Nasledujúci rozhovor je prepisom relácie Ide o nás, do ktorej Vlado Kobielsky zavítal začiatkom septembra. Pozrieť si ho vo videopodobe môžete nižšie. Relácia Sieň slávy štartuje vo štvrtok 10. októbra na Jednotke.
My sme sa stretli iba deň po začiatku školského roka. Otázky s deťmi dostávate ako na bežiacom páse, tak jednu mám pre vás aj ja. Ste otcom troch ratolestí, dve sú už staršie, jedna ešte v predškolskom veku. Potešil vás začiatok školského roka?
(úsmev) Privítal som, že prišla povinná školská dochádzka. Zaviezol som syna do škôlky, ešte má pred sebou posledný rok. Dcéra je tretiačka na gymnáziu, takže aj ju som odprevadil. Jediného, koho som neodviezol, je môj dvadsaťročný syn, ktorý teraz študuje na vysokej škole v Holandsku. Odletel sám.

Takže výhoda, že máte dospelého syna, ktorý vám už môže robiť šoféra, asi padla.
Ale nie, keď je doma, väčšinou robieva šoféra on.
Aj po takmer dvoch rokoch, čo skončil populárny seriál Oteckovia, si vás mnohí ľudia stále spájajú práve s postavou Marka Bobulu. Považujete túto úlohu za najdôležitejšiu v kariére?
Samotnú postavu by som asi neglorifikoval, ale celý projekt zarezonoval najviac. Stretli sa tam skvelí ľudia, na pľaci vládla dobrá energia. Samotný námet bol veľmi dobrý a scenáristky, ktoré písali jednotlivé epizódy, urobili skvelú robotu. Jednoducho to fungovalo. Postavy boli nedokonalé, čo divákom prišlo sympatické. A navyše, deti a zvieratá vždy zafungujú.
Páči sa mi, že v slovenských projektoch – najmä v novších seriáloch – sú slušní scenáristi a implementujú do deja aj veci, ktoré reagujú na dobu. Pri Oteckoch to bolo rodičovstvo a výchova. Zmenili vás niektoré scény alebo konkrétne momenty ako rodiča v súkromí?
Asi nie všetko by bolo dobré prenášať aj do súkromia. Veľakrát som prišiel do štúdia a počul som Filipa Tůmu, vrieskajúc na Dadu Duditšovú, s otázkou: Dada, kedy začneme biť tie deti? (smiech) Jasné, niekedy bolo nakrúcanie aj náročné, ale detskí herci boli naozaj šikovní a mne sa pošťastilo mať úžasnú seriálovú rodinu. Zuzka Mauréry je fantastická herečka a partnerka, s ktorou sme boli roky pred kamerami a rozumieme si nielen z profesijnej stránky, ale aj ľudsky. Mne sa v Oteckoch podarilo skĺbiť to, že chodíte do práce, zabávate sa a je vám tam príjemne a ešte vám aj platia. Ale bolo tam veľa typických situácií z každého rodinného života. Pamätám si, že scenáristky vymysleli scénu, kde Zuzana Mauréry nacenila deťom každý úkon – raňajky za 7,20 eura, obed tiež za nejakú sumu a na konci dňa boli deti dlžné – povedzme 165,50 eura. Možno aj vďaka tomu pochopili, že starostlivosť rodičov si treba vážiť.
Medzi vaším najstarším a najmladším dieťaťom je pomerne veľký vekový rozdiel. Zmenili ste prístup k výchove mladšieho syna?
Pri prvom dieťati sme boli opatrnejší, tak trochu na ihlách. Manželka vraví, že už nemám takú trpezlivosť ako kedysi, a ja jej verím. Napriek tomu si myslím, že pri prvých dvoch deťoch som mal toľko hereckej práce, že chvíľami som bol otec externista. Pri najmladšom Krištofovi prišiel covid a urobil zo mňa rodiča na plný úväzok. Dokonca som chvíľami mal pocit, že keby sa mi obnovila laktácia, tak moja žena môže ísť na dovolenku. S menším synom som bol naozaj intenzívne.

Ten otec externista asi súvisí s projektmi, ktoré máte v zozname. Okrem Oteckov, ktorí dosiahli vyše 700 nakrútených častí, ste boli aj hviezdou Paneláka. Ten sa zastavil pri epizóde 1 351. Je pre herca zaujímavé byť súčasťou niečoho takého dlhodobého – seriálu, s ktorým diváci prichádzajú do kontaktu niekoľko rokov, dokonca dekád?
Pamätám si, že pri Paneláku som mal na nástenke scenár s číslom epizódy tisíc. Strávil som tam sedem rokov. Ale keď sme začínali, nevedeli sme, do čoho ideme. Režisér Tomáš Jančo nám povedal: buď si tie postavy nájdete a budú baviť diváka, alebo sa rozlúčime, nič iné sa nemôže stať. Našťastie tiež išlo o projekt, v ktorom som mal úžasných kolegov a môj Jakubko Švehla v podstate zľudovel. Bol to síce ťuťko a „podpapučník“ po boku Diany Mórovej, ale diváci si ho obľúbili. S mamičkou v podaní Hany Gregorovej sme vytvorili podarený trojuholník. Prekvapilo ma, koľkí muži sa v ňom našli. Raz som stretol na ulici človeka a ten mi hovorí: Pán Kobielsky, veď vy hráte presne mňa. Veď sa trošku vzoprite svojej žene, povedal som mu a on si tak sťažka povzdychol a povedal mi: Nedá sa… Ak máte postavu s presahom, pri ktorej sa ľudia s vami stotožnia a jej osud ich baví sledovať, môže to vydržať na obrazovkách roky. Som vďačný za každú postavu a som bežec na dlhé trate. Mne vyhovujú denné seriály, pretože sa tam spoznáme, vytvorí sa akási rodinná atmosféra, a keď to funguje, je to veľmi príjemná práca.
Ako si postavu hľadáte? Máte nejaký rituál?
Vždy sa snažím tú postavu uchopiť tak, aby som ju aj ja mal rád – to je základ. Ak ľúbite svoju postavu, je šanca, že si niekto obľúbi aj vás. Dokonca aj keď som hral negatívnu postavu – napríklad v Búrlivom víne som stvárnil násilníckeho a majetníckeho muža, úplný protiklad Jakuba z Paneláka – prechádzal som okolo nákupného centra a pristavili ma dve dámy. Pán Kobielsky, čím ste horší, tým ste lepší, povedali mi. Ja by som si myslel, že ma budú chcieť skôr opľuť, ale ako vidíte, dá sa to urobiť aj tak, aby ste pre diváka boli zaujímavý. Koniec koncov, teraz má obrovskú kariéru negatívnej postavy Filip Tůma v Dunaji, k vašim službám. Absolútne v nej exceluje. Chodíme po Slovensku s talkšou Štyria chlapi a Adela, v ktorej zostave je pevnou súčasťou, a vôbec nemám pocit, že by ho ľudia nemali radi. Skôr naopak. Je fajn, ak sa s vami diváci stotožnia, ale na druhej strane pri negatívnych postavách máte možnosť niečo zahrať, je to vďačnejšie. Poteší vás, ak diváci oceňujú vydarený herecký výkon.

Keď už spomínate Adelu Vinczeovú, inšpirovali ste sa trochu jej moderátorským umením, keď ste vstúpili do projektu Sieň slávy?
Jedným očkom ju sledujem, ale ona je jedinečná. Nedá sa napodobniť. Relácia Sieň slávy je však aj celkom iná ako talkšou, akú robieva Adela. Je to program o životnom príbehu osobnosti. Spoločne pred kamerami spomíname na jeho bohatú kariéru, nejaké vrcholy, možno aj pády – je to medailón človeka, ktorého uvádzame do Siene slávy Slovenskej televízie. Ono by asi neprekážalo, keby sme to aj trošku pokrčili a dostali sa k témam, ktoré nie sú pre daného hosťa iba komfortné. Na druhej strane mu vzdávame úctu, takže v tom zmysle vediem celé moderovanie. Snažím sa balansovať na určitej miere osobna, a zároveň byť aj faktografický. Okrem laureáta a mňa je tam aj vokálna skupina Fragile, má to glanc a noblesu.

Vo chvíli nášho rozhovoru už máte nakrútených niekoľko epizód. Ako dopadla tá prvá – veľká moderátorská premiéra?
Tak to vám rád poviem. Ako prvého hosťa som mal Zdenku Studenkovú. Sadla si oproti mne, začal sa program, ja som mal v rukách scenár, ktorý scenárista pripravil. Dávam jej prvú otázku so slovami: Zdenka, som rád, že ťa máme v Sieni slávy, ale nielen v Sieni slávy, vôbec na Slovensku, lebo pokiaľ viem, hrozilo, že by sme o teba prišli. Chcela si sa vysťahovať. Scenár hovoril jasne: áno, mamička ju presvedčila, aby sa vrátila… A na to mi Zdenka hovorí: Nie, kam by som chodila, prosím ťa, pekne. Však už za hranicami v Hainburgu ledva predavačka vie o mne, kto som. Vy tam sedíte ako moderátor, v ušku máte slúchadlo s hlasom producentky, ktorá hovorí – nič sa nedeje, začneme inou otázkou… Počujete ju mono, lebo zároveň vám niečo rozprávajú aj priamo v štúdiu, chcete vnímať hosťa, mať s ním kontakt. Kartičky, ktoré som mal pripravené, sa rozsypali ako domček z karát. Takže ten začiatok bol fakt perfektný… (smiech)
Zvládli ste to chladnokrvne?
Zdenka Studenková je moja kolegyňa a je to úžasný človek. Našli sme niť a postupne sa dostali aj k tomu, čo nám predpisoval scenár. Asi to tiež poznáte, respondent sa vám veľakrát rozbehne úplne opačným smerom. Máte nachystané otázky, on preskočí na inú tému a ukočírovať to môže byť aj komplikované. Najmä, ak tam máte dokrútky. Takže moderátorský kumšt si treba asi vycibriť. Verím, že program ukáže, že som sa o to snažil.

Do Siene slávy uvediete napríklad aj Emíliu Vášáryovú alebo Božidaru Turzonovovú. Musí sa pečať slávy spájať len so staršími umelcami a s ľuďmi, ktorí už niečo zažili? Nemôže byť slávny aj niekto, kto má trebárs tridsať?
Napríklad Matej Tóth je mladý človek a tiež sme ho uviedli do Siene slávy. Zažil možno toľko, čo niekto nezažije za celý život, snažili sme sa mať zastúpené rôzne vekové kategórie. Je pravda, že prevažujú starší ľudia a Zdenka Studenková je tam, aby nám to celé pekne omladila. (úsmev) Ale aby som odpovedal na vašu otázku. Vek nemusí byť hlavné meradlo, či ste niečo v živote dosiahli, no my sme začali osobnosťami, ktoré si to zaslúžia a ktoré dobre poznajú aj diváci. Do Siene slávy vstúpi Peter Dvorský či Peter Lipa. Uviedli sme do nej aj prvú televíznu hlásateľku Noru Beňačkovú, Kamilu Magálovú či Kamila Peteraja alebo Zuzku Mauréry a mnohých ďalších. Sú tam rôzne mená, rôzne energie. Pre mňa bolo vzácne, ak som s niektorými z nich mal spojený aj môj vlastný životný príbeh. Mohli sme sa zhovárať aj o osobných veciach a rozpamätať sa na spoločné príjemné chvíle.
Jedna vec je sláva, ktorá je uznaním za dlhé roky práce a prínosu nejakému umeniu, odboru. Potom je tu však aj fenomén posledných rokov – sláva, ktorú zažívate vy herci vďaka popularite televíznych projektov. Ako ju vnímate?
Keď sme chodili na nejaké podujatia, kde si nás zavolali, lebo sme boli „tí oteckovia“, hovorieval som mojim kolegom… v divadle máte za odmenu aplauz a v televízii je pre vás odmenou, že vás niekto stretne na ulici a chce sa s vami odfotiť. Povie vám, že ho bavíte a ste jeho obľúbený herec. Vnímam to tak, že som známy na základe mojej práce. Kým vás niekto nechce vyrušiť práve vo chvíli, keď si dávate do úst hlt z obeda, je to v poriadku. Nehovorím, že si pozornosť a záujem vyslovene užívam, ale beriem ich ako prirodzenú súčasť hereckej práce.
A poslali ste už niekoho aj preč, keď za vami prišiel s prosbou o fotku alebo autogram?
My sa fotíme napríklad po skončení našich šou alebo predstavení a sú tam skupinové zábery, keď vás niektorí fanúšikovia chcú mať najprv na fotografii s celou rodinou, potom len s vnúčikom a potom s mamičkou… Keď celý deň nakrúcate, následne cestujete na vystúpenie, absolvujete ho a viete, ako to je – nie každý deň je nedeľa. Aj ja mám náročnejšie dni a v tomto prípade sa to celé nejako snúbilo dokopy a poslal som jednu záujemkyňu o fotografie preč. Stalo sa mi to asi raz v živote a, samozrejme, hneď mi to dotyčná pani vytmavila na sociálnych sieťach.

Ako na vašu popularitu reagujú najbližší?
Už si zvykli. Chvíľu počkajú a ide sa ďalej. Neprežívame to.
Vaša jeseň sa bude niesť v znamení moderovania, vrátite sa aj ako herec?
Pozrite sa na moje príšerne dlhé vlasy. Svedčia o tom, že sa chystá nejaká nová postava. Je to pre mňa nová výzva a sám som zvedavý, ako na ňu zareagujú diváci. Uvidíme, či ich bude baviť.
Takže do tretice budete seriálovým bežcom na dlhé trate?
Všetko sa to odvíja od nejakého začiatku a až keď si nás divák obľúbi, dáva nám priestor zostať na obrazovkách. Verím, že áno.
Vladimír Kobielsky

Narodil sa 26. júla 1975 vo Vranove nad Topľou. Vyštudoval herectvo na Divadelnej fakulte VŠMU. Už v školských inscenáciách vzbudil pozornosť doma i v zahraničí. Najväčším úspechom bola absolventská inscenácia Na koho to slovo padne. Spolu s kolegami Róbertom Jakabom, Jurajom Kemkom, Lukášom Latinákom a Mariánom Miezgom sú nositeľmi ocenenia slovenských divadelných kritikov a teoretikov – Dosky '98 v kategórii Objav sezóny 1997/1998. Hral vo viacerých televíznych seriáloch: Panelák, Nesmrteľní, Dr. Ludsky, Búrlivé víno či Tajné životy alebo Oteckovia. S manželkou, kostýmovou výtvarníčkou Alenou Kobielskou majú tri deti.