Nasledujúci rozhovor je prepísanou a upravenou verziou videorozhovoru v relácii Ide o nás, v ktorej sa Kristína Svarinská ako hosť objavila pred pár týždňami. Pozrieť si ju môžete nižšie.
Televíznym ani filmovým divákom vás netreba predstavovať. Ale možno nie všetci vedia, že ste vášnivá cestovateľka. Odkiaľ ste sa naposledy vrátili?
Naposledy som bola v Grécku, konkrétne v Kalamate. Bolo to v septembri a veľmi som si to užila, pretože som tam strávila týždeň. Nešlo o žiadne zásadné cestovanie a spoznávanie krajiny, skôr o oddych. Absolvovala som to už mimo hlavnej sezóny, všade vládol pokoj a ticho. Aj miestni Gréci pôsobili ešte uvoľnenejšie, než obyčajne bývajú. Bola to jednoducho dovolenka, kde sa človek ráno zobudí a dá sa unášať pohodovou, pokojnou atmosférou.
Máte rada stredomorský, uvoľnený spôsob života?
Vyhovuje mi veľmi v prípade, keď sa sama rozhodnem oddychovať. Neviem si ho úplne predstaviť ako súčasť každodenného života. Možno je to tým, že na Slovensku sme zvyknutí byť neustále aktívni a často v strese. Keď človek príde z nášho zrýchleného prostredia na miesto, kde má všetko svoj čas a je normálne čakať na objednávku dlhšie ako desať minút, na začiatku sa cíti trochu nervózne. Chvíľu mi trvá, kým sa nastavím na zmenu. Keď však prepnem do pokojného módu, užívam si to naplno.
Snívali ste niekedy o dome pri mori? Nakrúcate všetky tie seriály a filmy preto, aby ste si na jeden našetrili?
Presne to je môj cieľ. Mojou víziou je mať domov pri mori – vlastný priestor, kam by som sa mohla vracať, keď nepracujem. Nechcem to nazývať útekom, skôr by to bol môj bezpečný prístav. Je to pre mňa najväčší sen a pracujem na tom, aby sa raz stal realitou.
Cestovanie sa pre mnohých spája s relaxom a oddychom. Dokáže podľa vás človeka aj osobnostne obohatiť?
Absolútne. Navyše často cestujem sama, čo prináša úplne iný typ zážitkov. Keď človek cestuje vo dvojici alebo v skupine, vytvára si akúsi bublinu, do ktorej vonkajší svet preniká menej. Ale keď cestujem sama, všetko je autentickejšie. Oveľa viac spoznávam ľudí, kultúry a nové prostredie nasávam intenzívnejšie.
Ktorá krajina vo vás zanechala najväčší dojem?
Minulý rok som strávila celý mesiac v Thajsku. Je veľmi špecifické práve tým, že podporuje sólo cestovanie. Pamätám si, ako som sedela v kaviarni, a okamžite si ku mne niekto prisadol. Bol to kameraman z Turecka, čiže človek rovno z fachu. Strávili sme spolu celý deň. Neskôr sa k nám pridali ďalší ľudia z Izraela a vytvorili sme spontánnu skupinu. Každý z nás mal svoj príbeh, ale na chvíľu sme fungovali ako jednotka. Takéto stretnutia ma nesmierne obohacujú. Myslím si, že je veľmi dôležité spoznávať rôzne kultúry, názory a životné príbehy. Budujeme si tak omnoho väčšiu toleranciu, vzájomný rešpekt aj empatiu – čo je v dnešných časoch dôležité.
Čítajte viac Cukrárka Jožka Zaukolcová vyštudovala teológiu. Pomohla mi nájsť odpovede na mnohé otázky, vraví hviezda Pečie celé Slovensko
Ste typ človeka, ktorý sa rád prihovára iným, alebo máte skôr zážitky z ciest, keď oslovujú vás?
Väčšinou som ja, koho oslovia. Možno preto, že si na cestách veľmi cením svoj priestor a nepotrebujem ho vždy rozširovať o nových ľudí. Neznamená to, že nemám rada spoločnosť, ale cestovanie pre mňa predstavuje najmä čas na seba. Ale vlastne si potom ešte viac užívam chvíle, keď sa po nejakej dobe sama so sebou stretnem zase s niekým novým – je to vzácnejšie.
V Thajsku ste nakrúcali film Lóve 2, ktorý sa tam čiastočne odohráva. Na Slovensku nie je až také bežné, že sa nakrúti pokračovanie nejakej snímky. Ako teda vznikla dvojka Lóve z roku 2011?
Áno, na Slovensku je to skôr rarita, a ešte viac, keď druhý diel vzniká po trinástich rokoch. Navyše, prechod medzi žánrami je tiež nezvyčajný. Pôvodný film Lóve bol romantickým príbehom s akčnými prvkami, zatiaľ dvojka je už skôr akčný triler. Samozrejme, láska tam zostala, ale je to úplne iný film. Idea nakrútiť film má už tiež pár rokov. Myslím, že takmer osem. Celkom náhodne sme sa stretli s Jakubom Kronerom, Kubom Gogálom a Mišom Nemtudom na jednej akcii a uvedomili si, že medzi nami stále funguje skvelá energia. Jakub vtedy prvýkrát navrhol myšlienku pokračovania. Trvalo však niekoľko rokov, kým sa projekt zrealizoval.
Foto: TV Markíza
Áno, podľa informácií distribútora a členov tímu to boli takmer štyri roky. Na čas vás zastavil covid, prišli iné komplikácie. Niektoré filmy, ak vznikajú taký dlhý čas, nedopadnú vždy najlepšie. Ako to vnímate?
Ťažko hodnotiť z môjho pohľadu a neviem, či mi to prináleží. Pre mňa bolo náročné nakrúcať projekt tak dlho, hoci nešlo o kontinuálnu prácu. Začali sme v roku 2021 a pokračovali o rok a pol neskôr. Najťažšie bolo udržiavať kontinuitu postavy a príbehu. Počas celej doby som pracovala na iných projektoch, život plynul, a ja som cítila, že sa mením. Keď som sa po rokoch vrátila k mojej postave Veroniky, mala som pocit, že je to už niekto iný, ako bola na začiatku. Vývoj sa prejavil aj v mojom herectve a v tom, ako som do role vkladala seba. Navyše, vzhľadom na dlhé prestávky medzi nakrúcaniami som sa niekedy strácala v nadväznosti príbehu. Posledné scény sme dotočili tento rok v júni, v októbri prišiel film do kín. Mám ešte v živej pamäti, ako som chalanom hovorila: „Prosím vás, keď budeme nabudúce točiť film, netočme ho tri roky, lebo ja už vlastne vôbec neviem, čo sa tu deje.“ (smiech)
Čítajte viac Asi som nikdy nechcela dobyť Hollywood, vraví Jana Kolesárová. Obrovské sny nemám ani teraz. Len vítam každú dobrú prácu
Nie je tajomstvom, že niektorí režiséri majú obľúbených hercov, s ktorými radi pracujú. Dva filmy s Jakubom Kronerom vás už možno na to kvalifikujú, ale nemrzí vás, že vás neobsadil aj do snímky MIKI?
Jakub má svoju víziu a presne vie, s kým chce pracovať. Myslím si, že je prirodzené, ak sa herci opakujú v rôznych projektoch, a to sa deje aj na Slovensku. Nemrzí ma, že som si nezahrala v MIKIM a som rada, že som dostala priestor v Lóve 2. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť.
Hráte v Divadle Petra Mankoveckého, konkrétne v predstavení Eden. Vy ale nie ste typická divadelná herečka, skúseností na javisku máte menej. Bolo vedomé rozhodnutie angažovať sa menej v divadelnom hraní?
To je zaujímavá otázka, na ktorú nemám jednoznačnú odpoveď. Nikdy som nemala záujem ísť do divadelného angažmánu, aj keď to neznamená, že by som opovrhovala divadlom. Myslím si, že by som sa tam ani nebola dostala, ale pre mňa je to skôr o slobode. Neviem si predstaviť, že by som bola zamestnaná v inštitúcii s organizovaným časom – keď skúšate, hráte predstavenie, máte pevne daný program. Vždy som fungovala voľne: točíme, ja mám čas pre seba alebo cestujem, to je pre mňa prirodzené. Takto som nikdy nerozmýšľala nad angažmánom. Z toho potom prirodzene vyplynulo aj to, že som už nedostávala nové ponuky. Verím, že človek si priťahuje to, čo vyžaruje, a ja som si nikdy nepredstavovala, že budem herečkou v divadle. O to viac ma teší, že dnes mám príležitosti pracovať v Divadle Petra Mankoveckého, ktoré sme založili so spolužiakmi ešte po škole. Je to nezávislá scéna, ktorá sa etablovala a patrí medzi najlepšie, aké na Slovensku máme. Veľmi si vážim príležitosti, ktoré tam mám, pretože mám priestor tvoriť s ľuďmi, ktorých mám rada, inšpirujú ma a názorovo sa s nimi stretávam na rovnakej vlne. Je to veľmi cítiť aj v našich predstaveniach.
Foto: Markíza
Je pre vás dôležité mať s kolegami rovnaké názory?
Určite je pre mňa dôležité mať rovnaké hodnoty, najmä pokiaľ ide o autorskú tvorbu. Naše divadlo väčšinou funguje na autorských inscenáciách, a preto považujem za veľmi dôležité tvoriť s ľuďmi, ktorí ma inšpirujú rovnakým smerom.
Eden je hra o osobnej aj spoločenskej angažovanosti. V súčasnosti sa veľmi často rozoberá téma, ako sa umelci angažujú v rámci verejnej diskusie o politike, komentujú, ako sa politika mení. Vy sa na túto tému verejne nevyjadrujete často. Je teda divadlo osobný spôsob vyjadrenia, ako ukázať, že angažovanosť je dôležitá?
Nemyslím si, že by som sa nevyjadrovala verejne alebo neangažovala. Samozrejme, mám témy, ktoré sú pre mňa dôležité. Ľudia vedia, na ktorej strane spektra stojím, čo sú moje hodnoty a ako sa pohybujem v aktuálnej situácii. Nie vždy cítim potrebu zahlcovať priestor, či už sociálnych médií, alebo tak nejako nahlas kričať. V žiadnom prípade nezazlievam mojim kolegom, ktorí sa vyjadrujú. Vnímam ako dôležité vyjadriť svoj názor, ale vyberám si, kedy a o čom sa vyjadrujem. Mám pocit, že je to vtedy výpovednejšie, než sa vyjadrovať úplne ku všetkému.
Čítajte viac Prvý fotoaparát si kúpila zo stavebného sporenia, dnes patrí medzi najlepšie české fotografky. Bára Prášilová si to vysnívala
Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, že angažovanosť môže mať pre umelcov kontraproduktívny rozmer?
V súčasnosti je to už viditeľné. Ak niekto má názory, ktoré sa možno nestotožňujú s aktuálnym vedením, napríklad na ministerstve kultúry, môže to viesť k tomu, že človek stratí popularitu u širšej verejnosti. A myslím, že to cítia aj ľudia v rámci kultúrnych inštitúcií. To však neznamená, že by sme sa mali názorov vzdávať alebo ich nevyjadrovať. Takýto režim tu už raz bol, a myslím, že nikto sa k nemu nechce vrátiť.
Hovoríte, že si neviete predstaviť prácu v inštitúcii. Ako to je pri kontraktoch a angažmán v televízii? Často hráte v seriáloch, ktoré sa ujmú a nakrúcajú niekoľko sezón. Čo môže herec robiť, ak už má toho dosť? Dokážete si predstaviť, že by ste prišli za tvorcami Dunaja, k vašim službám a požiadali ich, aby nechali vašu postavu umrieť?
Kristína Svarinská má naozaj problém s dlhodobými záväzkami v rámci inštitúcií. Keď prišla ponuka do seriálu „Dunaj“, úprimne priznávam, niekde vzadu v hlave mi zasvietila kontrolka. Nevedela som si predstaviť ísť do niečoho takého dlhodobého. Ale zároveň som vedela, že ak sa rozhodnem raz skončiť, nikto ma nemôže nútiť pokračovať v niečom, čo už by ma nebavilo. Povedala som si: „Dobre, skúsiš si to a uvidíš.“ Dnes som veľmi šťastná, že som súčasťou seriálu Dunaj, k vašim službám. Je to projekt s výpovednou hodnotou. Tiež ma teší, s akými ľuďmi som sa počas nakrúcania stretla, či už je reč o hereckých kolegyniach a kolegoch, alebo o štábe. A je to najdlhší projekt, v akom som doteraz účinkovala – to ma dokáže stále prekvapiť, keď si to takto nahlas poviem (úsmev).
Foto: Continental film
Fascinuje vás, ako na súčasnú televíznu tvorbu reaguje publikum? Práve pri Dunaji sa stalo, že v deji skončila jedna z hlavných postáv – váš kolega a dejový partner Marek Rozkoš. Reakcie na sociálnych sieťach boli divoké.
Áno, prinieslo to silné reakcie, dokonca vzbury. Úmrtie jednej z postáv je citlivá téma, pretože diváci sa naozaj zosobňujú s charaktermi a seriálom. Prežívajú dej intenzívne a niektorí možno majú pocit, akoby im umrel niekto blízky. Zároveň však prišli iné postavy a dej sa posunul. Všetko chce čas. Postupne si divák zvykne, začne sa zaujímať o nové dejové linky, ktoré ho oslovia. Je to prirodzený proces.
Patríte medzi slovenské herečky, ktorým sa podarilo presadiť aj v susednom Česku. Nakrúcate tam niečo aktuálne?
Nie, ale už vysielam signály, že by bolo fajn, keby sa niečo udialo (smiech). Minulý rok sme uviedli do kín filmu s Kryštofom Hádkom, ešte predtým sme ešte spoločne nakrúcali aj minisériu. Bolo to veľmi intenzívne obdobie. Potom prišiel seriál Dunaj, k vašim službám, takže som bola celkom rada, že som netrávila čas na D1 medzi Bratislavou a Prahou. Ale mať pracovné príležitosti aj v Česku je pre mňa príjemné a inšpirujúce. Posúva ma to iným smerom, stretávam nových ľudí a zažívam nové situácie.
Čítajte viac Obraz dvoch bozkávajúcich sa mužov nikomu neublíži, hovorí maliar Andrej Dúbravský. Hnevá ma, že politici šíria strach
A vytvárate si priateľstvá… Ak sa nemýlim, pri nakrúcaní filmu Teroristka ste sa zblížila s herečkou Evou Holubovou.
Áno, s Evou sme sa stretli prvýkrát pri príprave filmu, ale vtedy sme spolu nemali až tak veľa scén. O rok neskôr nás spojilo nakrúcanie komédie, kde Eva hrala moju babičku. Od prvého momentu sme si našli cestu k sebe a prežili spoločný intenzívny čas. Bolo to krásne. Akoby sme navzájom adoptovali jedna druhú.
Eva Holubová v minulosti otvorene hovorila o problémoch s alkoholom a abstinencie. Vy ste tiež viackrát uviedli v médiách, že ste prestali piť alkohol. Ovplyvnila vás v takom rozhodnutí práve ona?
Nemyslím si, že ma Eva motivovala priamo. Rozhodnutie dozrelo vo mne samej – v jednom momente som si povedala, že si potrebujem dať pauzu od alkoholu. Nemám problém priznať, že som mala aj dosť divoké obdobie a vedela som si vychutnať intenzívne oslavy. Ale v jednom momente som pocítila, že mi to nerobí dobre. Uvedomila som si, že alkohol môže byť veľmi „zlý pán“. Našťastie, mám silnú vôľu a povedala som si, že rok nebudem piť. Vnímala som to ako osobnú výzvu. Dnes už je to viac ako dva roky, čo nepijem alkohol, a cítim sa oveľa lepšie. Cítim sa prítomná, vedomá, ak zostanem večer vonku, nič ma na druhý deň nebolí. Od istého veku tie dni „po“ trvajú dlhšie – nie jeden, ale aj tri, kým sa človek dá dokopy. Nemám rada pocit neproduktivity, keď strácam čas, ktorý by som mohla využiť na niečo inšpiratívne. Nájdenie pokoja v sebe je úžasné. Alkohol totiž dokáže spúšťať potlačené emócie, a keď sa človek necíti dobre, všetko to vypláva na povrch a človek sa cíti ešte horšie. Od momentu, čo som prestala piť, sa mi na tomto svete žije lepšie.
Foto: Mercedes-Benz Fashion Live!, Tibor Géci
Zvládli ste aj fázu spoločenského nátlaku, ktorý je podľa mňa pre Slovensko veľmi typický: „Ale čo robíš drahoty, veď si daj jeden pohárik…“
Slovensko je naozaj v tomto ohľade špeciálne. Nútiť niekoho piť alkohol mi príde absolútne zvrátené. Aj verklíkovanie otázky „a prečo nepiješ“. Keď som povedala, že nepijem, tak som buď bola tehotná, alebo chorá, alebo som mala nejaký defekt. Zdá sa mi, akoby sme abstinenciu vôbec neakceptovali. U nás je úplne normálne povedať „daj si aspoň jeden“, „veď posledný“, „iba trošku“. V jednom momente som jednoducho začala hovoriť, že nechcem piť a nerozumiem, prečo sa ma všetci pýtajú, prečo nepijem? Keď sa ma niekto opýtal, prečo, konfrontovala som ho protiotázkou – a prečo ty piješ? Uvedomila som si, že naozaj nemám dôvod sa obhajovať ani vysvetľovať niekomu, prečo som sa tak rozhodla. V mojom okolí si už ľudia zvykli, ale celkovo… na Slovensku je to fakt šialené. Veď normálne je nepiť, a nie naopak.
Čítajte viac Ako sa kradnú autá na Slovensku? Unikátny dokument Slováka Bariho spojil políciu, zlodejov aj obete, uvidia ho diváci 23 krajín sveta
Novinári aj moderátori relácií sa vás často pýtajú na vzhľad. Objavili ste sa v rôznych anketách, v jednej vás pasovali za najkrajšiu slovenskú herečku. Ale skôr by ma zaujímalo, ako vnímate, že v 21. storočí niekto ešte má potrebu hodnotiť vzhľad alebo sexepíl – či už sa týka žien, alebo mužov.
Je zaujímavé, že sa mana to pýtate teraz. Mám pocit, že som dospela do fázy, keď tomu nerozumiem. Prečo vlastne ľudia, ktorých ohodnotíme, že sú krásni alebo sexi, majú automaticky vyššiu hodnotu, respektíve by mali mať vyššiu hodnotu ako niekto, koho definujeme ako menej pekného? Zdá sa mi irelevantné sa o tom baviť. V časoch, kedy stále riešime, že ženy nezarábajú toľko ako muži, alebo že časť mužskej spoločnosti nevníma tú ženskú rovnocenne, je deľba ľudí na krásnych a menej krásnych ťažko pochopiteľná. Neodráža kvality, akým človekom sme. Je dôležité viac sa zameriavať na to, čo človek vo vnútri prežíva, ako sa cíti, s čím možno bojuje a akým životným obdobím prešiel. Málo sa rozprávame o duševnom zdraví. Ak niekto prežije a zvládne ťažké životné situácie, vyzdravie z vážnej choroby alebo sa popasuje so životnými skúškami, dáva mu to punc hodnoty. Nie ako vyzerá.
Kristína Svarinská
Narodila sa 14. mája 1989 v Bratislave. Pred kameru sa postavila prvýkrát v jedenástich rokoch, keď si zahrala postavu Kiky v slovenskom filme režiséra Vlada Balca Dážď padá na naše duše, o rok neskôr nasledovali Neverné hry (2003). Vo filmografii má dnes tituly ako Don't Stop, Lóve, Colette či snímky Teroristka alebo Striedavka. Známa je však ešte viac vďaka televíznej práci a seriálovým úlohám. Objavila sa kedysi v jojkárskom Paneláku či v úspešnom miniseriáli Keby bolo keby. Na obrazovkách Markízy zaujala rolou v seriáli Sestričky a už niekoľko sezón stvárňuje Kláru v historickom seriáli Dunaj, k vašim službám.