Slávny herec sa s tým zveril v rozhovore, ktorý v pondelok zverejnil denník Le Parisien. Belmondo bol okrem herectva nielen vášnivým fanúšikom športu, ale tiež sa mu aktívne venoval. Jeho najväčšou láskou bol box, ktorý tvoril dôležitú súčasť jeho života ešte pred hereckou kariérou. Nezostal ale pri ňom, pretože „nerád dostával rany“, povedal so smiechom.
Športového ducha potreboval ale potom v roku 2001, kedy utrpel mozgovú mŕtvicu, po ktorej čiastočne ochrnul. „Šport ma zachránil kvôli stavu mysle, ktorý vyvoláva, než kvôli fyzickému stavu, v ktorom som bol. Šport si vyžaduje odolnosť. Je to ako v boxe: nerád som dostával rany, ale keď už som ich dostával, musel som držať klapačku a bojovať ďalej. V tej chvíli to bola tá istá vec,“ upozornil Belmondo.
Okrem boxu sa Belmondo venoval aj futbalu, v ktorom sa skúšal uplatniť ako brankár. Vraj ho do tohto postavenia dostala jeho matka, ktorá trénerovi povedala, že jej syn je jedna veľká nula, ale nech ho postavia aspoň do brány.
Vďaka dobrej fyzickej kondícii počas svojej filmovej kariéry si Belmondo mohol väčšinu kaskadérskych kúskov dovoliť sám, ak mu v tom tvorcovia v príliš rizikových okamihoch už nebránili. Teraz sa špekuluje, že by si po dlhej pauze mohol vo filme ešte zahrať.
Belmondo je držiteľom ceny za celoživotné dielo aj vo Francúzsku – v máji 2011 dostal v Cannes Zlatú palmu. Jeho posledným filmom bol pred tromi rokmi dokument približujúci jeho úspešnú filmovú kariéru. Film Belmondo par Belmondo (v slovenskej verzii Belmondo o Belmondovi) je postavený na jeho rozhovoroch so synom Paulom v miestach, kde točil niektoré svoje najslávnejšie filmy. V hranom filme pred kamerou sa naposledy objavil v roku 2008 v snímke Muž a jeho pes.
Za svoju kariéru stvárnil Belmondo vyše 80 rolí. Zlomový pre neho bol film Na konci s dychom, ktorý z neho urobil kinematografickú ikonu. V zozname sa nachádzajú aj úlohy vo filmoch ako Bláznivý Petríček, Cartouche, Muž z Acapulca, Zviera, Veselá veľká noc či Senzi Finta a Bedári.