruksakoch, prichádza k nim skupinka chlapcov, zhovárajú sa… V inom kúte sa hrajú chlapci s jojom, aby bolo v obraze čím viac rôzneho pohybu. Už sa chýli k večeru, tých zopár krátkych výjavov sa nakrúcalo celé popoludnie. Detskí komparzisti – samé zaujímavé typy – podali dobrý výkon a teraz si idú celí šťastní po honorár desať eur.
„A čo vám hovorili tí chalani, keď k vám prišli?“ pýtam sa dievčat. „Nič – oni len nahlas počítali – jeden, dva, tri a usmievali sa.“ Tak až takéto tajomstvá sme pre vás objavili v zákulisí nakrúcania Búrlivého vína.