„Divadlo dokáže totiž tu a teraz vytvoriť dokonalú ilúziu reálneho sveta a diváka okamžite vtiahne do niečoho skutočného a živého, čo práve vzniká. Divák to nedokáže zastaviť ani pretočiť, je iba svedkom diania, ako aj v živote. Dokonca, aj keď idete viackrát na tú istú inscenáciu, vždy to bude iné. Divadlo je skrátka jedinečné,“ vysvetlil mladý interpret.
„Ako herca ma divadlo zároveň posúva profesijne ďalej. Dáva mi čas porozumieť postave, rozmýšľať nad ňou, pochopiť jej motivácie, pri niektorých činoch si ju dokonca aj ospravedlniť… Učí ma obrovskej empatii. Všetci máme v súkromnom živote kopec osobných zážitkov, ktoré nás formujú a divadlo mi dovoľuje nazrieť aj do tých cudzích a núti ma pocítiť ich na vlastnej koži. Vďaka tomu dokážem porozumieť aj niečomu, čo vlastne nie je moja vlastná skúsenosť. Dáva mi možnosť skúšať a hľadať. Systém pokus – omyl. A čiastočne mi umožňuje si od postáv, ktoré stvárňujem, aj oddýchnuť. Pri natáčaní na to čas nemáte. Tam vychádzate z toho, čo ste sa naučili a musíte ísť naplno,“ poznamenal Jančina, ktorého v súčasnosti môžu diváci a diváčky vidieť na doskách Slovenského národného divadla v predstaveniach Polnočná omša, Zo života ľudstva, Sissi, Fanny a Alexander, Tak sa na mňa prilepila, Veselé paničky windsorské a Rodáci či v Divadle Nová scéna v rozprávke Čarodejník z krajiny Oz.
„A onedlho začnem skúšať krásnu historickú postavu Napoleona v inscenácii Vojna a mier od Tolstoja v réžii Mariána Amslera. Na to sa veľmi teším,“ prezradil herec, ktorému imponujú najmä komplikované psychologické postavy.
„Veľmi ma baví hrať aj negatívne postavy. Máte tam viac možností ako pri kladných hrdinoch. Jednu neopakovateľnú, na ktorú určite nezabudnem, som si vyskúšal ešte počas štúdia na VŠMU v dráme Chlad od Larsa Noréna. Tam som stvárnil nevyrovnaného nacistického dorastenca trpiaceho ADHD syndrómom. Bol to pre mňa veľmi zaujímavý a ťažký proces, no s odstupom času som si uvedomil, že by som si takúto postavu rád zahral zas, možno aj pred kamerou. Láka ma stvárňovať šialených psychopatov. Veď mám na to oči,“ zasmial sa Jančina.