Zažil prvé vysielanie Slovenskej televízie, pôsobil v Divadle A. Bagara v Nitre, na bratislavskej Novej scéne, spoluzakladal Divadlo Korzo '90. Od roku 1996 je členom Činohry SND, ale „v národnom“ vystupoval už ako študent. „Našim pedagógom bol Lacko Chudík. Keď hral hlavnú postavu v inscenácii Millerovej hry Po páde, spolu so Zdenkou Grúberovou a Máriou Kráľovičovou, zavolal nás a robili sme komparzistov – študentov v parku,“ povedal herec, ktorý v Činohre zastupuje najstaršiu generáciu.
„Ale ešte predtým som mal šťastie, režisér Pálka ma obsadil do vtedy geniálnej inscenácie Sartrovej hry Diabol a Pánboh, kde som robili sluhu pánovi Filčíkovi. Bolo to niečo neuveriteľné. Mal som síce len jednu repliku, ale bol sa na jednom javisku s pánom Filčíkom a pánom Machatom. Navyše v inscenácii, o ktorej vtedy (v roku 1965) povedali, že bola najlepšou v Európe,“ zaspomínal si skromný, vždy dobre naladený, pohodový, gentlemanský umelec, ktorý svoju kariéru nikdy neokorenil aférami. V šťastnom manželskom zväzku s lekárkou Danielou žije takmer 45 rokov, vychovali spolu dvoch synov. Vnúčatám síce venuje svoj čas, ale stále so zanietením pracuje v divadle, televízii a dabingu. „Nielen v Bratislave môžete byť prínosom. Urobiť šťastnými iných ľudí môžete aj v divadle v Košiciach, v Martine, v Trnave, Prešove, vo Zvolene, v Žiline. Dôležitý je pocit, že svoj život nežijete nadarmo,“ podčiarkol.
František Kovár pozitívne vníma i mladšiu hereckú generáciu, aj z nej by mali vyrásť budúce legendy. „História sa opakuje. Dlhé roky som učil a z našich žiakov sa formuje silná stredná generácia. Niektorí nerobia herectvo ako napríklad Andrej Bičan alebo Dano Dangl,“ doplnil a ďalej vymenoval svojich žiakov, ktorých učil s Božidarou Turzonovovou a Marošom Geišbergom. „Martin Mňahončák, Milo Král, Rado Kuric, Táňa Pauhofová, Vica Kerekes, Michal Kubovčík a mnohí iní… Či budú legendy, to závisí od toho, aké dostanú príležitostí. My sme prirodzených príležitostí mali veľa – film, televízia, rozhlas, divadlo. Herecké umenie musí dozrievať,“ konštatoval s tým, že na mnohých svojich kolegoch vidí, ako umelecky rastú. „Napríklad Táňa Pauhofová v hre Bál, prichádza z javiska zo svojho výstupu a my, ktorí čakáme na svoj výstup, sledujeme ju – to hrá tak strhujúco, že ani nedýchame. A takto to hrá po každý raz! Viacerí z nich sú takí a som rád, že môžem byť s nimi na javisku.“