„Lukáš je vynikajúci herec. Naozaj. Je veľmi svojský. Ešte som nevidela herca s prejavom, ako má on. Do všetkého vsúva zvláštne etudy. Celkom ináč vníma skutočnosť než ostatní. Divák sa nikdy nenudí, keď sa na Lukáša pozerá,“ povedala o hereckom kolegovi Lucia Gažiová.
Hrá aj očami
Veselé epizódy sú Latinákov spôsob života, vtipný je aj v civile, dá sa povedať, že humorom až plytvá. Dokonca ovláda zvláštny herecký žáner, hru očami, ktorú uplatnil napríklad v inscenácii Prorok Ilja v Teatro Tatro. Hra očami je jeho herecká špecialita: „Ale to nie sú také lacné fóry, ako je napríklad napodobňovanie škúlenia, čo by bolo na úrovni kopanca do zadku, " podotkol komik, aby neprišlo k omylu, že jeho "očné herectvo“ je niečo tuctové.
Medzičasom už mal Lukáš Latinák možnosť ukázať širšiemu publiku túto schopnosť zblízka, lebo obrazovka oči približuje a zväčšuje. Jeho oči už pozná každý. Publikum ho dnes vníma predovšetkým ako herca, ktorý baví. Ľudia si obľúbili jeho tvár, hlas, prejav, určité kamarátstvo, ktoré z neho vyžaruje a bezprostredný „susedský prejav“. Možno aj preto má taký úspech relácia Partička, ktorá si drží vysokú sledovanosť – mnohí diváci sa cítia ako keby súčasťou tejto partičky, vťahuje ich a dáva im príjemný pocit, že celý svet sa smeje.
Foto: TV Markíza
Lať inak!
Latinák je zvláštny herec a zvláštne je aj jeho meno: Kde sa vlastne vzali na strednom Slovensku, odkiaľ pochádzajú, Latinákovci? „Vraj je to rozkazovací spôsob povelu pri stavbe strechy: Lať inak!“ hovorí sám herec. „Môže to byť však aj dedinský učiteľ latinčiny. Starká je zasa Franková, čo je tiež zvláštne meno v Heľpe. Raz bolo stretnutie všetkých Latinákovcov v Luhačoviciach a prišlo nás asi 150!“
Lukáš Latiňák svoje meno uplatňuje v hereckom svete, a to výdatne. Diváci ho sledujú v Profesionáloch, v Ordinácii v ružovej záhrade, v Partičke, v reklame… Má stále viac ctiteľov. Majú ho však radi aj kolegovia.
„Obdivujem jeho bezprostrednosť,“ hovorí o ňom napríklad kamarát Marián Miezga. „Mne Lukášova povaha troška pripomína spomienky Milana Lasicu na Júliusa Satinského – aj on vraj, keď prišiel do akejkoľvek spoločnosti, hoci úplne neznámej, začal sa s ľuďmi bezprostredne baviť. Mohli to byť kuchári, upratovačky, hneď sa im vedel prihovoriť. Taký je aj Lukáš. Od hercov sa asi očakáva, že hneď bavia okolie, ale nie je to tak vždy. Ja napríklad nie som taký bezprostredný. Som opatrnejší ako Lukáš. Najprv si nového človeka trošku oťukám a keď je príjemný, viem sa s ním zabaviť, ale – trocha mi to trvá. Som teda rád, keď do spoločnosti ide s nami aj Lukáš. On svojou bezprostrednosťou urobí prvý krôčik, hneď ľudí prijme, otvorí dvierka, my nakukneme a ideme ďalej za ním a potom je tam príjemne a veselo.“
Dnešní komici majú trocha iné podmienky, ako mali Lasica a Satinský. Majú slobodu, priestor, príležitosti, čo je aj zradné. Dúfajme, že dobrý základ mladým hercom vydrží: „Doteraz si ho presne pamätám,“ spomína Marián Miezga na Lukáša Latináka z prvého ročníka VŠMU. „Mal narazenú červenú šiltovku, kaz na prednom zube, ktorý si musel dať na škole hneď opraviť, a tuším žlté tričko… Bol ako pestrofarebný kanárik, také ucho. Kukal na mňa a ja na neho. Odvtedy sme spolu zažili množstvo vecí. Myslím, že sme sa najmä počas druhého ročníka veľmi skamarátili a vytvorili sme – aj s ďalšími spolužiakmi – výbornú partiu.“