Jaroslav Slávik je úspešný muž, ktorý vie k úspechu priviesť aj iných ľudí. Objavil napríklad speváčku Ruslanu, ktorá v roku 2004 vyhrala Cenu Eurovízie. Medzi jeho umelcov patria aj Arash a Avysel, ktorí zastupovali na Eurovízii Azerbajdžan a vlani skončili tretí, spoluorganizoval koncert Madonny v Moskve, pohybuje sa na špičke európskeho zábavného a gramofónového priemyslu. Sám kedysi recitoval na Hviezdoslavovom Kubíne, a tak sa do situácie súťažiacich bude vedieť vžiť. V porote mu prisudzujú úlohu kata, ale on sa rád nechá očariť silou talentu a krásy.
V čom sa cítite jedinečný a s nikým neporovnateľný?
Všetci sme neopakovateľní. Každý z nás je jedinečný. A je na iných, aby posúdili, v čom to je. Našťastie naučil som sa neprijímať pochvaly osobne, nepripúšťať si ani dobré, ani zlé. Človek sa tak chráni pred veľkými sklamaniami. Pozoroval som svet a videl som, že treba byť tak trošku nad vecou.
Budete taký aj v porote súťaže talentov? Máte byť katom.
Je snaha nazývať jedného z poroty katom. Zvyčajne je to ten, ktorý má – vzhľadom na profesiu – asi najprísnejší meter. Nechcem dopredu hovoriť, že budem prísny, ale na druhej strane: nemám problém niekomu povedať, že je zlý, keď je zlý. Nie z hrubosti, ale z úprimnosti.
Máte na to dosť tvrdé srdce?
Nejde o tvrdosť srdca. Veď nepôjdete pokazeným taxíkom a nebudete nakupovať u mäsiara, ktorý predáva nechutné mäso. Prečo by sme sa teda mali pozerať na niekoho, kto je neschopný?
Nepríjemná pravda sa hovorí ťažšie ako lichôtky.
Preto tak vyzerá aj náš zábavný a kreatívny priemysel. Aj na Slovensku sa nakrúcajú filmy, na ktoré nikto nechodí, nikto ich nepozerá ani v televízii a my to ospravedlňujeme tvrdením, že je to film pre umeleckú komunitu, film pre umenie. Natáčajú sa aj albumy, ktoré nikto nepočúva – vraj si ich ľudia sťahujú z internetu. Považujeme za správne, ak niekto nie je populárny, lebo nie je poplatný všeobecnému vkusu. Ja si však myslím, že keď človek pôsobiaci v umeleckej oblasti nie je populárny, nie je to v poriadku. Aj Michelangello bol populárny už počas svojho života, rovnako Rafael Santi, dokonca aj zhýralec a odsúdenec Benvenuto Cellini. Výnimkou je možno van Gogh, ale mená Monet, Manet, Beethoven žiarili už za života týchto veľkých umelcov. Popularita umelca pomáha jeho tvorbe. To, že umelec má byť hladný a chudobný, je len klišé. Isteže, ak umelec nežije v prepychu, pomôže mu to spočiatku k určitej reflexii, ale chudoba nerovná sa kvalita tvorby.
Prečo niektoré talenty vyjdú nazmar?
Úspech je pätnásť percent talentu, pätnásť percent šťastia, sedemdesiat percent driny, potu a sĺz. Pády a opätovné vstávanie. Keď niečo z tejto čarovnej formulky chýba, nevyjde to.
Myslíte si, že niekto ani nezbadá svoj talent?
Dá sa predpokladať, že v starých šuplíkoch po celej Európe ležia zabudnuté skladby, podobné Malej nočnej hudbe – a možno aj lepšie. Zostanú navždy neobjavené – možno chýbalo šťastie alebo priebojnosť. Pasca umeleckej tvorby spočíva v tom, že umelec tvorí pre seba. Talent sa odkrýva vtedy, keď človek sám má pocit presýtenosti a potrebuje osloviť okolitý svet. Tú potrebu si všimne, no uplatniť talent je niečo iné.
Ako to bolo vo vašom prípade?
Bez falošnej skromnosti – považujem sa za človeka, ktorý má neuveriteľné šťastie. Hlavne preto, že mám vrodenú buldočiu vytrvalosť. Nevzdávam sa a nebojím sa. Nie som omnoho talentovanejší než iní, len som mal šťastie, že som sa na začiatku svojej kariéry ocitol v prostredí kreatívneho priemyslu a našiel som v sebe schopnosť vidieť, počúvať a posudzovať tvorbu všeobecným vkusom. Jednoducho povedané – dokážem objaviť talent, ktorý bude s najväčšou pravdepodobnosťou úspešný aj u iných ľudí. A čím viac tých ľudí je, tým viac sa zvyšuje aj moja hodnota.
To predpokladá, že ste žičlivý – doprajete ľuďom úspech a slávu?
Nie je bohatý ten, ktorý má veľa. Bohatý je ten, kto nechce viac, než má. Ja po materiálnej stránke nepotrebujem viac ako momentálne mám a ani si neviem predstaviť, čo by som s tým robil. Pred desiatimi rokmi sme uvažovali s kamarátmi o kúpe súkromného lietadla, no dnes si neviem predstaviť, načo by mi bolo. Veď si môžem kúpiť letenku alebo požičať si od kamaráta lietadlo. Nie som chamtivý. Neviem, odkiaľ mám túto vlastnosť, možno som ju dostal od boha, alebo ju mám vďaka výchove, ale vďaka nej som nikdy nemal problém s mnohonásobne úspešnejšími, bohatšími a populárnejšími ľuďmi.
Spomenuli ste výchovu – z akého prostredia ste? Pomohli vám rodičia nájsť samého seba?
Narodil som sa ako dieťa populačného boomu sedemdesiatych rokov a mal som šťastie, že rodičia sa naplno venovali mne a môjmu bratovi. Z domu som si odniesol do života veľa rád aj poznatkov, ale odišiel som v osemnástich a nepredlžoval som pobyt v mama hoteli, ako je to dnes populárne. Som Bratislavčan, narodil som sa na Zochovej ulici, bývali sme na Záluhách, potom v Dúbravke a keď som mal štyri roky, presťahovali sme sa do Petržalky. Takže sa považujem za petržalské panelákové dieťa so všetkým, čo k tomu patrí. Rodičia nám venovali veľa času a myslím, že deti z takých rodín sa dokážu ľahšie presadiť vo svete. Môj nebohý otec bol starší, životom skúšaný a ja som od neho veľa odpozoroval. Mnohé veci on objavil za mňa. Otec bol obchodník a keď to beriem po jeho línii, som asi šiesta generácia obchodníkov v rodine. Je jedno, s čím obchodujete, princíp je rovnaký. Dedo obchodoval so súkenným tovarom, otec s obilím a ja obchodujem s talentom. Hovorievam, že s teplým vzduchom.
Na koho sa podobáte?
Na oboch. Nos mám po mame, otec mal klofáčik…
Čo mama na to, že budete zrazu populárny? Je na to pripravená? Ste na to pripravený vy?
Beriem to ako každú inú robotu, a tak ani mame neostáva priestor na heroizovanie mojej osoby. Nemyslím si, že to je záslužnejšia práca ako povedzme v záchranke. Je len viditeľnejšia.
Išli by ste do talentovej súťaže, keby ste dnes začínali?
Kedysi som recitoval na Hviezdoslavovom Kubíne – to bola vlastne tiež talentová šou, takže asi by som sa prihlásil.
Viete ešte niečo zarecitovať?
Už nie. Zabudol som, ale som stále vášnivý čitateľ.
Môžete niečo menovať?
Minulý rok ma zaujala trilógia Stiega Larssona Milénium, čo je v podstate taký Matrix literatúry. Nedávno som sa potešil zo Zafónovej Anjelskej hry a práve dočítavam Dostojevského Zápisky z mŕtveho domu. Zo slovenskej literatúry som začiatkom tohto roku čítal Evu Borušovičovú, zbierku poviedok Urobíme všetko, čo sa dá a to ma tiež potešilo. Zaujala ma aj analýza Svet o sto rokov, veľmi dobrá literatúra faktu, pekná kniha vyšla o renesancii, stále ešte zápasím so Solženicynovým Súostrovím Gulag, teším sa na Danilia Charmsa a popritom sa ešte zabávam na knižke Die Papstin o žene pápežke. A čo ešte? Čítam krásnu ruskú antológiu židovských autorov. Bavím sa na tom.
Prečo pri všetkom hovoríte, že vás to zabavilo? Nie je to profesionálna úchylka z pôsobenia v zábavnom priemysle?
Nie je to úchylka. Ja sa na tom naozaj bavím, ja sa z čítania teším. Aj v tom je zmysel čítania, aby sme sa zabavili, možno aj zabili čas. Viem si nájsť zábavný uhol pohľadu pri čítaní všetkého. Napríklad keď čítam o svete gulagov – Dostojevskij ho opisuje ako vcelku znesiteľný výlet na Sibír, kde mohli mať ľudia svoje peniaze, zvery, vedeli sa zo všetkého vyvliecť, chodili si do nemocnice. Na Dostojevskom som sa naozaj zabával, nehovoriac už o jeho krásnom jazyku. Toto čítanie bolo veľmi vzdialené Solženicynovmu svetu temnoty a apokalypsy.
Ste aj vy sám zábavný? Nie ste náladový? Nebudete ako porotca niektorý deň zhovievavejší, niektorý deň protivnejší?
Som človek náladový, mrzutý, zlý a neusmievavý. Záleží, ako sa zobudím. Ako porotca však budem objektívny, lebo bude pôsobiť sila talentu. Keď sa stretnete s niečím dokonalým, krásnym, vygumuje to všetky negatívne emócie. Keď napríklad vojdete do Sixtínskej kaplnky, jej dokonalosť je taká silná, že prebije vo vás všetko, s čím ste prišli. A na tomto funguje celý hudobný a zábavný priemysel. Keď máte zlú náladu a počujete dobrú pesničku – ale nie po tisícikrát – zmení vám náladu. Keď teda budem mať zlú náladu a príde nový Andrea Bocelli, náladu mi určite zlepší. A ak príde niekto, kto nič nevie a iba pozdraví kamarátov zo štvrtej bé, asi mu to zodpovedajúcim spôsobom naznačím.
Na obrazovkách dvoch televízií budú zároveň dve podobné relácie – motivuje vás to?
Kúsok od miesta, kde bývam, sú tri hypermarkety a všetky sú plné, keď majú kvalitnú ponuku. Keď má jeden zlú ponuku, tak je prázdny. Podobne to bude aj s týmito reláciami. Keď tam budú zaujímaví ľudia, zaujímavé postrehy poroty, zaujímavým spôsobom vedená réžia, kamera – a vieme, že sa stretnú oproti sebe dvaja tunajší najlepší režiséri zábavných programov – tak si divák bude mať z čoho vyberať. Či to z obchodného hľadiska má zmysel, to musia vedieť majitelia televízií. Bude to výzva pre všetkých – karty sú tak zaujímavo rozdané, že som sám zvedavý, ako sa to skončí.
Vy o zábavnom a kreatívnom priemysle aj píšete. Vydáte o tom knihu?
Spoločnosť, ktorá sa nazýva informačnou, lebo je hnaná informáciami v akejkoľvek forme, množstve a podobe, sa v priebehu nasledujúcich dvadsiatich rokov zmení na spoločnosť, ktorá bude poháňaná kreativitou. Kreativita, liberalizácia pohľadu človeka na seba samého, všetko zmení. Človek sa bude chcieť v spoločnosti nielen pasívne zamestnať, ale aj uplatniť. V momente, keď bude spoločnosť založená na tom, že všetci ideme niečo spoločne vytvárať (namiesto toho, aby sme boli niekde pasívne zamestnaní), už nebude treba písať o tom knihy. A kým trvá informačná spoločnosť, ľudia si nenájdu čas na prečítanie takej knihy, lebo potrebujú stále len krátke informácie o tom, že sa niečo stalo. Hlad po informáciách z nás robí zberačov informácií, bez toho, aby sme boli schopní ich triediť.
Študovali ste dramaturgiu – nechceli ste byť aj hercom?
Na to som príliš hanblivý. Chcel som študovať réžiu, ale réžia sa v ten rok neotvárala, tak som išiel na osvetľovaciu hodinu s docentom Ondrejom Šulajom. Mimoriadne ma zaujal a dal som si prihlášku na scénaristiku. Bavila ma, ale potom som začal pracovať v hudobnom priemysle a dostavili sa prvé markantné úspechy. Musel som si vybrať, či budem pokračovať v štúdiu, či sa stanem riaditeľom veľkej firmy, či budem zarábať peniaze a robiť to, čo ma baví, alebo študovať. Navyše v roku 1995 bola perspektíva pre dramaturga mizivá. Bola tu STV, vznikla VTV, ale to bolo nič oproti rozvíjajúcemu sa zábavnému a gramofónovému priemyslu, ktorý vyzeral, že bude prekvitať ešte najbližších tridsať-štyridsať rokov. Gramofónový priemysel už neprekvitá, ale zábavný kvitne neuveriteľným spôsobom.
Tušili ste to, keď ste začínali?
V tej dobe nebolo veľa manažérov, ktorí by rozumeli východnej Európe. Keď sa mi podarilo dostať sa do spoločnosti Warner Music na vysoké miesto, moja výhoda bola, že som pochádzal z malej krajiny východnej Európy a ovládal som pár východoeurópskych jazykov. Dokázal som skôr ako západoeurópski manažéri vnímať nuansy kultúrnych rozdielov, pretože pre západnú Európu je východná Európa jednoliaty útvar, niečo vo forme Latinskej Ameriky alebo Juhovýchodnej Ázie. Vôbec netušia, koľko je tu jazykov a že neexistujú dve krajiny vo východnej Európe vedľa seba, ktoré by za posledných štyristo rokov neviedli medzi sebou boje. Naše kultúrne prostredie je heterogénne a to nás tiež odlišuje od západnej Európy. Tam je umelec z Francúzska populárny aj vo Švajčiarsku, aj v Belgicku, preniká do Nemecka, možno aj do Anglicka. U nás nemáte slovenskú alebo českú hviezdu, ktorá by bola známa v Maďarsku. Ak chcete spolupracovať s umelcami, musíte rozumieť ich motiváciám a poznať kultúrnu históriu tej-ktorej krajiny. Pre mňa to bolo samozrejmé, takže „som dvihol moc, ktorá ležala na chodníku“.
Vždy ste mali vzťah k hudbe? Viete aj spievať alebo hrať na niečom?
Od detstva som počúval hudbu. Trošku som študoval klasickú gitaru, ale potom som sa rozhodoval medzi gitarou a basketbalom a zvíťazil basketbal. Tak hrám basketbal.
V porote budete s Luciou Bílou a Janom Krausom. Poznali ste sa už predtým?
Lucie vydávala platne vo vydavateľstve, ktorému som šéfoval, osobne sa však bližšie nepoznáme. Stretli sme sa párkrát pracovne v rámci muzikálov Drakula a Krysař alebo v rámci promoturné.
Páči sa vám?
Lucie je úžasná, šarmantná, fantastická. Ona je diva. Dokázala spraviť zo seba to, čo dokáže málokto počas svojej kariéry – zo svojho mena urobila značku aj pri absencii veľkých rozhlasových hitov. Má vypredané koncerty, ľudia ju majú radi, aj keď neprodukuje jeden rádiový hit za druhým.
A Jan Kraus?
Pán Kraus je renesančný vzdelaný človek, ktorý neuveriteľne rozumie tomu, čo robí. Je pre mňa výzva, že môžem pracovať vedľa neho. Určite sa od neho poučím. V našom prostredí neexistuje asi väčší expert na talkšou ako on.
Budete sa snažiť byť na obrazovke pekný?
Ja sa špeciálne pekne tváriť neviem a plastiku už dovtedy nestihnem.
Jaroslav Slávik
Producent a manažér sa narodil v roku 1974 v Bratislave, posledných desať rokov pôsobil v zahraničí. Keď mal 21 rokov, stal sa najmladším výkonným riaditeľom slovenskej pobočky gramofónovej spoločnosti EMI. V 23 rokoch doviedol spoločnosť EMI na Slovensku k historicky najúspešnejšiemu hospodárskemu výsledku a ako 27-ročný sa stal šéfom spoločnosti Warner Music pre východnú Európu a šéfom najvýchodnejšej pobočky holdingu AOL TIME WARNER (s pôsobiskom vo Viedni a na Ukrajine). Objavil speváčku Ruslanu, ktorá vyhrala Eurovíziu, spoluorganizoval historicky prvý koncert Madonny v Moskve a produkoval najdrahšie hudobné video vo východnej Európe za 300 000 eur – klip Chori Chori. Stál tiež pri zrode agentúry TATA, ktorej aktivity obsahujú servis pre umelcov ako Simply Red, Arash, Bob Sinclair, Marilyn Manson, Anastacia, Shaggy a ďalší. Je v porote súťaže Česko Slovensko má talent. Je ženatý a má dvoch synov.