Nasledujúci rozhovor je upraveným prepisom relácie Ide o nás, ktorú Rebeka Poláková navštívila ešte 1. júla. Celý rozhovor si môžete pozrieť nižšie v jeho pôvodnej video-podobe.
Keď si dá človek vaše meno do vyhľadávača, vo viacerých odkazoch sa objaví jedna totožná vec. Ako dieťa ste vraj mali introvertnú povahu a nikdy ste neuvažovali nad herectvom. Dnes ste jednou z výrazných zástupkýň ženskej hereckej generácie. Tak ako to je s tým introvertizmom? A ide dokopy s herectvom?
(úsmev) Snažím sa už nebyť introvertná. Aspoň v spoločnosti alebo medzi ľuďmi, hoci dušou stále taká som. To sa asi nedá veľmi zmeniť, keď som sa tak narodila. S herectvom sa moja povaha nebije, pretože keď hrám rôzne postavy, môžem sa za ne schovať. Mám rada rôznorodé charaktery – úplne iné, ako som ja. Neprekáža mi ukázať úplne čokoľvek. To je paradox introvertizmu, dáva mi väčšiu slobodu pustiť sa aj do extrovertných postáv. Mám ich veľmi rada, najmä v divadle. Moja práca mi pomáha žiť prenesenou skúsenosťou aj iné charaktery.
Dá sa teda povedať, že voľba herectva bola akousi cestou k vnútornému balansu, možno vyváženiu vlastnej osobnosti?
Rozhodla som sa ísť na konzervatórium, keď som mala pätnásť rokov, vtedy som ešte nevnímala, či by to mohla byť nejaká snaha o rovnováhu. Ako dospelá žena si uvedomujem, že mi to pomohlo. Keby som sa nerozhodla pre hereckú dráhu, asi by som bola mimoriadne utiahnutý človek. Otvorilo ma to aj v spoločenských kontaktoch. Moji kamaráti boli kedysi zvyknutí, že keď sme išli von, dokázala som sedieť štyri hodiny v nejakom podniku a nepovedať ani slovo. Vychutnávala som si, že som s nimi a oni zase akceptovali mňa, za čo som vďačná. Ale herectvo ma posunulo a vytvorilo určitý balans. Pomohlo mi žiť naplno.
Čítajte viac Rebeka Poláková: Filmy ako MIKI sa musia točiť, aby sme nezabudli. Na to, čo sa dialo a stále deje
Rozhodnutím prihlásiť sa na konzervatórium bol prekvapený aj váš otec – divadelný režisér Roman Polák. Odkiaľ prišla hlavná inšpirácia, ak nie z rodiny?
Od deviatich rokov som chodila do divadelného tábora, aj keď som v súbore nehrávala. Tam som si našla kamarátov, ktorých mám dodnes. Sú to moji najväčší životní priatelia, takže možno sa nejaká inšpirácia zrodila s nimi. Nerecitovala som, nikdy som neabsolvovala žiadne súťaže, nič podobné. Chodila som na tanečnú, od detstva sa venovala pohybu a rôznym druhom tanca. S myšlienkou ísť na konzervatórium prišla moja mama. Povedala mi – skús to. A ja som skúsila. Mala som šťastie, že ma zobrali a po prvom ročníku som si uvedomila, aká fascinujúca práca to je. Nesmierne ma napĺňa a baví.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Potomkovia umelcov, ktorí sa tiež chcú realizovať v brandži, majú zvyčajne strach z porovnávania a možno aj trošku z protekcie. Poznáte podobné pocity?
Samozrejme, prežívala som ich odjakživa. V divadelnom svete je meno môjho otca veľký pojem – samozrejme, že som s tým bojovala. Chcela som odísť na vysokú školu do Prahy, nedostala som sa. Teraz som vďačná, že som dcéra svojho otca, som na neho pyšná, skutočne hrdá. Dal mi naozaj nesmierne veľa. Či ma niekto vníma stále ako protekčnú, asi nezmením. Ale myslím si, že už som v živote urobila toľko – či už divadla alebo iných umeleckých projektov – že sa podobnými myšlienkami netrápim. Bolo aj obdobie, keď som to prežívala. Všetko som chcela robiť stopercentne, niekedy sa možno až prepínala. Bolo to na úkor výsledku. Zo zdravotných dôvodov som neskôr upustila od 200-percentného nasadenia. Podarilo sa mi vyhrať nad ideou, že prácu musím urobiť fantasticky, aby som neurobila hanbu otcovi a mojej rodine a aby som všetkým dokázala, že na to mám a že nie som v divadle, vo filme alebo v nejakom seriáli protekčná. Filmový svet je, našťastie, úplne iný ako divadelný, tam mnohokrát ani nevedeli, čia som dcéra. Prípadne ich to nezaujímalo, lebo prieniky nie sú také výrazné. Aj vďaka tomu som sa asi vykašľala na môj vnútorný tlak. Dokázala som si povedať, že niektorí ľudia si aj tak budú myslieť, čo budú chcieť.
Dalo sa na to len tak vykašľať? Zvládli ste transformáciu sama so sebou alebo vám musel niekto pomôcť – priatelia alebo psychoterapeut, možno psychológ?
Nestalo sa tak zo dňa na deň, išlo o dlhší proces. Podarilo sa mi to samej.
Váš otec režíroval niekoľko predstavení, v ktorých ste účinkovali. Aktuálne je to Konformista na doskách SND. Akú energiu vytvára, keď je v pracovnom procese zapojené rodinné duo? A je niečím špeciálne, ak režisér (otec) diriguje herečku (dcéru)?
Snažíme sa byť úplne profesionálni a nemyslím si, že to pokrvné puto medzi nami je v práci viditeľné. Možno kedysi, robili sme ešte v Astorke, bol o dosť prísnejší a ja som mala permanentný pocit premiéry. Na každej skúške som mu chcela všetko dokonale zahrať. Dnes je to občas aj humorné, aspoň pri Konformistovi sa na nás celkom zabávali kolegovia. Môj otec občas utrúsil: „Dobre, ja neviem režírovať dcéru, nechajme to tak, sprav si to sama“. Ale snažíme sa k divadlu pristupovať ako dospelí a profesionáli.
Foto: Ctibor Bachratý
Začínali ste na divadelných doskách, televízne a filmové úlohy prichádzali postupne a neskôr. Ako ste zvládli prechod z javiska pred kameru?
Mala som šťastie, že moju prvú väčšiu vec vo filme som robila s Petrom Bebjakom, ktorý je fantastický režisér. Vedie herca príjemne, nevyvíja na neho tlak alebo čosi podobné. Dal mi veľa a dodnes si myslím, že filmovému herectvu ma naučil práve on. Tým, že mi dôveroval. Dostala som od neho peknú veľkú postavu vo filme Čistič a s jeho citlivým prístupom som pochopila a začala vnímať, že pred tou kamerou skrátka len „musím byť“, nie urputne niečo vytvárať a za každú cenu hrať. Samozrejme, je to vždy o praxi. Každou skúsenosťou, či už filmovou alebo seriálovou, sa posúvate ďalej. Ak máte možnosť pracovať, posúvate sa krôčikmi pri každom projekte.
Čítajte viac Ako herečka nemám strach z ničoho, ako občianka sa o našu spoločnosť bojím, hovorí hviezda z Dunaja Jana Majeská
Váš počet úloh – v televízii aj vo filme – rastie. Najnovšie je to snímka MIKI, v ktorej ste si zahrali jednu z hlavných úloh. Aká bola prvá reakcia, keď za vami prišli s ponukou zahrať si vo filme o mafiánskom bossovi Mikulášovi Černákovi?
Chcela som vidieť scenár a obratom mi ho poslali. Prečítala som ho a pochopila, že scenárista Miro Šifra napísal výborný scenár. Žiadnym spôsobom neglorifikuje ani nedáva na piedestál túto postavu slovenskej minulosti. Naopak, veľmi reálne a konkrétne sa pozerá na celé deväťdesiate roky. Bola som jeho scenárom naozaj nadšená – má napätie, postavy vo filme majú čo hrať. Ako Iveta, manželka Mikuláša Černáka, sa našťastie nedostávam do žiadnych krutých scén. Máme spolu náš domácky život. Pár vecí ma na mojej postave naozaj fascinovalo, aj preto som potom súhlasila.
V období druhej polovice deväťdesiatych rokov ste boli na základnej škole. Máte nejakú jasnú spomienku na časy spojené s mafiou a mafiánskymi praktikami? Nešlo len o Mikuláša Černáka a stredné Slovensko, mnoho hrozivých vecí sa dialo aj v Bratislave.
Pamätám si asi len to, že sa nemohlo chodiť do jednej diskotéky alebo sme sa vyhýbali jednej uličke na Korze, lebo sa tam v podniku strieľalo. Tým, že som bola dieťa, s mafiou spojené deväťdesiate roky sa mi takmer úplne vyhli. Nakrútila som však aj film Únos a aj vďaka práci a prípravám naň som sa už do témy ponorila. Viem o nejakých veciach, ktoré sa diali a sú pre mňa stále neuveriteľné. Je dôležité pripomínať túto minulosť a som rada, že vznikol film MIKI. Netreba sa našej minulosti vyhýbať: deväťdesiate roky sú tu vlastne stále, z nich sa vyvinulo, kde sme ako spoločnosť teraz.
Dôležitou súčasťou pri filmoch, ktoré sa vracajú do minulosti, nie je len, čo zobrazujú, ale tiež ako. Podarilo sa tvorcom navodiť autentickú atmosféru tohto obdobia?
Všetky zložky boli pripravené a snažili sa o maximálnu autenticitu. Čo sa týka masiek, tak Aďka Štrbová s Natáliou Rothovou urobili úžasnú prácu. Sandra Žigová ako kostýmová výtvarníčka prešla vari všetky secondhandy v Česku a na Slovensku a mala asi tisíc neuveriteľných, naozaj dobových a autentických oblečení pre všetkých komparzistov. Bolo neuveriteľné, čo na mňa navliekla. Keď sme nakrúcali masové scény s veľkým množstvom ľudí, aj komparz bol typovo vybratý s dôrazom na vernosť dobe. Všetci si dali záležať – či už na vlasoch, účesoch, všetkých tých fúzikoch. Dôsledne sa prihliadalo na to, aby ženy boli nalíčené, ako sa v deväťdesiatych rokoch líčilo… Jasné, určite sa nájde nejaký detail alebo drobnosť, ktoré možno nezodpovedajú epoche. Ale všetky scény, všetky autá a všetky veci boli naozaj z 90-tych rokov. Trúfam si povedať, že aj pre divákov bude film vizuálny zážitok.
Čítajte viac V Amerike mi ani najúspešnejší ľudia nedali pocítiť, že by som pre nich nebola dosť dobrá, hovorí modelka Veronika Rajek. Sleduje ju 7 miliónov ľudí
Slovenskí herci sa v poslednom období začali viac pripravovať na postavy aj prostredníctvom fyzickej stránky. Doslova mám na mysli fyzické premeny pre rolu. Vo filme MIKI je to Milan Ondrík, ktorý prešiel výraznou telesnou tranformáciou, aby sa priblížil Mikulášovi Černákovi. Aký je pocit pre herca, keď je vedľa neho takto charakteru oddaný kolega?
Nám hercom veľmi pomáha kostým a maska. V divadle sme na to zvyknutí, ale myslím si, že túžime po tom aj vo filme. Chceme byť iní, lebo to nám charakter ešte vyšperkuje. Som veľmi vďačná, že sme sa tomu konečne prestali vyhýbať. Dlho sa tu herci obsadzovali iba typovo, pretože režiséri akoby sa báli toho, že nejaká herečka či herec môže mať úplne iné vlasy alebo môže pribrať či schudnúť, zmeniť sa pomocou masky. Rozumiem, že maskovanie je finančne náročné, ale tie premeny sú nápomocné. Milan Ondrík sa zmenil neuveriteľným spôsobom a veľmi to pomohlo jemu aj nám všetkým. Niekedy bolo až strašidelné, ako veľmi sa na Mikuláša Černáka podobal. Keď mal konkrétne oblečenie z rôznych fotografií, bolo to priam desivé. Myslím si, že bol vďačný za možnosť fyzickej premeny. Ja som sa akurát odfarbila na blond, ale pre mňa to bol veľký krok. Do nakrúcania filmu MIKI som ani raz neurobila nič s mojimi vlasmi (smiech). Nakoniec išlo o príjemnú zmenu.
Manželský vzťah Mikuláša Černáka je vo filme síce podružná linka, ale dôležitá. Čo si myslíte o chémii medzi postavami, ktoré na plátne hrajú milostný vzťah? Musí tam byť?
S Milanom sa poznáme veľa rokov, nedávno sme spolu natočili film Čierne na bielom koni, kde sme tiež hrali pár. Takže ani nejde o to, či tam je chémia. Medzi nami je dlhoročný priateľský vzťah, už si nepotrebujeme vysvetľovať nejaké veci. Veľmi rada s Milanom hrám, dovolím si tvrdiť, že on so mnou tiež. Stretávame sa spolu aj v divadle. Pri filme MIKI bol pre nás veľmi dôležité – a zhodli sme sa na tom aj s režisérom Jakubom Kronerom – že títo dvaja ľudia mali vytvorené silné puto. Zoznámili sa, keď boli mladučkí a prešli spoločne od nejakého štandardného normálneho dedinského života až po niečo neuveriteľné. Preskákali to spolu za krátku a intenzívnu dobu a my sme si povedali, že to, čo hráme, musí byť naozaj o láske, o nás dvoch. Vzťah, ktorý divákovi ukážeme, je silný. Nemali sme nejaké veľké scény, ale obaja sme sa snažili ukázať aj v krátkych fragmentoch, že Iveta a Mikuláš spolu držia. Aj napriek tomu, aké veci sa vo filme dejú. Odpoveď na otázku, či moja postava vedela, tušila, čo všetko sa dialo, alebo ako sa k tomu v skutočnosti postavila, už uvidia diváci.
V posledných mesiacoch sa riešilo, že by Mikuláša Černáka mohli podmienečne prepustiť na slobodu. Veríte v nápravu človeka – nielen Mikuláša Černáka, ale človeka vo všeobecnosti – ktorý spácha nejaký zlý skutok alebo zlé činy?
Verím, že väzenie alebo trest v nejakej inej podobe človeka určite posunie. Je otázne, nakoľko je takýto jedinec egocentrický, zahľadený do seba a nakoľko je inteligentný. Myslím si, že veľa ľudí dokáže oklamať spoločnosť. Pôsobiť, že všetko pochopili, ale je otázne, či to tak naozaj je. Nemierim teraz na nikoho konkrétneho, neviem celkom jasne odpovedať. Bolo by veľmi pekné, keby sa ľudia dokázali napraviť. Ale mám taký pocit, že ani ľudia, ktorí nie sú vo väzení, ale sú všade okolo nás, už porobili toľko vecí… a nenapravili sa. Takže je možno trošku naivné dúfať v premenu.
Čítajte viac Kristína Sisková: Ako herečka som stále v tréningovom procese
K filmu MIKI vzniklo množstvo kritických reakcií. Objavili sa otázky, prečo podobné snímky podporovať a dotovať, prečo na ne majú ísť peniaze, keď sú venované mafiánskemu bossovi. Prečo si myslíte, že by sa mali nakrúcať filmy ako MIKI?
Pretože nesmieme zabúdať. Nesmieme zabúdať na to, čo sa dialo v našej krajine a stále sa v nej deje. Ja si nemyslím, že sme natočili film o ňom. MIKI je film o dobe, o našej minulosti. Chceme nakrúcať filmy o Slovensku, slovenskej histórii a toto je predsa slovenská história. Nerozumiem tomu, prečo by sa podobný príbeh nemal natočiť. Mafiáni tu boli a – opakujem – stále sú. Aj preto potrebujeme podobné filmy, aby sme sa nevracali v čase a nerobili rovnaké chyby.
V politickej relácii TA3 ešte koncom júna zaznelo z úst predsedu Slovenskej národnej strany Andreja Danka, že ministerstvo kultúry, pod vedením Martiny Šimkovičovej už nebude financovať filmy s témou LGBTI+, takisto sa im nepáčia témy ako vražda novinára Kuciaka či zelená dohoda a doslova povedal, že „nebudú sa tu robiť filmy Sviňa a Únos“. Vy ste si v jednom z tých filmov zahrali. Ako by ste na jeho slová reagovali?
Sú pre mňa absolútne nepochopiteľné. Prečo čelný predstaviteľ politickej scény povie, že na Slovensku sa nebude hovoriť o týchto témach? Asi má s podobnými témami problém. Majú s nimi politici problém, pretože sú do nich nejakým spôsobom zakomponovaní? Nechcú, aby slovenský ľud riešil tieto veci? Pokúšajú sa niečo zakryť a predstierať, že to neexistovalo? Je to smiešne a zároveň veľmi smutné. Verím akurát a dúfam, že o pár rokov sa situácia nejako zmení. Nemôžu nám všetko zakázať. O čom budeme točiť… Ale aj preto je dobré, že stihol vzniknúť MIKI. Možno je to na dlhé obdobie posledný politický film. Všetci diváci – poďte do kina.
Foto: Jakub Čajko
Rebeka Poláková sa narodila 10. januára 1986. Je dcérou režiséra Romana Poláka a publicistky Žarky Ambrušovej-Polákovej. Už počas štúdia na Vysokej škole muzických umení sa začala objavovať v divadle Astorka Korzo '90. Hosťovala taktiež v divadle Aréna. Dnes je členkou súboru Činohry SND, kde aktuálne hrá napríklad v Konformistovi. Okrem divadelných dosiek ju diváci mohli vidieť vo filmoch Čistič, Únos či Čierne na bielom koni. Na televíznych obrazovkách zaujala v seriáloch Za sklom, zahrala si aj v Milenkách, dobovom projekte Mária Terézia alebo naposledy v projekte Duch. Budúci rok ju uvidia diváci vo filme Perla.