Film Zápisník alkoholičky rozpráva príbeh jednej z tých, ktoré dokázali alkoholu povedať nie. Michaela Duffková o svojom boji so závislosťou napísala knihu, podľa ktorej vznikol film. Česká herečka Tereza Ramba si ju zahrala. Obe navštívili redakciu Pravdy.
Stretávame sa len pár hodín po slávnostnej premiére snímky Zápisník alkoholičky v Bratislave. Vôbec prvýkrát ste mali možnosť byť konfrontované s výsledkom a tiež reakciami publika. Aké dojmy ste si odniesli zo slovenského diváka?
Tereza Ramba: Kto videl niekedy film v hrubom strihu, vie, že to môže človeka vydesiť. Je to nezostrihané, neofarbené, dokonca to niekedy nedáva trošku zmysel. V Bratislave som film videla prvýkrát so všetkým, čo už v ňom má byť. Strih, zvuk, obraz vo výslednej podobe. A bola som skutočne dojatá. Sedela som hneď vedľa Miše, spolu sme tam slzili, ale dojmy sú veľmi pekné.
Michaela Duffková: Tiež som videla prvýkrát výslednú podobu filmu až v Bratislave. Bolo to pre mňa špeciálne aj preto, lebo prvýkrát si ho so mnou pozrel môj manžel. Jeho veľmi dojal a priznám sa, že ani viac k tomu asi nepoviem. Lebo by som sa rozplakala…
Michaela, prekonali ste závislosť od alkoholu. Niekde v procese, na tejto ceste von zo závislosti ste najprv začali písať blog, z neho vznikla kniha a teraz je tu aj film, ktorý s vami do veľkej miery konzultovali a videli ste jeho pracovné verzie viackrát. Má pre vás terapeutický rozmer, keď sa na to všetko pozeráte? Alebo ste ešte obozretná, čo všetko si pripomínať a čo nie?
MD: Myslím si, že oboje. Samozrejme, že pozerať sa na film vo mne vyvoláva aj pocity, ktoré potrebujem spracovať. A keď to spracujem, je to terapeutické.
Čítajte viac Umenie sa nedá umlčať, vraví Táňa Pauhofová. Chcú zakázať určité témy? Tvorcovia sa nevzdajú, tlak vytvára protitlak
Máte pocit, že sa tvorcom podarilo autenticky zachytiť veci, ktoré ste prežívali?
MD: Absolútne. V Terezke sa doslova vidím. Skutočne sa mi zdá, že keď vidím niektoré jej výrazy vo filme, akoby som sa pozerala na seba. Hľadíte na človeka, ktorý vám bol donedávna úplne cudzí, a zrazu ho vnímate ako svoj vlastný odraz. Aj keď si vizuálne vôbec nie sme podobné, prepojenie je silne prítomné. Aj preto je za mňa tá autenticita silná.
Stáli ste už pri zrode idey na nakrútenie filmu. Mali ste od počiatku predstavu, ktorá herečka by vás mala stvárniť? A čo ste si povedali, keď tvorcovia vybrali Terezu Rambu?
MD: Hovorím o období zhruba pred piatimi rokmi. Vtedy sme boli vo fáze, či sa vôbec film s takouto tematikou bude točiť. Kto si zahrá hlavnú postavu, sa začalo riešiť približne pred dvoma rokmi. Vedela som, kto by mohol byť prípadnou kandidátkou (pozn. redakcie: pôvodne sa hovorilo o herečke Eliške Křenkovej) a myslím si, že rozhodnutie režiséra Dana Svátka angažovať Terezku bola najlepšia možná voľba.
Foto: BONTONFILM
Tereza, zhovárali sme sa približne pred rokom. Propagovali ste iný film, bola to komédia, tých máte na konte niekoľko. Už vtedy ste sa mi priznali, že ste si dávali pozor pred ťažkými temnými témami a ponuku na nakrúcanie Zápisníka ste viackrát odmietli. Čo zmenilo vaše rozhodnutie a naozaj vás presvedčilo prijať rolu Michaely?
TR: Neviem robiť veci polovične. Keď mi dal Dan Svátek prečítať scenár, mala som pocit, že som v životnom období, keď taký materiál nemôžem zvládnuť. Narodili sa mi deti, mentálne som chcela byť v pohode, odpočívať. Moja dlhoročná manažérka a zároveň jedna z mojich najlepších priateliek mi povedala, že sa jej zdá, že sa bojím a vyberám si komédie kvôli nejakému strachu. Povedala mi, že svoju prácu robím fakt dobre a že takýto príbeh potrebuje moja duša. Sprvu ma to dosť naštvalo, zároveň aj zaujalo, pretože to bola, samozrejme, pravda. Začala som s Danom príbeh a jeho nápady k filmu rozoberať viac do hĺbky. Uvedomila som si, že sa nebude dať nič zľahčiť, ale nejako som odrazu dostala odvahu a chuť do toho celého načrieť.
Čítajte viac Žijem na konci sveta už desať rokov, hovorí s humorom. Slovenská maliarka odišla do Texasu za manželom: Dalo mi to veľmi veľa...
Pred pár rokmi ste v rozhovore pre Reflex s Čestmírom Strakatým povedali, že ste taký závislostný typ. Keď fajčiť, tak dve škatuľky denne, keď cvičiť, tak sedemkrát týždenne. Nemali ste trošku strach, že táto črta osobnosti môže pri podobnom nakrúcaní byť zradná?
TR: Nemala, pretože som nikdy nemala v tej závislosti tému alkohol. Nebála som sa, že by som mu prepadla.
Nenarážam na alkoholizmus alebo že by ste po filme začali odrazu piť. Mal som na mysli rolu samotnú. Nebáli ste sa, že vás pohltí?
TR: (úsmev) Toho som sa teda bála a zároveň som vedela, že jej budem musieť tak trošku prepadnúť. Nedá sa to inak zahrať. Vybudovala som si sieť ochranných rituálov, ktoré mi pomohli procesom natáčania prejsť.
Akých?
TR: Mne nikdy nerobí problém dostať sa do postavy, ale ťažšie býva dostávať sa potom z rolí von. Ak chcete s herectvom pracovať aj nejako terapeuticky, tak verím tomu, že je možné využiť postavu a cez príbeh Miše, ktorý veľmi odvážne prináša, nájsť terapeutický rozmer. Ako herec môžem nastaviť zrkadlo ďalším ľuďom a zároveň sa môžem zbaviť nejakých vlastných temných zákutí, zobrať si z mojej roly silu alebo nádej. Keď ste herec, je najdôležitejšie vedieť, ku komu sa vraciate, kto ste. Na tom intenzívne pracujem posledných desať rokov a veľmi som sa v tom zlepšila. Mala som nejaké vnútorné istoty.
Prebiehali medzi vami dvoma nejaké konzultácie pri samotnom nakrúcaní?
MD: Nie, Tereza potrebovala rolu uchopiť sama a nevnímať mňa, vrátane nejakej mojej povahy a charakteru, pretože potom by veľmi ťažko vstupovala do úlohy bez určitých predstáv. Myslím si, že to je iba dobre, pretože či chcete, alebo nie, keď sa s niekým stretnete, máte z neho určitý dojem. Role by možno uškodilo, ak by sme sa predtým viac poznali. A je lepšie, že si to môžeme vynahradiť až teraz.
TR: Ja som vedela, že by som si Mišu obľúbila, že by som sa ju snažila v nejakých polohách brániť, a to nejde. Ale tak trochu tajne som ju pozorovala a odhaľovala určité esencie. Pre mňa bolo veľmi dôležité – a myslím, že sa nám to aj podarilo docieliť vo filme – aby postava aj vo chvíľach, keď išlo do tuhého a bola na tom naozaj zle, bola stále veselá. O tom boli aj naše hodinové debaty s Danom. Na začiatku mal pocit, že musíme natočiť temný film. Presviedčala som ho, že Miša vlastne nie je temná, je aj veselá. Mala som pocit, že by ju to možno aj trápilo, keby sme neukázali túto časť jej osobnosti. Bolo na nás s ostatnými hercami a režisérom, aby sme našli jej odtiene.
Jedna vec je neobľúbiť si skutočný predobraz pred nakrúcaním filmu. Druhá, či herca nezasiahne správanie a konanie postavy, ktoré kopíruje skutočné rozhodnutia v živote. Trochu to preženiem, ale nezažili ste niekedy nával hnevu a zlosti voči Michaele, keď ste si uvedomili, aké rozhodnutia robila pri alkohole?
TR: Je to zvláštne, ale nie. Keď som si prvýkrát prečítala scenár, vrátila som sa do doby, keď bol blog písaný. Z celej situácie mi prišlo ťažko. Silno som vnímala volanie o pomoc a bezmocnosť, keď vidíte, že vám nikto z okolia nepomôže. Ale zároveň sa mi veľmi páčilo, že žiaden z článkov v tomto reťazci nie je označovaný ako vinník. To bolo pre nás veľmi dôležité zachovať aj vo filme. Novinári, ale aj prví diváci sa ma pýtali, či som nebola nahnevaná na Mišu, keď sa napila. Alebo na svokru, keď jej nepomohla. Alebo na jej manžela, že ju neocenil. Postavy vo filme nie sú čierno-biele a nikto necíti voči nikomu hnev, pretože to sa proste stane. Povedala som si, že ak do nakrúcania pôjdem, nebudem vôbec súdiť. Nielen Michaelu, ale ani žiadne ďalšie postavy. Všetko je synergia a nikdy sa nikam nedostanete sám. Snažila som sa zahrať ju tak, aby to nebol plochý príbeh o žene, ktorá začne chľastať a zničí si život. Záležalo mi na tom, aby som ukázala všetky esencie, ktoré z nej cítim. A divák pochopil, že sa to môže stať naozaj každému.
Čítajte viac Naliali ste vášmu dieťaťu alkohol? Robí to veľa rodičov. Psychológ však varuje...
Otvoril vám film a spôsob, ako vás stvárnila Tereza, nejaký nový pohľad na samu seba?
MD: Ani tak nie na mňa samu, ale smerom k vzťahom s mojimi najbližšími. Čo musel prežívať môj manžel Ondřej. Kým som nevidela výsledok, bol to pre mňa príbeh, ktorý rozprávam ja. Film mi ukazuje, čo síce nejakým spôsobom rozprávam, ale vidím aj, ako to prežíva ten druhý. Prinieslo to veľa nových pocitov, smútku, možno výčitiek, ako sa asi cítil on, moja mama alebo brat. Na druhej strane tam presne vidím synergiu, o ktorej hovorila Terezka. Nikdy to nie je tak, že jeden pije a nikto za to môže alebo nemôže. Väčšinou ide o nejakú súhru okolností, keď okolie nezareaguje v danej chvíli úplne ideálne a naberie to veľmi rýchly spád.
V Zápisníku alkoholičky je načrtnutá otázka nie úplne funkčného vzťahu či generačného konfliktu, žitia pod jednou strechou s rodinou manžela. Zmenil sa váš vzťah s jeho rodičmi? Je dnes lepší?
MD: Nie. Naše vzťahy sú na rešpektujúcej úrovni. Sú starými rodičmi našich detí, tie ich navštevujú, aj môj manžel ich pravidelne navštevuje. Ale myslím si, že nie je nevyhnutné hrnúť sa do vzťahov, ktoré nefungovali už od začiatku. Povahovo a životným štýlom som úplne iná ako sú Ondrovi rodičia. Nevidím dôvod, prečo by sme sa mali vystavovať vzťahu vo chvíli, keď nám nerobí dobre.
V rozhovore pre internetovú televíziu DVTV ste povedali, že človek, ktorý má problém so závislosťami, odchádza zvyčajne prvýkrát na liečenie pod nátlakom rodiny. Málokedy je to však účinné. Môže k tomu dôjsť, až keď sa rozhodne on sám. Kedy nastal taký moment vo vašom príbehu?
MD: Zlom bol pomerne jednoduchý. Bála som sa, že umriem, ak budem piť ďalej alebo ak zostanem sama doma triezvieť. Bol to strach o život.
Tereza, ocitli ste sa niekedy na dne alebo zašli až na hranu?
TR: Tak to nie.
Foto: Martin Hesko
Takže všetko, čo ste vo filme objavili, bolo pre vás úplne nové. Neboli to emócie, ktoré ste už mohli odniekiaľ zvnútra dolovať?
TR: Mám v sebe veľa vecí. Rozdiel, ktorý vnímam, keď počúvam o čom sa rozprávate, je si ten, že mám naozaj obrovskú – priam takú patchworkovú rodinu. Je silno podporujúca. Vždy keď som sa blížila k nejakej hrane, mala som okolo seba obrovský podporujúci kruh ľudí – či už je to sestra, mama, brat, sesternice, tety a tak ďalej. Sme si veľmi blízki, trávime spolu čas a keď sa nám deje niečo naozaj „blbé“ – napríklad vo vzťahoch s kýmkoľvek z rodiny – tak sa jeden druhému zverujeme. Väčšinou stihneme včas situáciu vyčistiť. Existuje ilúzia o šťastnej rodine – že to je rodina bez konfliktov. Myslím si presný opak. Ak sú ľudia ochotní dospieť k nejakému kompromisu, tak aj vďaka tomu zostávajú nohami na zemi, pretože veci sa vždy nedejú, ako by si želali. Toto v našej rodine máme. Môže to byť často aj dosť nepríjemná skúsenosť – keď mi napríklad nastavia zrkadlo, odraz v ktorom sa mi vôbec nepáči. Ale možno vďaka tomu dokážem problém vyriešiť ešte v zárodkoch. Neviem či to tak je, no zdá mi, že keď je človek na podobné veci sám, je asi oveľa ťažšie zákrutu včas vybrať.
Naučila vás vaša životná skúsenosť lepšie komunikovať?
MD: Celé to odštartovala a ďalších päť rokov mi trvalo zlepšiť sa. S komunikáciou a zdieľaním mojich vnútorných pocitov mám problém, ale veľmi som sa za posledný čas posunula. Kedysi som nebola schopná na Ondřeja zakričať, že sa mi niečo nepáči, držala som to v sebe. Dnes už viem moje pocity komunikovať lepšie.
Čítajte viac Ako herečka nemám strach z ničoho, ako občianka sa o našu spoločnosť bojím, hovorí hviezda z Dunaja Jana Majeská
Je to jeden z kľúčových faktorov, pre ktorý vznikajú závislosti alebo napríklad nevyrovnané vzťahy? Keď si človek nechce priznať, že sa niečo deje, nechce komunikovať o probléme, nevie sa o ňom porozprávať?
MD: Akékoľvek duševné trápenia a závislosti majú základ v neschopnosti vykomunikovať si svoje potreby a hranice. Vychádza to aj z našej výchovy. Generácia mojej maminky a babičky boli ženy, ktoré nezastavili. Šli na plný plyn a často aj za hranice možností bez ohľadu na to, ako sa cítili. Pretože sa to od nich očakávalo. Dnes už vychovávame naše dcéry inak, azda aby to tak v budúcnosti nebolo. Myslím si, že to je jediná cesta zachovať si duševné zdravie.
Váš film poukazuje ešte na jednu špecifickú vec. Či Česi, alebo Slováci, oba naše národy sú priam kultúrne prepojené s alkoholom. Je cieľom snímky na to poukázať a iniciovať zmenu?
MD: Nechceme byť radikálni a hovoriť: Alkohol je zlo a nepite ho. To nie je zmyslom našej snímky. Skôr je nutné premýšľať nad tým, keď pijeme, prečo a ako pijeme. A celkovo mať povedomie, ako to môže dopadnúť, aby sme v momente, keď sa niekam rútime, dokázali zatiahnuť ručnú brzdu včas. Želám si, aby sa ženy nehanbili a požiadali o pomoc čo najskôr. Naším cieľom je odovzdať aj nádej, že cesta von existuje.
Tereza Ramba
Narodila sa 29. júna 1989 v Prahe ako Tereza Voříšková. Jej veľkým filmovým debutom bola komédia Rafťáci. Medzi najznámejšie patria snímky ako Bobule 1–3, Peklo s princeznou, Venkovský učitel či Po strništi bos alebo Betlehemské svetlo. Za výkon v komédii Vlastníci z roku 2019 získala cenu Český lev. V rovnakom roku sa už vo vyššom štádiu tehotenstva vydala za akrobata Matyáša Rambu a prijala jeho priezvisko. Sú rodičmi dvoch detí, syna Mikoláša a dcéry Míry. Ramba hráva tiež v televízii a v divadle.
Michaela Duffková
Narodila sa v roku 1992 v Prahe, vyštudovala Vysokú školu ekonomickú. Spisovateľkou sa pôvodne stať nechcela a spočiatku písala „len“ blog o svojej závislosti a boji s ňou. Za blog získala cenu Magnesia litera a to ju podnietilo k napísaniu knihy Zápisník alkoholičky (2020) a nasledoval Zápisník abstinentky (2021). Založila aj centrum Alkos, ktoré je určené pre ľudí závislých od alkoholu, bolo otvorené 17. mája 2021 a o niečo neskôr sa rozbehol aj stacionár. Zápisník alkoholičky vyšiel aj ako audiokniha, ktorú načítala Tereza Dočkalová.