Nasledujúci rozhovor je upraveným prepisom relácie Ide o nás, ktorú Zuzana Mauréry navštívila pred pár týždňami. Pozrieť si pôvodnú videopodobu môžete nižšie.
Začneme od konca: Teda, aby som bol presnejší – od Konca sveta. V novinke českého režiséra Bohdana Slámu účinkujete za slovenskú stranu, ale hovoríte po česky.
A nie som jediná zo Slovenska. Je tam aj Danko Fischer, Zuzka Konečná a Ady Hajdu.
Ako si spomínate na nakrúcanie? Zažili ste počas neho niečo výnimočné alebo vás nejako špeciálne obohatilo?
Nakrúcanie bolo veľmi príjemné, v krásnom prostredí Jizerských hôr na chalupách. Okrem skúsenosti s prácou s Bohdanom Slámom, s ktorým som predtým nespolupracovala – a musím poznamenať, že to je skvelý človek, úplné slniečko – mi dal možnosť pracovať s výbornými ľuďmi. Na peknej téme. Dúfam, že aj divákom prinesie pocit, že napriek tomu, čo sa deje vo svete, môžeme, či by sme mali, opierať sa o svojich blízkych a o vzťahy, ktoré si budujeme. Vďaka tomu všetko zvládneme.
Aj koniec sveta?
Aj ten (úsmev).
Napriek tomu, že ide o prvú skúsenosť s Bohdanom Slámom, vy máte bohatý register úloh spojený s českými režisérmi. Spomeniem Jana Hřebejka (Učiteľka), Milana Cieslara (Colette) či Natáliu Císařovskú (Jej telo). Najnovšie to bude Viktor Tauš s Amerikánkou. Viem, že herci neradi porovnávajú, no líšia sa českí tvorcovia od tých slovenských?
Nerozdeľovala by som to na českých a slovenských tvorcov. Českí režiséri možno majú viac skúseností, pretože tam vzniká viac filmov, ale paušalizovať sa to nedá. Ak slovenský režisér robí film, venuje mu maximálnu pozornosť. Keďže projekt robí možno raz za päť rokov, dá do toho všetko, musí to byť aj umenie. Nevýhodou je, že sa nezvyknú nakrúcať rôzne žánre, keďže filmov sa točí málo. Rozdiely by som hľadala skôr medzi jednotlivými režisérmi, nie medzi krajinami. Napríklad Jan Hřebejk pracuje spontánne, často vezme prvú skúšku a natočí ju. Človek musí byť naozaj pripravený reagovať, pretože aj prvá klapka sa môže objaviť vo filme. Je to adrenalínový, ale vzácny moment, keď zachytí „živú vodu“. Viktor Tauš, s ktorým som pracovala prvýkrát, naopak, skúma každý moment do hĺbky, chce mať všetko presné a venuje tomu veľkú pozornosť. Aspoň podľa filmu, ktorý sme spolu robili.
Čítajte viac Asi som nikdy nechcela dobyť Hollywood, vraví Jana Kolesárová. Obrovské sny nemám ani teraz. Len vítam každú dobrú prácu
Nedávno som sa v relácii zhováral s herečkou Alexandrou Borbély, ktorá nakrútila nový film Ema a smrtihlav s Ivetou Grófovou. Povedala zaujímavú myšlienku – že potrebuje tvrdú ruku režiséra či režisérky, a keď vidí talent, je ochotná urobiť čokoľvek. Ako to máte vy?
Keď už do toho projektu nastúpim, režisér je vždy kapitán lode, bez ohľadu na to, či má talent. Slúžime filmu. Či ma režisér baví, alebo nie, vždy ho musím poslúchať, pretože som herečka a slúžim jeho vízii. Často prichádzam s nápadmi alebo návrhmi, ale vôbec sa neurazím, ak ich neprijme alebo ak sa neobjavia vo filme. Má svoju koncepciu a na základe nej tvorí film a jeho posolstvo. Vždy ma mrzí, keď nemôžem počúvať režiséra na tlačovkách, pretože ak sa ma spýtate na názor na film, mám len svoj pohľad – to, ako som ho videla ja. On však pozná celé posolstvo a my herci ho potom šírime ďalej. Takže vždy poslúcham režiséra.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Chodievate si pozerať filmy, v ktorých účinkujete?
My herci máme tak trochu povinnosť propagovať film. Či sa nám páči, alebo nie, či máme výhrady, alebo sme niekedy sklamaní – napríklad ak niečo nebolo použité alebo inú pasáž vystrihli. Môže nám zmeniť celý herecký oblúk oproti scenáru – niekedy sa človek nestačí čudovať. Ale aj to je súčasť našej služby filmu, prijať to. Samozrejme, film si vždy pozriem. Len zriedkavo sa stáva, že si ho vyžiadam vopred a potom neprídem na premiéru: Ale aj to sa môže udiať – lebo človek môže byť taký zaskočený, že ani nevie film obhájiť.
Stalo sa vám to už niekedy?
Rozmýšľam… Asi nie. Treba však povedať, že každý film predstavuje neuveriteľné množstvo práce mnohých ľudí, aj nemalé financie, a to treba vždy oceniť. V tomto bol pre mňa vždy príkladom Honza Hřebejk. Aj keď film nebol úplne vydarený alebo som na ňom nevedela nájsť nič dobré, on povedal: „Mne se to líbilo, byly tam dobré věci.“ Obdivujem ho za to. Niekedy mám iné očakávania, ale vždy skloním hlavu a uznám, že film patrí režisérovi.
Čítajte viac Umenie sa nedá umlčať, vraví Táňa Pauhofová. Chcú zakázať určité témy? Tvorcovia sa nevzdajú, tlak vytvára protitlak
Začínali ste v Radošinskom naivnom divadle, kde ste hrali takmer desať rokov. V roku 2000 ste sa rozhodli ísť na voľnú nohu. Bolo to odvážne rozhodnutie?
V Radošinskom divadle sme neboli viazaní zmluvou. Vždy sa nás pýtali: „Ideš do novej hry?“ Nepýtali sme sa, čo budeme hrať, aká je to hra alebo postava, len či ideme do novej hry. Človek musel dúfať, že dostane nejakú rolu a nebude len sedieť v šatni. Bola to teda trochu lotéria. Napriek tomu, že som bola súčasťou radošincov, vždy som hrala aj inde a mala som dvere otvorené aj na iné príležitosti. Toto divadlo je originál so svojimi pravidlami a know-how, je to dokonca maturitná otázka. Z hereckého hľadiska tam pôsobia maximálne dvaja-traja režiséri, takže herec vie, čo ho čaká a aké sú nároky. Ak sa však chce posúvať ďalej, musí skúšať aj iné veci. Pre mňa to boli krásne a poučné roky, no čakala som na príležitosť odísť. Tá prišla, keď som dostala dve ponuky na muzikál, čo mi umožnilo rozlúčiť sa a poďakovať.
Foto: CinemArt SK
Predpokladám, že muzikál bol pre vás trochu srdcovka. Podmienilo to pôvod v muzikálovej rodine – keďže váš otec bol operný spevák a mama operetná speváčka. Alebo to nesúviselo s rodičmi?
Vždy som túžila robiť muzikál, ale u nás sa nedalo muzikálové herectvo študovať, takže som si to poskladala po svojom. Od štyroch rokov som tancovala a dúfala, že nejaký spevácky talent zdedím. Chýbalo mi už len herectvo, a preto som ho išla študovať na vysokú školu. U nás muzikál nemal také zázemie, ani školy na to neexistovali a myslím, že stále veľmi nemáme školy, ktoré by sa tomu venovali komplexne. Skôr sú to čiastkové odbory. Muzikál bol môj cieľ, ktorý som chcela dosiahnuť. Vždy som chcela robiť viac muzikál ako činohru, takže to bolo cielené rozhodnutie. Keď som po radošincoch dostala ponuky na Niekto to rád horúce na Novej scéne a na Pomádu, osamostatnila som sa a odišla.
Čítajte viac Tichšie, hovorila mi mama, keď som rozprávala po maďarsky, spomína herečka Alexandra Borbély. Keď prišla do Budapešti, prišlo ďalšie sklamanie
Potom prišlo aj angažmán vo Viedni. To je nepochybne zlom v živote každého umelca, nielen v živote Zuzany Mauréry. Opustí totiž komfortnú zónu, vykročí za hranice, kde ho nikto nepozná. Je to zásadná zmena, však?
Je! Človek sa v takých situáciách rozloží na drobné kúsky, znovu sa poskladá a z inej perspektívy lepšie pochopí, odkiaľ prišiel, aké sú rozdiely, čo si môžeme navzájom odovzdať a čo mi vyhovuje tu alebo tam. Pre mňa to bola veľmi pozitívna skúsenosť. Hovorí sa, že muzikál vo Viedni je ako zlatý rez, má skutočne vysokú úroveň. Celkom som si na ňu zvykla. Nielen, čo sa nárokov týka, ale aj úrovne práce ako takej. Možno aj preto, že som účinkovala vo francúzskej produkcii a Francúzi si prirodzene o sebe myslia, že sú najlepší. Po dvoch rokoch som sa však vrátila do Bratislavy, pretože to bol veľmi osamelý a jednostranný život. Hrali sme long run – teda jedno predstavenie, takmer každý večer a niekoľko mesiacov. A ešte som si k jednej postave poprosila o ďalšiu. Hrala som Rómeovu matku, čo je mezzosoprán, a neskôr som si vyžiadala aj Júliinu dojku, ktorá má sopránovú áriu – a to nie je vôbec jednoduché, no nudila som sa, tak som si povedala: skúsim. Potom ma lákali aj na ďalšiu produkciu, ale… my tu, na Slovensku, robíme všetko. Je to veľmi pestré a rôznorodé, aj keď často na poslednú chvíľu, a uvedomila som si, že práve na to som uspôsobená. Robiť každý večer – rok a pol – rovnaké predstavenie je pre mňa hotová katastrofa. Nedokázala som si tam nájsť zázemie, aj keď práce bolo dosť. Možno by som tam mohla normálne žiť, keby sa tam narodili moje deti, ale pocit zázemia mi chýbal. To bolo určujúce, prečo som sa nakoniec vrátila.
Foto: Continental film
Z toho logicky vyvodzujem, že zázemie je pre vás dôležité aj ako pre umelca, aby ste prácu vykonávali dobre a aby vás napĺňala.
Viete, robila som ešte jednu produkciu v MuseumsQuartier, o Habsburgovcoch. Hrala som Máriu Teréziu, pretože hlavná predstaviteľka Maria Happel mala nejaké záväzky a potrebovala alternáciu, ktorá by nemala nároky na popularitu. Tak zavolali mňa. (úsmev) Bola to partia takých pravých Viedenčanov, a keď sme sedeli v šatni a začali sa medzi sebou zhovárať, nerozumela som im. Bolo mi až do plaču. Pýtala som sa sama seba, čo tam robím, prečo hrám s ľuďmi, ktorým nerozumiem, s ktorými nemôžem vtipkovať ani sa normálne rozprávať (pozn. redakcie: Zuzana Mauréry ovláda nemčinu plynule, viedenské nárečie, podobne ako mnohé ďalšie nárečia v Rakúsku a Nemecku sú oproti spisovnej nemčine často veľmi odlišné a nie vždy zrozumiteľné aj navzájom medzi jednotlivými regiónmi). To sa mi vynorili slová Jana Wericha, ktorý hovoril: „herec by mal hrať pre tých, s ktorými hrával guľôčky“. Vtedy mi to všetko docvaklo a vrátila som sa. Mala som možnosť hrať ešte v ďalšom muzikáli, Rebeke, ale pekne som poďakovala a prišla späť do Bratislavy. To ale neznamená, že som sa hneď vedela zaradiť do slovenského procesu. Mala som účinkovať v Ordinácii v ružovej záhrade, ale nebola som toho schopná. Prostredie, rýchly pracovný proces, uvedomenie si, že všetko sa robí narýchlo, boli na mňa priveľa. Zutekala som. Chvíľu mi trvalo, kým som sa znovu adaptovala na náš spôsob práce.
Návrat bol teda aj o učení sa kompromisom?
Hej.
Čítajte viac Musela som rýchlo dospieť a nechcela nikoho sklamať, hovorí Nela Pocisková. Vždy mi chýbala sebadôvera, priznáva v otvorenom rozhovore pre Pravdu
Dnes máte na konte dve Slnká v sieti,v zozname je Igric, Krištáľový glóbus z Karlových Varov…
(smiech) Igricov mám dokonca troch, také krásne tri sošky mám doma.
A kde sú vystavené?
V knižnici, vysoko na poličke. Ale vážim si ich.
Ceny – aj tie herecké – sa v mysli laika automaticky spájajú s popularitou a so slávou. Platí to tak aj na Slovensku?
Nie, tu ceny nič neznamenajú. Je pekné, že vás niekto ocení, ale na základe cien nedostanete viac alebo lepšiu prácu. To skôr závisí od popularity a súkromného vkusu každého režiséra. U producentov, samozrejme, hrá popularita dôležitú úlohu. Dostala som takú „frčku do nosa“, keď sme robili Učiteľku a bola som nominovaná na Českého leva. Cenu však dostala poľská herečka za čiernobiely film, kde zrazila ľudí na autobusovej zastávke. Hrala fantasticky, ale dabovali ju dve české herečky. Myslím si, že spôsob, akým herec rozpráva, je polovica jeho výkonu, a ona bola dabovaná dvoma herečkami, lebo každá bola lepšia v jednej polohe. Sediac v sále som si hovorila: A kde sú tie dabérky, prečo nedostali cenu aj ony? Táto skúsenosť ma postavila pevne na zem a uvedomila som si, o čo vlastne ide. Dôležité je dostať na základe vašej práce dobrú robotu s dobrými ľuďmi. Ceny, krištáľové sošky, to všetko je pekné, ale v konečnom dôsledku to veľa neznamená.
Foto: STVR
Z iných rozhovorov s vami, ktoré som si čítal, mi vyplynulo, že si strážite, aby ste neboli príliš populárna. V zmysle, že nevyskakujete zovšadiaľ. Zároveň hovoríte, že popularita je veľmi dôležitá na to, aby človek dostával ponuky. Darí sa vám nájsť balans?
Dúfam, že áno, doteraz sa mi to celkom darilo. Nechodím do súťažných relácií ani do všelijakých talkšou. Jasné, keď už naozaj nič nemám na konte, musím ísť „z hrušky dole“, ale zatiaľ sa snažím vydržať. Myslím, že pre režisérov a divákov by som nebola zaujímavá, keby som bola všade. Tí ľudia by mi už neverili, pretože by si ma projektovali do všetkých postáv, v ktorých ma videli. Takže sa budem snažiť nebyť všade, pokiaľ neumieram od hladu. Možno sú niektoré natáčania aj zábavné, ale nemám inú možnosť, ak chcem dostať prácu, ktorú chcem robiť.
V jednej relácii sa však predsa objavíte, konkrétne v Sieni slávy na RTVS. Je to trošku iný formát – predstavuje výnimočných ľudí, či už z hľadiska hereckého, športového. Ako ste sa cítili, keď za vami prišli s touto poctou?
Cítila som sa, že starnem, chcela som sa opýtať, či by nemohli prísť o desať rokov (smiech). Stále to považujem za trochu nepatričné. Vážim si toto miesto, lebo som sa ocitla medzi osobnosťami, ktoré naozaj niečo dokázali. Prvýkrát ma zaskočilo, keď ma ešte kedysi oslovil pán Lasica, aby mi odovzdal cenu Hercova misia v Košiciach. Juj, to už, pýtala som sa seba. Bolo to pre mňa ako maturita, naozaj som sa cítila akoby som čerstvo „zmaturovala“, keď sa rozhodol oceniť ma. Pri Sieni slávy prišiel podobný pocit – ale keď ma presvedčili, že penzum práce, ktoré som odviedla, bude viditeľné a zosumarizované, s vďakou som prijala.
Ste už niekoľko rokov v intenzívnom pracovnom nasadení, ale nie všetci o vás vedia, že milujete tenis. Chodíte ešte hrávať?
Momentálne nie, lebo mám chronický zápal achilovky, ale urputne ho liečim a robím všetko pre to, aby som mohla ísť znovu na kurt.
Máte aj nejaký sen spojený s tenisom? Možno odmena v podobe návštevy Wimbledonu alebo Roland Garros?
(úsmev) Ja už som na Roland Garros bola a minulý rok som zase navštívila britský Wimbledon. Obe túžby som si splnila. A mám za sebou asi aj najväčšiu odmenu – stretla som sa totiž s Rogerom Federerom, pre ktorého mám slabosť. Mohla som sa s ním odfotiť a dala som jeho Mirke, ktorá pochádza zo Slovenska, maličký darček – anjelika.
Foto: SFTA
To musel byť šťastný okamih. V rozhovore pre časopis Vlasta ste povedali jednu vetu, ktorú som si zámerne poznačil. „Cesta je cieľ a život sa meria počtom okamihov, ktoré stoja za to“. Máte takých veľa vo vašom živote?
Snažím sa o ne. Problém je, že ja strašne zabúdam… (smiech) Ani vtip neviem povedať, lebo sa nedostanem k pointe. Ale aj tým, že zabudnem, musím si tie momenty stále vyrábať nanovo. Takže áno, myslím, že to tak je.
Možno je to ešte lepší prístup, keďže šťastie môžete zažívať zas a znova aj v tých istých momentoch.
Presne tak. Nedávno som bola na návšteve u radošincov, keďže Stano Štepka oslavoval 80. narodeniny. So Soňou Norisovou a Monikou Hilmerovou sme sa smiali, keď sa ma pýtali, či si niečo pamätám. Hovorím im, nie, fakt nepamätám. Ani pocit nemáš, dobiedzali, ale musela som ich sklamať. Ani ten, pamäť mám hroznú (úsmev). Ale aj preto sa možno snažím vyrábať nové, naplňujúce, obohacujúce a šťastné okamihy.
Čítajte viac V Markíze ju vyhodili, tak odišla do Ameriky. Dagmar Edwards je novou hviezdou Druhej šance, prezradila, čo ju naučil George Clooney
VIZITKA: Zuzana Mauréry sa narodila 23. septembra 1968 v Bratislave. Od roku 1990, keď získala diplom, začala pracovať na hereckej kariére v súbore Radošinského naivného divadla. Po roku 2000, už ako umelkyňa na voľnej nohe, sa Zuzana Mauréry venovala hlavne muzikálom nielen na Slovensku, ale aj v Česku a v Rakúsku. Zahrala si v predstaveniach Niekto to rád horúce, vo Vlasoch, v Pomáde či muzikáli Rómeo a Júlia. Po návrate z Viedne na Slovensko sa začala objavovať vo viacerých televíznych produkciách – zahrala si v projektoch Keby bolo keby, Odsúdené, Ako som prežil alebo v úspešnom Paneláku či Oteckoch. Darí sa jej aj na filmovom plátne – doterajším vrcholom je výkon vo filme Učiteľka, za ktorý získala niekoľko cien. Objavila sa aj v snímkach Colette, Slúžka či najnovšie Amerikánka.